Reklama
Reklama

Šetríme peniaze štátu

Na začiatku boli štyria ľudia, ktorí chceli urobiť niečo pre iných ľudí. Keď sa rozhliadli okolo, zistili, že oblastí, kde sa dá pomáhať iným, je neúrekom. Chce to však nájsť si čas a nerozmýšľať nad prekážkami - veď práve tým sa odlišujú optimisti od pesimistov. Občianske združenie 4 People je príkladom toho, ako môže vôľa a úsilie štyroch napomôcť zlepšeniu života mnohých.
Počet zobrazení: 758

Na začiatku boli štyria ľudia, ktorí chceli urobiť niečo pre iných ľudí. Keď sa rozhliadli okolo, zistili, že oblastí, kde sa dá pomáhať iným, je neúrekom. Chce to však nájsť si čas a nerozmýšľať nad prekážkami - veď práve tým sa odlišujú optimisti od pesimistov. Občianske združenie 4 People je príkladom toho, ako môže vôľa a úsilie štyroch napomôcť zlepšeniu života mnohých.

"Naše združenie vzniklo minulý rok v septembri ako záujmová, od politických strán a hnutí nezávislá organizácia s neziskovým charakterom a samostatnou právnou subjektivitou. Keď sme videli, aká nepriaznivá hospodárska a sociálna situácia na Slovensku panuje, rozhodli sme sa, že by sme mohli prispieť k jej zlepšeniu," hovorí Jaroslav Kmeť, prezident združenia. No, znie to trocha ako klišé, premýšľam v duchu. "Komu teda má vaše združenie slúžiť a pomáhať?" chcem konkrétnu odpoveď. "Tým, ktorí to potrebujú. Našou prioritou je regionálny rozvoj, za ním nasleduje sociálna oblasť. Ak pôjdeme viac do hĺbky, je to agroturistika, oblasť životného prostredia a projektová činnosť." V tej poslednej ide najmä o fakt, že na Slovensku existuje málo ľudí schopných pripraviť dobré projekty pre Európsku úniu, ktoré by pomohli získať peniaze na rozvoj regiónov. Musia na nich pracovať jazykovo zdatní manažéri s vedomosťami o tom, ako identifikovať príležitosti, určiť silné a slabé stránky regiónu a podľa toho určia tamojšie priority.

"Ak chceme vstúpiť do Európy, o ktorej vieme, že je územím regiónov, musíme stavať práve na nich. Všetci, to znamená štátna správa, samospráva, podnikatelia aj občania musia pomôcť pri odhaľovaní priorít a neskôr robiť všetko pre to, aby sa práve tieto priority stali centrom pozornosti. Budú sa rozvíjať a okrem toho, že ich atraktivita stúpne, pomôžu aj ostatným oblastiam v regióne," pokračuje Kmeť. Druhou prioritou združenia je sociálna oblasť. "Čo si pod tým predstavujete?" "Prirodzene, štát si musí regulovať prílev finančných prostriedkov, určovať pravidlá hry. Ja to nazývam viditeľná ruka štátu. Nedá sa všetko nechať na trh, hoci liberáli tvrdia, že ten to vyrieši. Napríklad v oblasti školstva treba zabezpečiť rovnosť príležitostí, aby štartovacia pozícia pre každého bola rovnaká. Nie rovnostárstvo, lebo každý máme iné schopnosti. Šancu však treba dať všetkým."

Učia, ako získať peniaze Slová Jaroslava Kmeťa mi začínajú byť jasnejšie až vtedy, keď sa dostane ku konkrétnemu príkladu aktivít 4 People, Odbornému učilišťu Ladce. Navštevujú ho žiačky a žiaci s ľahším stupňom mentálneho postihnutia, ktorí sa tu učia za zámočníkov, záhradníkov, krajčírky, stolárov, maliarov, murárov či inštalatérov. V minulom roku sa im prihodila nemilá vec: prišli o zdroj nezávadnej pitnej vody. Vysvetľujte deťom, aby nepili z toho vodovodného kohútika, ktorý dosiaľ bežne používali! Alternatívne riešenie ponúklo združenie v spolupráci s Coca-Colou: svetoznámy výrobca nápojov začal dodávať do učilišťa 150 litrov pitnej vody denne. Projekt sa má zavŕšiť v auguste, keď bude dokončený nový vodovod. Okrem toho združenie príležitostne vypomáha učilišťu, napríklad pri organizovaní súťaží, zabezpečovaní cien pre víťazov, či v zlepšovaní stavu učebných pomôcok. "Pomáhali sme organizovať Beh Terryho Foxa, na ktorý si isto spomenie aj minister Magvaši," hovorí Kmeť. "Najprv si myslel, že súťaž len oficiálne odštartuje, tak, ako to už u ministrov býva zvykom, v obleku. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď mu deti podarovali teplákovú súpravu, naznačujúc tak, že sa má s nimi postaviť na štart a odbehnúť si aspoň časť pretekov."

