Filmový maratón v znamení erotiky a tanca
Letná filmová škola v Uherskom Hradišti patrí svojím rozsahom k najväčším v strednej Európe. Podľa štatistiky ju tohto roku navštívilo 2500 ľudí, ktorí mali šancu počas desiatich dní sledovať projekcie v siedmich kinách, pričom organizátori premietli 170 celovečerných a 250 krátkometrážnych filmov.
Riaditeľ školy Jiří Králík vybral za hlavné témy festivalu Film a erotika a Film a tanec. Ďalšie významné sekcie patrili juhoslovanskému, holandskému a experimentálnemu filmu. Tie už tradične dopĺňali bloky: Ozveny filmových festivalov, Výročia slávnych osobností, Nová filmová tvorba - venovaná českému a slovenskému filmu a Krátkometrážna tvorba.
Letná filmová škola (LFŠ) je prehliadkou, ktorá môže pôsobiť netradične. Nielenže sa venuje aktuálnym filmom, čo ju približuje ku klasickému festivalu, v prevažnej miere sa však orientuje na tematické okruhy, ktoré sa každoročne aktualizujú. A tak v súlade s tematickým zameraním možno na LFŠ vzhliadnuť filmy s ľubovoľným vročením. Jedinou podmienkou bola, samozrejme, príbuznosť s vyhlásenými témami. Preto neprekvapilo, ak sa vedľa seba ocitli filmy Zem spieva Karola Plicku z roku 1933 a napríklad All That Jazz režiséra Boba Fosseho z roku 1979.
Samozrejme, dramaturgia prehliadky nedopustila, aby projekcie týchto filmov nasledovali tesne po sebe. Napokon by to ani nebolo až také faus pax, oba filmy totiž spája tanec, čo je s odvolaním sa na témy úplne legitímne.
Nezáväzné surfovanie časom a miestom vzniku filmov umožňuje významné porovnanie. Napríklad jeden z hlavných cyklov - Erotika a film - sa pri takomto voľnom pohybe po osi času javí ako dynamicky poňatá genealógia zobrazovania nahoty, resp. ako "voľné pády" rôznych tabu. Prehliadky sa zúčastnila aj Catherine Breillat, podľa mnohých autorka najerotickejšej snímky deväťdesiatych rokov Romanca. LFŠ ponúkla prakticky celú jej filmografiu, ktorá odzrkadľovala netradične "ženský pohľad na svet".
Kde sú hranice erotiky
Ak sme v úvode hovorili o témach, nemali by sme vynechať ani informáciu, že každá z nich mala vytvorené teoretické zázemie, či akési diskusné fórum. Témy erotiky a tanca mali vyhradenú panelovú diskusiu, ktorá poskytovala divákom dostatočný prierez problematikou. Rovnaké diskusie s tvorcami sa konali aj v prípade tematických celkov mapujúcich národné kinematografie (juhoslovanskú a holandskú). Takmer každému filmu predchádzal i akýsi lektorský úvod.
Nie je možné v skratke prezentovať všetky problémy, ktoré boli na LFŠ v súvislosti s piatimi rozsiahlymi cyklami artikulované. Čitateľovi ponúkame prierez aspoň jedným z nich.
Téma Film a erotika bola pre mnohých fanúšikov kina veľkým lákadlom. Hlavnými teoretickými garantmi cyklu boli Rafal Marszalek, M. C. Putna, Ivo Pondělíček, ale koniec - koncov aj Catherine Breillat, alebo kontroverzný juhoslovanský režisér Dušan Makavejev, na ktorého šokujúci film Sweet Movie sa môžeme tešiť v rámci Projektu 100 niekedy v apríli budúceho roka aj na Slovensku.
