Nefunkčnosť a neefektívnosť
Myslím si, že akákoľvek zmysluplná diskusia o ľavici sa môže rozvinúť až po tom, ako niekto odpovie práve na nasledujúce otázky: Kto je proletárom súčasnosti, kto sa hlási o svoje práva ako ten slabší, znevýhodnený a poškodený? A kto môže byť bojovníkom za jeho záujmy? O tom, že to nie je ľahké sa presviedčame každodenne.
Nemožno prehliadať zásluhy SDĽ na udržaní liberálneho, prozápadného kurzu Slovenska a na celkovej stabilizácii spoločenských pomerov. Ak sa pozrieme na pomery v Poľsku, kde sa postavenie katolíckej cirkvi silne premieta do mnohých oblastí života, ak si porovnáme stále ako tak udržiavaný slovenský vidiek s maďarským, skonštatujeme rýchly a hladký prechod Slovenska k samostatnosti. Možno hádam povedať, že hoci SDĽ nemožno pripísať dominantný vplyv na celkovom vývoji udalostí, minimálne jej nemožno uprieť, že v kritických okamihoch sa zaradila medzi konštruktívnejšie a progresívnejšie sily.
Nové výzvy pre ľavicu Na druhej strane fakt, že sa SDĽ dnes podieľa na vláde, postavil pred stranu nové výzvy. Zhoršovanie hospodárskej situácie bude napriek všetkým optimistickým vyhláseniam pokračovať. Renomované svetové finančné inštitúcie sa dnes k Slovensku stavajú nanajvýš opatrne, stagnuje aj tok priamych investícií do priemyslu. To, čo vláda sprivatizuje, pokryje nanajvýš vyrovnanie dlhov, jediné reálne pracujúce peniaze prídu zo štrukturálnych fondov EÚ. Nijaké viditeľné "odrazenie od dna" nemožno v najbližšej dobe očakávať, naopak, udržanie nezamestnanosti na donedávna nemysliteľnej 20% hranici sa ukazuje ako neudržateľné. Na tomto stave má SDĽ, napriek statočnému poukazovaniu na chyby predošlej vlády, či kroky pravicových partnerov v koalícii, tiež svoj podiel.
Zlé manažovanie Vynechajme teraz kritiku konkrétnych krokov ministrov za SDĽ vo vláde. Jedným z veľkých nedostatkov SDĽ je, že nikdy nebola normálne fungujúcou a efektívnou stranou, ako jej veľké vzory na západe. Práve preto nevybočila z rámca typickej ruvačky o moc a nikdy nefungovala ako továreň nápadov a prípravka na vládnutie. Nemohúcnosť, s akou sa jej reprezentanti potýkajú s množstvom problémov na vládnej úrovni, je potom len odrazom neefektívneho fungovania strany a spriaznených organizácii už dávno pred voľbami. Netransparentné a nečisté financovanie, diletantské manažovanie a hlavne absencia budovania odborných tímov - to všetko sa strane jednoducho muselo vrátiť ako bumerang .
Ak sa SDĽ nevedela reorganizovať dôsledne vo svojom vnútri, nie je prekvapujúce, že po nástupe k moci sa prejavuje koncepčná a aj taktická nepripravenosť jej predstaviteľov. Najevidentnejšie to hádam vidno v takom citlivom rezorte, ako sú financie. Ministerka Schmögnerová si musí na niektoré podklady pre rozhodovanie vlády počkať niekoľkonásobne dlhšie, ako ich pôvodne avizuje, pretože ju sabotujú vlastní úradníci. To však nemôže prekvapiť, pretože ani vnútrostranícke spory o moc sa nevedú ohľadne ucelených programov, ide skôr o predĺžené konflikty úzkych záujmových skupín. Na jednej strane je tu Brigita Schmögnerová ako takmer bezvýhradná podporovateľka čo najširšieho vstupu zahraničného kapitálu, na druhej strane napríklad minister Magvaši, pestujúci úzke vzťahy s domácimi priemyselníkmi. Občas sa ukáže nová osoba ako spasiteľ, naposledy to bol Robert Fico, ktorý na nitrianskom sneme sklamal svojich prívržencov dodnes nevysvetlenou rezignáciou v boji o post predsedu strany.
