Rozličné pohľady na spoplatnenie školstva
Minulý utorok naplnili aulu Univerzity Komenského študenti, ktorým nie je ľahostajné, za akých podmienok budú študovať o niekoľko rokov. Svoje pohľady na problém spoplatnenia vysokoškolského štúdia prišli prezentovať podpredseda vlády Ivan Mikloš a minister školstva Milan Ftáčnik.
V úvode sa obaja hostia zhodli, že situáciu vo vysokom školstve treba riešiť. Čím skôr, tým lepšie. Mikloš, preferujúci čiastočné - to zdôraznil - spoplatnenie VŠ, uviedol niekoľko dôvodov, prečo je súčasný systém zlý a nespravodlivý:
nevyužitie potenciálu, ktorý máme (VŠ sú kapacitne obmedzené, u nás študuje len 27% mladých, pričom v Európe 50-60%, v USA ešte viac),
rovnaké dane do systému platia tí, čo majú študujúce deti, a aj tí, ktorí ich nemajú,
nespravodlivý je výber uchádzačov (korupcia a psychika pri prijímacích skúškach, do úvahy sa berú vysvedčenia zo strednej školy),
nie je pravda, že sociálne slabší by mali lepší prístup k bezplatnému vzdelaniu, keďže podľa výskumu v Česku sa o štúdium uchádzajú zväčša deti vysokoškolsky vzdelaných ľudí,
niet peňazí na platy učiteľov, ktorí tak zo školstva odchádzajú a klesá jeho úroveň.
Východiskom by mala byť zmena financovania VŠ v troch oblastiach: zvýšiť percento HDP na odvody do školstva (z 0,5 v súčasnosti na 1%), zaviesť mimorozpočtové financovanie, zlepšiť podmienky podnikateľov na financovanie VŠ.
Nepravdivé tvrdenia podpredsedu vlády
Minister Ftáčnik hovoril o čosi vecnejšie. Pozná situáciu v susedných krajinách a naše problémy dôvernejšie ako podpredseda vlády. Opieral sa o čísla, spomínal modely, ktoré by sa azda dali uplatniť aj na Slovensku. Prihováral sa za skvalitnenie úrovne a vyšší kredit bakalárskeho štúdia, ktoré je lacnejšie a zvyšuje vzdelanie. Hovoril o rozlíšení odborných vysokých škôl a univerzít, pretože univerzity majú vyšší status a ich činnosť je vzhľadom na výskum drahšia. S vicepremiérom súhlasil v otázke viaczdrojového financovania. Keďže jeho reč bola plná faktov a čísel, v debate vynikli najmä jednoduché analógie podpredsedu vlády a zdalo sa, že Ftáčnik prehráva. Otázkou je, či sa Miklošove analógie dajú aplikovať do praxe.
Celkom súhlasiť sa dá len s posledným Miklošovým argumentom. V prvom hovoril o nevyužití potenciálu, čím si získal tých, ktorí sa na VŠ nedostali. Nespomenul však, že zo získaných peňazí by sa mali postaviť univerzity a otvoriť nové odbory - keďže počet prijatých bude vyšší. Hovoril iba o posilnení oblastí, ktoré sú vyhľadávané, a o zrušení nevyužívaných - podľa zákona dopytu a ponuky. Kde je dopyt väčší, tam treba posilniť, kde je malý alebo nie je, to zrušíme. Viete si predstaviť krajinu plnú právnikov, lekárov a ekonómov? Iste aj vy poznáte niekoho, kto chcel ísť študovať povedzme právo a dostal sa "len" na psychológiu. Vyštudoval ju, je z neho vynikajúci odborník a neľutuje.
"Rovnaké platby daní do systému" sú spoľahlivo zavádzajúcim argumentom. Platíme ich totiž nielen na vysokoškolákov, ale aj na zdravotníctvo, nezamestnaných či sociálne slabých, platia ich na základné a stredné školstvo tí, čo nemajú a možno nebudú mať deti.
Vzdelanie ako tovar
"Všade, kde prevažuje dopyt nad ponukou, existuje korupcia," povedal Mikloš na margo tretieho argumentu. Plus má za to, že sa nerobí, že také čosi nejestvuje. Ale ak uchádzač zaplatí za štúdium a nedá úplatok, kde je záruka, že ho nedá počas štúdia? A to každému skúšajúcemu? Školu predsa dokončiť chce. Korupciu spoplatnenie školstva nerieši. K predposlednému argumentu možno len skonštatovať: čo tam po tých pár stovkách študentov zo sociálne slabých rodín, keď podľa výskumov v Česku je to aj tak inak?
Vzdelanie ako tovar - znela vicepremiérova téza počas vystúpenia. Ak za tovar človek zaplatí, mal by ho dostať. Ale čo ak s ním nevie zaobchádzať? Bude prechádzať z ročníka do ročníka iba preto, že zaplatil? Bude mať môj diplom rovnakú hodnotu ako diplom toho, kto sa štúdiu nevenoval, ale platil? Opačný príklad: čo ak študent natrafí na predmet, ktorý nezvládne, povedzme v piatom ročníku? Alebo na vyučujúceho, ktorý rozhodne, že študent nie je spôsobilý pokračovať v štúdiu? Vyhodia ho zo školy? Kto mu vráti investované peniaze? On chce predsa svoj "tovar" celý, nielen jeho časť... Najviac prekvapila Miklošova poznámka: "Investujeme do programátorov, ktorí potom odídu do zahraničia, čomu sa nedá vyhnúť." Len tak ďalej, ospravedlňujme únik mozgov. Faktom zostáva, že študentov spomínaní páni veľmi nepresvedčili.
