Chýba nám ekonomická vízia

Marta Tomčíková

Narodila sa 6. 5. 1952 v Skalici. Strednú všeobecnovzdelávaciu školu absolvovala v Skalici, v štúdiu pokračovala na Vysokej škole strojnej a textilnej v Liberci. Postgraduálne štúdium v oblasti financií a finančného práva absolvovala na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. V rokoch 1975-85 pracovala ako technologička a neskôr ako vedúca odboru súhrnného plánu v Ľanárskych a konopárskych závodoch Holíč. Od roku 1985 bola zamestnankyňou spoločnosti Nafta Gbely, najskôr ako vedúca finančného referátu, neskôr ako vedúca odboru financovania, odbytu a tvorby cien. V roku 1990 prijala miesto ekonomickej riaditeľky tohto podniku. Ako ekonomická námestníčka závodu zdravotnej techniky Chirana Prema Stará Turá, a.s. začala pracovať v roku 1995. Od roku 1997 je generálnou riaditeľkou AG Invest, a.s. Je vydatá, má dve deti.

Ste generálnou riaditeľkou AG Investu a predtým ste vraj zastávali post ekonomickej riaditeľky Nafty Gbely.

- V Nafte som pracovala od roku 1986 a problémy tohto podniku som dôverne poznala. Prešla som viacerými funkciami: pracovala som ako vedúca finančného referátu, mala som na starosti ceny, neskôr odbyt. Nafta ma v podstate vyškolila. Neskôr som sa stala jej ekonomickou riaditeľkou. Robili sme napríklad obrovský projekt s Gas de France, v dôsledku čoho vznikol spoločný podnik Pozagas zložený z Nafty Gbely, SPP a Gas de France. Možno ako prvý podnik na Slovensku sme dostali obrovský úver od Európskej investičnej banky v hodnote 55 mil. ECU (asi 2,5 mld. korún). Bola to veľmi dobrá škola, vtedy ešte platili pravidlá čistej hry a po roku 1990 tam bolo akési nadšenie ukázať, že niečo vieme.

Aké boli ekonomické výsledky Nafty po tom, čo ste odišli?

- Keď som odchádzala z funkcie, Nafta bola vo vynikajúcej pozícii. Hovorili mi aj chlap v sukniach, na peniaze som bola dosť tvrdá. Nafta však mala zisk vyše miliardy, na účte sme mali takmer 700 mil. korún a hodnota úverov predstavovala zhruba 400 mil. Sk. A AG Invest? Je to moje "dieťa". Ešte keď som bola v Nafte, založili sme investičný fond Energia, kde som bola predsedníčkou predstavenstva. Keď do neho vstúpili väčší akcionári, fúzoval s AG Investom. Máme dobré výsledky: AG Invest ako pokračovateľ Energie vypláca dividendy každý rok.

Má AG Invest niečo spoločné s AG Bankou?

- Vôbec nič. Je to iba zhoda mien.

Kam ste odišli po zmenách v Nafte Gbely?

- Na jeden rok som odišla pracovať do Chirany. Bola to úplne iná skúsenosť, ale o to zaujímavejšia. Nafta bol monopol a mal veľmi kvalitných a solventných odberateľov - SPP, Český plynárenský priemysel, Gas de France, OMV... preto sa tam v porovnaní s prácou v Chirane pracovalo jednoduchšie. Chirana je strojárska spoločnosť a v tomto prípade je oveľa zložitejšie biť sa o miesto na trhu.

Sú náplňou práce AG Investu finančné operácie?

- Nielen tie. Vlastníme a spravujeme akcie rôznych spoločností.

Ako sa vám podniká na slovenskom trhu?

- Je to strašne ťažké a súčasné obdobie je veľmi problematické. Ak to mám porovnať, lepšie ako s domácimi podnikateľskými subjektmi sa mi pracuje s pobočkami zahraničných bánk na Slovensku. Tam má človek istotu a vie, že úver buď dostane alebo nie. A ak ho nedostane, vie, že to je pre nesplnenie konkrétnych podmienok. Je to oveľa prehľadnejšie. V prípade veľkých slovenských bánk je spolupráca zatiaľ trochu strnulá, čo pripisujem aj predprivatizačnej agónii. V minulosti sa urobilo naozaj množstvo zlých krokov. Vidno to aj na fakte, že sme v bankovom sektore museli urobiť hlbokú reštrukturalizáciu, ktorá stojí nás, daňových poplatníkov niekoľko desiatok miliárd korún. Avšak boli to naše peniaze a tie sa poskytli na zlé úvery.

