Zápas o stranícke dresy
Tento súboj paradoxne založil Vladimír Mečiar v minulom volebnom období, keď vtedajšej opozícii tri mesiace pred voľbami pripravil pascu, ktorej železá však klepli po prstoch aj jeho jeľcinovským ambíciám: "Veľmi, veľmi si želáme, aby ste vyhrali voľby."
Jeho jedinou útechou za nesplnenú snahu opäť na Slovensku vládnuť teda môže byť stále rastúce napätie v poslaneckom klube Slovenskej demokratickej koalície (SDK), odrážajúce sa v pnutí v celom vládnom zoskupení. Váľať však všetku vinu za súčasné problémy koalície len na mečiarovskú novelu zákona o voľbách do NR SR by bolo voči predsedovi HZDS a celej opozícii nespravodlivé. Je to iba prvá časť vnútrokoaličného zápasu. O obsah tej druhej sa postarala terajšia koalícia sama. Okrem toho, že doteraz nebola schopná urobiť z nedemokratickej novely volebného zákona dokument hodný názvu demokratický, roztrieštila sa aj na riziku, ktoré zákonite musela do vládnutia priniesť jej politická i záujmová širokospektrálnosť.
Platformánia V tomto kontexte však ako zbytočný zápas o stranícke tričká vyzerá byť tzv. ptatformománia v poslaneckom klube SDK. Keď pred voľbami podalo HZDS návrh na Najvyšší súd, aby zakázal účasť vo voľbách SDK, pretože to nie jedna strana, no súbor piatich, museli jej predstavitelia presvedčiť sudcov o jednej strane aj odstránením skratiek materských strán z 5 stužiek svojho symbolu - štúrovskej kokardy.
Tým sa síce zbavili nebezpečenstva, ktoré im hrozilo rozhodnutím súdu, ale neodstránili iné - vnútrostranícke. V parlamentnom klube sa síce upustilo od straníckeho vytvárania platforiem a podľa dohody vznikli iba na ideovom princípe, avšak úsilie materských strán o návrat k pôvodnej päťkoalícii plodí neustále spory v SDK. Napätie vyvrcholilo rozhodnutím Mikuláša Dzurindu vytvoriť si vlastnú stranu a nechať pomaly umierať volebnú SDK. Toto rozhodnutie muselo ešte zvýrazniť vzťahy nielen v SDK, ale aj v jej poslaneckom klube.
M. Dzurinda sa usiloval tlmiť tlaky na návrat k pôvodnej päťkoalícii aj podpísaním tzv. vianočnej dohody vlani v decembri, ktorá sa však po následnom ohlásení vzniku Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ) premenila na zdrap papiera. Tým sa M. Dzurinda a spol. stali ešte neústupčivejšími a keď sa vyostrili vzťahy aj v DU, nezdalo sa možné očakávať pokojnejšie ovzdušie ani v poslaneckom klube.
Tlak na identifikáciu Okrem stupňujúceho sa tlaku na identifikáciu ľudí, ktorí sa stali, alebo sa hodlajú stať členmi SDKÚ, sa rozbitím DU zosilnil tlak aj na odchod člena novej Dzurindovej strany Romana Kováča z postu predsedu klubu. V nálade klubu sa odráža i neochota premiéra Dzurindu k návratu do pôvodnej päťkoalície, ktorú by ako šiesta strana rozšírila práve volebná SDK, pretože jej predseda v tomto projekte videl nielen zánik SDK, ale aj jej parlamentného klubu ako najsilnejšieho subjektu vládnej koalície. To by mohlo viesť k jeho roztriešteniu na samostatné kluby. Podľa Rokovacieho poriadku NR SR ich etablovanie najskôr musí schváliť snemovňa, čo by zasa vyvolalo iné napätie v koalícii.
V súčasnosti teda v klube SDK vládnu nezdravé pomery, ktoré ešte viac rozjatruje iniciatíva jeho 10 členov so sociálnodemokratickou a zelenou orientáciou a dvoch poslancov bez platformy - Jána Budaja a Juraja Šveca. Požadujú urýchlené vyčlenenie sa ďalšej platformy z tých kolegov, ktorých ako kváziliberálov už možno označiť za členov SDKÚ. Ako liberálnu platformu klubu ich vedie Vladimír Bajan. Aj v jeho prípade sa prejavuje terajšia schizofrénia vzťahov na základe dvojitého členstva, pretože nielen on z tejto platformy je členom dvoch strán a pritom smeruje do tretej.
Málo nádeje na upokojenie Tento stav nedáva veľkú nádej na upokojenie pomerov v klube už aj preto, lebo kresťanskí, občianski a sociálni demokrati i zelení neustanú vo svojich tlakoch na liberálov a dzurindovcov. Požadujú, aby sa odkryli ako platformy. Tí zasa argumentujú zákonmi a stanovami, ktoré by týmto krokom porušili, pretože by sa v klube etablovala ešte neparlamentná strana. Situáciu ešte komplikujú aj podobné požiadavky ostatných subjektov vládneho zoskupenia, aby si v SDK konečne vyčistili stôl a prestali svojimi problémami zaťažovať celý koaličný spolok.
Ivan Šimko, Roman Kováč, Vladimír Bajan a ďalší však ešte týmto tlakom odolávajú. Nedá sa však povedať, že by práve vyčlenenie sa ďalšej platformy v klube bolo jedným zo spôsobov utlmenia rozporov. V tomto sa dá súhlasiť s R. Kováčom, ktorý sa pýta, akú platformu by mali napokon vytvoriť, keď vznikajúca SDKÚ má už teraz liberálnu a kresťanskodemokratickú časť? Obe platformy v klube už totiž existujú. A napokon, spomínaná tzv. Budajova desiatka nevylúčila možnosť zrodu vlastnej platformy zo zelených a sociálnych demokratov, vrátane J. Budaja a J. Šveca, ktorí sa intenzívne zaoberajú myšlienkou založenia vlastnej strany.
Žabomyšie vojny Celý spor napokon môže mať tragické dôsledky, pretože urýchli konanie zakladajúceho kongresu SDKÚ, čo by zrejme viedlo k predčasným voľbám. Na Slovensku by totiž aj oficiálne vznikol nový neparlamentný subjekt, ktorý má nielen predsedu vlády, ale i ďalších jej členov. To by spôsobilo zánik terajšej koaličnej dohody a fakticky rozpad poslaneckého klubu SDK. Pritom je iróniou, že ani jedna z jeho doterajších platforiem si takýto výsledok neželá. Preto je nepochopiteľné, že tlakom na etablovanie sa Dzurindovej platformy v nej tento proces urýchľujú.
Práve z tohto hľadiska sa dajú chápať tieto súboje ako žabomyšie vojny, pretože poslanecký klub SDK je napriek všetkým ťažkostiam oporou súčasnej vlády. Hoci disciplína nie je jeho najsilnejšou stránkou. Napriek medializovaným problémom a rozporom z neho ešte neodišiel ani jeden poslanec, čo sa nedá povedať o kluboch SDĽ a SOP. Odchody Roberta Fica a Imricha Sládečka dosť oslabili vládnu koalíciu. N
Autor (1939) je politický komentátor denníka PRÁCA