Pred týmto filmom nakrútil Dušan Makavejev nemenej známu snímku WR: Mystériá organizmu, inšpirovaný textami nemeckého priekopníka sexekonómie Wilhelma Reicha (odtiaľ tie iniciály). Makaveje-vove filmy však boli všeobecne sklamaním, ich nízka zrozumiteľnosť, nemotivovanosť hrdinov mala síce blízko k dnešnému postmodernému filmu, ale pri takých intímnych veciach veľké myšlienky splynuli s polopatizmom a zjednodušovaním. V každom prípade však jeho filmy patria k zaujímavým experimentom, ktoré zdobia práve prelom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, kedy sa sexuálne tabu výrazne oslabilo.
Za nemenej zaujímavý a z istého hľadiska aj tematicky príbuzný s patologickými opismi Reichových spisov možno pokladať film mladého rakúskeho režiséra Michaela Heinekeho Pianistka, ktorý získal jednu z hlavných cien na ostatnom festivale v Cannes. Pojednáva o navonok distingvovanej profesorke klavíra a jej sadistických fantáziách. Spôsob, akým film narába so zobrazovaním sadizmu a masochizmu, opäť poukazuje na rúcanie tabu vo filme.
Pripomeňme, že podobne nezvyčajným spôsobom pracuje so sexualitou aj anglický film Intimacy francúzskeho režiséra Patricea Chéreaua, aktuálne ocenený hlavnou cenou na festivale v Berlíne. I v tomto prípade sa viedli polemiky o tom, čo to znamená erotika a čo už jej hranice opúšťa a stáva sa pornom. Navyše, takéto filmy opätovne otvárajú diskusné pole pre úvahy o tabu. V tejto súvislosti si pripomeňme slová Rafala Marszaleka: "...keď sa vrátim k tabu vo filme, tak možno práve v tejto chvíli nejaké to tabu padá. V dnešnej dobe tabu miznú naozaj veľmi rýchlo, pretože pre existenciu tabu je potrebná prekážka, bariéra, ktorých je dnes málo. Je však zaujímavé, že niektoré prejavy erotiky, "legalizované" v spoločnosti, sa môžu v porovnaní s filmom totálne rozchádzať. Napríklad pre nahotu vo filme dlho platilo tabu zobrazovania. Hayesov kódex, ktorý zakazuje nahotu (a nielen ju), existoval v USA v 30. rokoch 20. storočia. A predsa striptíz ako inštitút verejnej zábavy sa vo Francúzsku vyskytoval už na prelome 19. a 20. storočia."
Marszalek otvoril v súvislosti s erotikou ďalší významný problém, ktorý súvisí s nahotou a jej zobrazovaním: "Sexualita nemusí byť vôbec agresívna. Louis Buňuel vo svojich filmoch prekročil tabu práve takýmto spôsobom. V jeho filmoch nie sú vlastne žiadne výrazné erotické scény, žiadna nahota, ale pocit erotickosti je tam tak silný, že sa človek až dusí."
Filmy nakrúca i preto, aby neskončil v blázinci
LFŠ navštívilo veľa hostí. V rámci cyklu Film a tanec bolo možné okrem množstva muzikálov vidieť aj baletné súbory a tanečné divadlá. Panelovej diskusie sa zúčastnila prakticky celá špička českého tanečného umenia. Juhoslovanský film zase zastupovala plejáda režisérov, tvoriacich svoje "najväčšie kúsky" zväčša v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch.
Pri diskusii, ale aj z rozhovorov s tvorcami bola badateľná istá skepsa z udalostí, ktoré sa odohrali za posledných desať rokov na území bývalej Juhoslávie. Chorvátsky režisér Krsto Papič dokonca doslovne povedal, že filmy nakrúca preto, aby neskončil v blázinci.
V rámci holandského filmu predstavil režisér Jos Stelling retrospektívu svojich filmov. Prítomný bol aj Čech žijúci v Holandsku Otakar Votoček a s aktuálne oceneným filmom More, ktoré premýšľa sa prezentoval režisér Gert de Graaf. Experimentálny film zastupoval napríklad austrálsky výtvarník Marcus Bergner. Z ostatných hostí spomeňme aspoň Fera Feniča, Egona Bondyho, Svěrákovcov, F. A. Brabca, Martina Dejdara a takisto zaujímavú postavičku, ktorá si hovorí Drillon Morina, nútený exilant s tajomným pôvodom. K slovenským hosťom sa ešte vrátime.