S akými najväčšími bariérami sa v podnikaní stretávate?

- Prvým problémom je niekoľkostupňové rozhodovanie. V inštitúciách, s ktorými spolupracujeme, mi chýba plošná štruktúra. U zahraničných bánk je organizačná štruktúra takpovediac plytká. Som za to, aby ten, kto projekt hodnotí, mal veľkú rozhodovaciu právomoc. Keď sme žiadali o úver z EIB, mal nás na starosti jeden človek. Keď projekt vyhodnotil ako dobrý, ja spolu s ním sme ho obhajovali pred riaditeľmi inštitúcie. Nikto iný. Žiadne posúvanie vyššie, aby to odsúhlasil jeden stupeň, druhý, tretí. Tak sa totiž strácajú informácie a spojenie s danou spoločnosťou. Najväčšou prekážkou je teda v našom prípade organizačná štruktúra.

Ako by ste charakterizovali slovenské podnikateľské prostredie?

- V súčasnosti ako veľmi zlé. Od roku 1990 sme prešli istým obdobím. Sme takí, akí sme. Žili sme v určitom systéme a ťažko sa nám mení povaha a postupy, ktoré sme uplatňovali a tá zmena chvíľu trvá. Bohužiaľ, privatizácia po roku 1990 nahrala tým, ktorí dokázali prísť k majetku na hrane zákona. Ide najmä o privatizáciu v roku 1994, hoci kupónová metóda tiež nebola dobrá. Podniky sa teda po roku 1994 - až na svetlé výnimky - dostali do rúk tým, ktorí s nimi nevedeli narábať. Vždy som tvrdila, že majetok napokon prejde do tých rúk, ktoré s ním budú vedieť hospodáriť, ale bohužiaľ, cena, ktorú my všetci za to platíme, je veľmi vysoká. Osobne som sa nestretla s tým, že by niekto chcel odo mňa úplatok, rovnako ja som ho nikomu nedala. Ak hovoríme o korupcii, išla mimo mňa, ale viem, že tu existuje. Po roku 1994 sa naozaj rozbujnela a nie je to dobre. Podnikatelia sa naučili dávať peniaze mimo zákona a ešte dlho bude trvať, kým to prestanú praktizovať.

Okrem korupcie - máte ďalšie výhrady k podnikaniu?

- Veľké podniky, ktoré sú logickým zdrojom know-how a materiálovej základne pre malých a stredných podnikateľov, by mali byť stabilné. Avšak práve v tejto sfére je málo peňazí. Veľké spoločnosti padli na kolená a malí a strední podnikateľský sektor sa na európskom trhu ešte ťažko orientujú. Na slovenskom trhu sa nenaučili poriadne podnikať - a navyše, ten je taký malý, že by sa mali zapájať aj do európskeho. Ale na tejto úrovni zatiaľ nemajú skúsenosti, až na svetlé výnimky.

Teda máme nedostatky v podnikateľskej etike a navyše sa nevieme obracať tak, ako by sme sa mali.

- Áno. Je celkom logické, že ľudia na Západe to vedia, lebo v prostredí voľného trhu vyrastali odmalička a vedia sa pohybovať tam, kde sa to my ešte len učíme.

Desať rokov nestačilo?

- Nie.

Sú deformácie v etike spôsobené dedičstvom predchádzajúceho režimu, alebo sa podnikatelia sami naučili ignorovať etické pravidlá?

- Iste to nie je pozostatok bývalého režimu. Žili sme tu aj pred rokom 1989 a žijeme tu aj teraz - a ako to vyzerá? Mnohému nás naučil systém voľného trhu a nie vždy len tomu dobrému. Keď som mala problém s etikou, istý známy mi poradil: urobte, čo vám káže svedomie. Poslúchla som ho. Človek by sa týmto odporúčaním mal riadiť. Ibaže hladina citového vnímania niektorých ľudí je už taká deformovaná, že nastáva opak: kým niekoho neoklame, pokojne nezaspí. Jeden anglický bankár mi povedal: "Spôsobujete si to sami. Kedysi u vás platilo, že čo nie je povolené, je zakázané. Teraz je to naopak: čo nie je zakázané, je povolené. Schválite si zákon, že nemôžem niekomu z vrecka zobrať peňaženku ľavou rukou. Tým však mlčky pripúšťate, že ju možno zobrať tou druhou. U nás vo Veľkej Británii platí, že peňaženky sa neberú." Naučili sme sa obchádzať zákony, vymáhateľnosť práva je veľmi nízka. Som však optimista a verím, že časom sa veci dajú do poriadku.

