Príkladný Hrabko
Fakt, že aj do srdca Európskej únie, do Bruselu, budeme chodiť s vízami, je už predsa len silná káva a slovenská vláda sa odteraz nemôže tváriť, že „chápe“ kroky svojich partnerov. Navyše, vychádzajúc zo znalosti azylovej politiky krajín Beneluxu dá sa v krátkom čase počítať aj so zavedením víz zo strany Holandska a Luxemburska. A to znamená, že do väčšiny krajín EÚ budeme mať dvere zatvorené. Možno si ešte spomeniete na posledné roky éry komunizmu. Vtedy sme žili v Česko-Slovensku ako v dajakej klietke: nielenže sme nesmeli na Západ, ale už ani do Poľska, Maďarska, ba ani do Sovietskeho zväzu. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že Slovensko sa dnes opäť dostáva do klietky, hoci pozlátenej, a zodpovedné osoby nie sú schopné vyvodiť z tohto stavu dôsledky. Jediným, kto tak urobil, je paradoxne muž, na ktorého pleciach až taký veľký diel zodpovednosti neleží: minulý piatok odstúpil zo svojej funkcie generálny riaditeľ Sekcie ľudských práv a menšín Úradu vlády SR Juraj Hrabko. Úctyhodný čin, ktorý stojí skutočne za pozornosť: po prvýkrát v dejinách Slovenskej republiky rezignoval niekto čisto z dôvodov, že cíti politickú zodpovednosť. V hre nebola otázka osobnej viny či dokonca nátlaku: Hrabko odstúpil tak, ako sa odstupuje vo vyspelých demokraciách: s pocitom zodpovednosti za svoj úrad a s úmyslom nepoškodiť jeho meno v očiach obyvateľstva. Béla Bugár označil jeho krok sa prejav politickej nezrelosti, my naopak: bol to krok hodný štátnika. A to napriek tomu, že ten, ktorý by mal po takejto správe odstúpiť naozaj, je vicepremiér Pál Csáky. Možno práve tento fakt chcel svojou reakciou zakryť predseda SMK.