Maratón v uvoľnenej atmosfére
V atmosfére vojny, i keď nie doslovne, sa niesol aj malý škandálik. Mladý český režisér Marcel Bystroň inzultoval kritika Jana Jaroša. Bystroň sa akosi nevie zmieriť so záporným prijatím údajne prvého českého nezávislého filmu Kabriolet, pričom Jaroš patrí ku krídlu konzervatívnej kritiky. A tak pekne "po valasku dal panu kritikovi jednu po čuni". Správa sa natoľko uchytila, že okrem domácich agentúr ju prebrala aj rakúska APA.
Ak by sme trocha pritiahli za vlasy celú tú desaťdňovú filmovú slávnosť - aj s ohľadom na vyššie popísaný incident - mohli by sme povedať, že sa niesla v uvoľnenom duchu. Možno to spôsobila oná odľahčená téma, takpovediac nerozlučne spätá s letom, možno genius loci prekrásneho mesta. A možno je to tá neopakovateľná atmosféra filmového maratónu so striedajúcimi sa sprievodnými akciami (na LFŠ vystúpili také skupiny ako napríklad Legendary Pink Dots alebo pomaly slovinská legenda Laibach), kedy sa deň končí nadránom.
Slovenský deň
Pri referencii o LFŠ v Uherskom Hradišti sa tak trochu natískajú nostalgické klišé za spoločným štátoprávnym usporiadaním. Nech to znie akokoľvek otrepane, v oblasti filmu sa diferencie prejavujú hádam najvypuklejšie. Všetci vieme, kde sa slovenský film nachádza a všetci rovnako nemáme záujem robiť si z jeho súčasného postavenia posmech. Práve naopak. Hodnotenie slovenských (nielen) filmov sa zvykne začínať frázou: "Na slovenské pomery..." Alibizmus, za ktorý sa schovávame v neschopnosti o čomsi, aj keď krvopotne vytvorenom, prehlásiť, že to s umením nemá nič spoločné. Film Vadí - nevadí, asi najväčší "konkurent Zuzany", bol na LFŠ vypískaný, čo nie je práve v zhode so slovenskou kritikou, ktorá sa k filmu postavila, až na pár výnimiek, rezervovane - využívajúc pritom onú povestnú frázu.
Jeden deň bol v Hradišti tzv. slovenský. Akcia sa uskutočňuje pravidelne z viacerých dôvodov: jednak sa slovenské inštitúcie spolupodieľajú na organizácii LFŠ, a potom, v českej kultúre existuje dopyt po artefaktoch produkovaných na Slovensku.
Pošramotený dojem zo slovenského filmu však určite napravil Martin Hollý, ktorý s posilami - Emíliou Vášáryovou a Štefanom Kvietikom - uviedol kolekciu svojich filmov, pripomínajúc si svoje životné jubileum.
V rámci slovenského dňa boli premietnuté filmy Hana a jej bratia Vlada Adáska a Krajinka Martina Šulíka, krstila sa publikácia Mira a Petra Ulmana Sprievodca klubovým filmom. Predstavila sa aj VŠMU, a to pásmom študentských filmov. Treba len dúfať, že reprezentovanie slovenskej kinematografie časom nadobudne kvalitatívne hodnotnejšie parametre.
Na záver týchto "poznámok", ktoré sa s odstupom časom naozaj ukazujú ako skutočné poznámky, by som vás chcel všetkých pozvať do mesta Uherské Hradiště. Účastnícky poplatok, vzhľadom na kvalitu a kvantitu ponúkaného, sa javí ako symbolický. Témy budúceho ročníka: Film a opera a Film a mytológia.
Autor (1978) je študent filmovej vedy na VŠMU