Akú úlohu by mal v zlepšovaní podnikateľského prostredia hrať štát?

- Predovšetkým je to otázka kvalitných zákonov. Ten, kto poruší zákon, si má byť vedomý toho, že nasleduje trest. Nesmie sa zaužívať to, že porušenie zákona nič neznamená. Veď sa len pozrite: neplatí sa do zdravotných poisťovní, a pritom je to trestné. Ospravedlňuje sa to nedostatkom peňazí.

Vy sa venujete aj politike.

- Ešte som len začala.

A prečo?

- Práve preto, že som žena. Doposiaľ som nikdy v politike nepracovala. Raz som sa zúčastnila na stretnutí s názvom Žena v politike, ktoré organizovala Nadácia Friedricha Eberta. Veľmi sa mi páčili ženy zo Švédska, Rakúska, Nemecka, aké boli oproti nám sebavedomé. Vtedy nám poradili: o svoje postavenie musíte bojovať, zadarmo ho nezískate. Uvedomila som si, že nám chýba sebavedomie, ktoré ony majú. Nejde len o staršie ženy, ale aj o naše dievčatá. Akokoľvek si to nechceme priznať, ako národ nás viedli k tomu, že dievča je menej ako chlapec. Dievča upratuje, ale chlapec nie, lebo je to ženská robota. Treba, aby sa dievčatá a ženy uchádzali o svoje práva. Musíme sa to učiť. To bol dôvod, prečo som vstúpila do ženského hnutia a teraz aj do politiky.

Pociťujete pri svojej práci neakceptovanie zo strany mužov?

- Predovšetkým muži sa podieľali na privatizácii. Ak sa tam objavila nejaká žena, bola to len výnimka, často bola nastrčenou osobou. Muži boli tými, ktorí si rozdali majetkové podiely. Som presvedčená, že žena je rovnako schopná ako muž, dokáže byť rovnako dobrá odborníčka. Ibaže možno vo svojej podstate nie je až taká dravá. Osobne v spoločnosti mužov necítim, že by ma ako manažérku podceňovali.

Zodpovednosť leží teda na ženách?

- Áno, my samy musíme vystúpiť z tieňa mužov.

Aký je váš svetonázor?

- Som ľavicovo orientovaná a ako jedno zo štyroch detí mám hlboké ľavicové cítenie.

Ako hodnotíte súčasnú pozíciu žien v slovenskej ľavici?

- Je snaha zapájať ich. Ale možno je to tak len v medzivolebnom období, niečo na spôsob - ženy poďte, ukážeme ostatným, že vás tu máme. Uvidíme, ako sa vytvorí volebná kandidátka, či sa ženy z regiónov budú môcť dostať aj vyššie, napríklad do parlamentu, a to vo väčšom zastúpení.

Máte politické ambície?

- Nie.

Ako podľa vás súvisí politika s ekonomikou?

- Veľmi úzko, politika je koncentrovaná ekonomika. Každé politické rozhodnutie sa robí z ekonomického pohľadu. Od ekonomiky záleží život nás všetkých. Napríklad aj bezpečnosť štátu - o nej sa odvíja bezpečnosť ekonomického prostredia. Každé politické rozhodnutie by malo smerovať k prosperite. Niekedy sa na prvý pohľad zdá, že isté politické rozhodnutia nesúvisia s ekonomikou, ale nie je to pravda. Napríklad privatizácia priamym predajom. Bolo to politické rozhodnutie, ale má ekonomický dosah.

Ako ste spokojná so súčasným smerovaním Slovenska a s jeho politickou reprezentáciou?