Transformácia spoločnosti Mohlo by to byť inak? Teoreticky áno a treba robiť všetko preto, aby sa čo najviac posilnili piliere dobrej a efektívnej politickej práce: transparentnosť, zodpovednosť, tímová práca. Je to však dlhodobý proces a netreba si robiť zbytočné ilúzie. Strany totiž nie sú laboratóriami odtrhnutými od vonkajšieho sveta a politici sú do veľkej miery len produktom svojho prostredia a na tom nezmenní nič ani fakt, že občania si želajú politikov neúplatných. Zo strany občanov je to prirodzená reakcia, politická scéna jednoducho nemala dosť času utriasť sa a poskytnúť o politickej práci občanom trochu reálnejší obraz. Stále pretrváva vnímanie politiky ako krížovej výpravy proti zlu, netvoria sa sofistikované štruktúry moci, naopak, dominantný ostáva dav, manipulovaný médiami a novinármi, ktorí sami sú zvyčajne ľahko manipulovateľní.
Za touto situáciou stojí množstvo faktorov. Transformácia našej spoločnosti nie je jednoducho prechodom od jedného hospodárskeho a politického modelu k inému. Vákuum, ktoré zanechalo štyridsať rokov komunizmu v duchovnej oblasti sa kryje s vákuom, vytvoreným modernou spoločnosťou ako takou. Obrovskú dynamiku naberá politická oblasť, aj na Západe sa mení tradičné poňatie ľavice a pravice, liberalizmu a konzervativizmu. Postupuje európska integrácia a zároveň sa mení medzinárodné právo, modifikujú sa idey týkajúce sa štátneho či národného záujmu a podobne. To všetko na pozadí skutočne grandióznych ekonomických pohybov, mení sa tradičné poňatie finančných nástrojov a investovania, výroby, prerozdeľovania príjmov, dokonca i motívov hospodárneho konania.
Vek pochybností V tejto chvíli treba začať pochybovať o zmysluplnosti celého "ľavicového" systému, ktorý u nás prežíva: o odborne a manažérsky slabo pripravených politikoch, o novinároch, ktorí dookola opakujú tie isté frázy bez toho, aby javy začali skúmať vecne a bez klišé, o zdanlivo perspektívnych mladých politikoch, ktorí v skutočnosti opakujú netransparentný a diletantský prístup svojich starších kolegov.
Pochybnosti sú luxusom, ktorý si pokojne môžeme dovoliť. Znovu treba zopakovať: po hospodárskej stránke nás v budúcnosti nečaká nič výrazne lepšie, zo spoločenského hľadiska je to podobné. Tí, ktorí stavili na optimizmus, stavili zle, či už ide o na odchod pripravovaného predsedu strany Migaša, ktorý si doteraz možno myslí, že veci vyrieši "búšením", alebo tie státisíce jednotlivcov, ktorí si pri každej spoločenskej zatáčke povedia: teraz už bude lepšie. Takto to bolo po Novembri, keď si mnohí mysleli, že do desiatich rokov budeme na úrovni Rakúska alebo po posledných voľbách, keď prevládalo vedomie, že najvážnejším problémom Slovenska je Mečiar. Skutočné problémy, aj skutočné hodnoty sú ukryté hlboko v každom z nás. Ich obnažovanie bude ešte bolestivé, ale raz možno viacerí z nás proletárov pochopia, čo skutočne potrebujeme: nie zanietenosť, ale pripravenosť, nie frázy, ale program, nie súcit, ale pomoc.
Autor (1975) je publicista