- Nie iba mne sa zdá, že nám chýba vízia. Už desať rokov sa nehovorí o ničom inom, len o transformácii majetku. Chýbajú mi politici, ktorí by sa pozerali za horizont desiatich rokov. Mám dvoch synov a zaujíma ma, ako budú žiť. Možno voličom stačilo, že im niekto niečo sľúbil. Vízia chýba však aj v odborných kruhoch. Nedávno som bola na konferencii, kde sa hovorilo o zamestnanosti v Európe v horizonte desiatich až pätnástich rokov. U nás je 20-percentá a nám chýbajú dlhodobé projekty na jej riešenie. Naša nezamestnanosť zatiaľ vyplýva z procesu reštrukturalizácie, ale príde ďalší moment, ktorý bude na ňu pôsobiť, a to je otázka technológií. Miznú nám donedávna bežné profesie. Český minister práce Vladimír Špidla mi pri nedávnom rozhovore povedal, aby som sa pozrela na český dokument "Staletí lidí". Koľko ľudí pracovalo v šesťdesiatych rokoch na stavbách? Koľkí tam kopali kanále? Dnes to robia stroje. Alebo - kedy ste naposledy podali telegram na pošte? Mnohé profesie vymiznú, pretože ich nahradia informačné technológie. Ale ľudia zostávajú. Treba pre nich zabezpečiť ďalšiu. Najhoršie bude, ak prestanú pracovať a budú sa cítiť odložení. Spomínaná vízia chýba ako ľavici, tak aj pravici, nemajú si čo vyčítať. Každý sa pousmeje nad bonmotom súčasného predsedu vlády Mikuláša Dzurindu o zvyšovaní platov o 100 percent. On ich totiž naozaj nemôže zdvihnúť na dvojnásobok. Ale to treba ľuďom povedať. O vyšších platoch môžu rozhodnúť jedine podnikatelia a predseda vlády má so svojím kabinetom vytvárať podmienky na vznik pracovných miest.

Komu vo vláde by ste adresovali vašu kritiku?

- Môj manžel je Čech, otec mojej švagrinej je Maďar, takže sme internacionálna rodina. Nedá mi však neskritizovať politiku Strany maďarskej koalície. Vidí len svoje úzke záujmy, ktoré nie sú záujmami Slovenska, ale len istej skupiny ľudí či regiónu. Premýšľala som o zákone týkajúcom sa prevodu pôdy do vlastníctva obcí. Veľmi ma irituje argument, že sa musí prijať preto, lebo štát s majetkom zle nakladá. Preto ho musí dostať obec. Ja hovorím, že ak zle nakladá štát, treba prijať takú legislatívu, aby si to nedovolil ani štát. Ďalej: naši čelní politici radi hovoria, že sa musí privatizovať a jediný ich argument je, že "štát je najhorší vlastník". Môže si podpredseda vlády dovoliť niečo také povedať ? Veď on ten štát reprezentuje! Potom to znamená, že práve on je ten najhorší manažér. Reprezentanti tohto štátu by mali byť tí najlepší manažéri. Ja som v tejto spoločnosti manažérka a nie spolumajiteľka - a dokážem chrániť jej vlastníctvo. Ak to nedokáže najvyšší štátny predstaviteľ - o čom to je?

Ako vnímate súčasnú pozíciu ľavice na Slovensku?

- Bohužiaľ, akoby u nás občan nečítal volebné programy o tom, čo mu kto sľúbi a akými cestami sa chce k tomu dostať. Pozerá sa pri hlasovaní na to, kto je v čele strany a čo hovorí? Mám dojem, že občan preferuje toho, kto mu viac sľúbi, než mu môže dať. Je príliš dôverčivý. Ľudia zatiaľ bohužiaľ nerozlišujú, čo je ľavica a čo pravica. Politiku si obyčajne spájajú s rôznymi vecami: "Mikloš je fešák, Čarnogurský nie je a jeho otec bol taký a taký..." Je to chyba. Ale k tej ľavici: ako strana nemôžeme pracovať iba na tom, čo bude zajtra, ale aj na tom, čo bude o 10-15 rokov. Takáto vízia by mala byť aj v SDĽ. Mali by byť pripravené cesty, kam sa chceme dostať. Ľavicová politika sa nerobí len pre členov SDĽ, ale aj pre širokú voličskú základňu.

Ste spokojná s preferennciami SDĽ?

- Nie. Myslím si, že SDĽ by si zaslúžila podstatne viac. Možno sa bičuje viac, ako by bolo treba.

S hosŤom sa zhovárala Lýdia Kokavcová