Ďalšími oblasťami činnosti združenia je vzdelávanie tretieho veku a INFOVEK. Vzhľadom na svoje roky s tretím vekom osobné skúsenosti ešte nemám, ale - je vôbec o také niečo záujem? "Je. Má to však jednu podmienku: musia sa zvoliť vhodné a pre starších ľudí atraktívne učebné odbory. Ak sa tak stane, ľudia sa nájdu. Mám osobnú skúsenosť so staršími ľuďmi, ktorí sa veľmi zaujímali o záhradníctvo. Ani zdravotné problémy či senilita neboli pre nich prekážkou, ak mali sedieť a počúvať prednášku o pestovaní a kultivovaní rastlín." A čo INFOVEK, projekt ministerstva školstva týkajúci sa zavedenia počítačov na učilištia a stredné a základné školy? "Tam pomáhame vypracovávať projekty pre tie školy, ktoré chcú uspieť a tak mať v škole čo najskôr počítače či prípojku na internet. Naposledy vznikla takáto spolupráca s Gymnáziom Humenné."

Vzhľadom na taký široký záber činností združenia ma zaujímalo, čo je pre 4 People prvoradé: regionálny rozvoj, alebo povedzme sociálna pomoc? Vraj sa to nedá porovnávať a treba rozvíjať jedno aj druhé. "Sú to úplne iné oblasti. Sociálna oblasť však súvisí aj s rozvojom regiónu, pretože tamojší mentálne postihnutí nemôžu byť odsunutí bokom." Viem, že združenie poskytuje finančné prostriedky len výnimočne. Jeho sídlom je Bratislava, a preto majú členovia možnosť získavať informácie priamo zo zdroja. To je devíza, ktorou disponujú a využívajú ju. Posúvajú informácie tam, kde sú potrebné. Znamená to, že sú akýmsi sprostredkovateľom nápadov či aktivít? "Skôr budičom. Ukazujeme cestu. Je jasné, že nemôžeme robiť všetko. Nechytáme ryby, aby sme ľudí nakŕmili, ale dáme im rybársky prút a naučíme ich používať ho. Nedávame peniaze, ale ukazujeme spôsob, ako ich získať. A v tomto sme veční optimisti," ukončí svoje rozprávanie Jaroslav Kmeť.

Na narodeniny sa nesmie zabudnúť Radšej raz vidieť ako stokrát počuť, pomyslela som si a vybrala som sa do Ladiec. Nemala som ani potuchy o tom, že okrem cementárne tam bolo kedysi najväčšie odborné učilište na Slovensku so zameraním na výchovu a výučbu mentálne postihnutej mládeže. V súčasnosti mu zostalo prvenstvo v komplexnosti prípravy: vykonáva sa tu nielen teoretický a odborný výcvik, ale aj internátna a ústavná starostlivosť.

Vykračujem si po ceste zaliatej ranným slnkom a podľa pokynov "domorodcov" odbočím za materskou školou doprava. Koniec školského roka sa blíži, hlúčiky žiačok a žiakov postávajú v areáli plnom zelene. Vpravo je chodníček vedúci k záhradkám, skleníkom a skalkám, vľavo malá kaplnka. Čo hovorí kronika?

"Písal sa rok 1744, keď hradný pán z Košeckého Podhradia nemohol zvládnuť svoje okolie a tak sa rozhodol vystaviť kaštieľ v Ladcoch, v ktorom by mal svojho pomocníka. Skutočne sa stalo, že v roku 1744 vystavil kaštieľ gróf Motešický - jeho vláda siahala na okolité dediny. Svoj kaštieľ musel predať, lepšie povedané, prehral ho v kartách. (...) V roku 1923 odkupuje kaštieľ cirkev pre mníšky, ktoré tu boli až do roku 1950. V tom istom roku obývajú priestory učni SMZ, v roku 1954 armáda. V máji 1966 preberá priestory (školy) kaštieľa školstvo a odovzdáva ho riaditeľstvu Osobitnej učňovskej školy." Listujem v kronike, zachytávajúcej drobné i veľké udalosti života školy. "Koncom roka 1969/70 bolo zakúpené auto Varšava a starý tudor sa odstavil. VOSR sme oslávili lampiónovým sprievodom. Pripomenuli sme si výročie 1. mája. Našu školu navštívila predsedníčka ÚV SZŽ Elena Litvajová. Sedemnásty november znamenal veľkú zmenu v živote našej spoločnosti. Volili sme Miss a Missáka školy. Aj v tomto roku sa konal Pohár riaditeľa - súťaž v ľahkej atletike."

Učilište, na ktorom absolvujú výučbu žiaci osobitných škôl a osobitných internátnych škôl s ľahšou formou mentálneho postihnutia, navštevuje spolu zhruba 250 žiakov. V ďalšom školskom roku sa do tohto počtu zaráta aj 44 učňov v ústavnej starostlivosti, t.j. o osem viac ako v tomto roku.

"Ústavná starostlivosť znamená, že dieťa je súdom odňaté rodičom a umiestnené do náhradnej rodinnej výchovy, ktorú garantuje štát. Buď nemalo vo svojej rodine dobré podmienky na výchovu, alebo jeho rodičia zomreli a nemá sa oň kto postarať," hovorí PaedDr. Vladimír Hromek, riaditeľ učilišťa. "Tento typ starostlivosti v podstate znamená tú istú náplň, ako majú detské domovy, ale tieto deti sú segregované do osobitných škôl internátnych a odborných učilíšť. V ideálnom prípade majú byť umiestnené do detských domovov, kde o ne môže byť postarané až do 25. roku ich života. U nás môžu byť len do 18. roku. Zabezpečujeme im stravu, ošatenie, veci dennej potreby. Trávia tu 365 dní v roku."

V detských domovoch majú však deti vyššie vreckové a finančné dary pri oslavách menín či narodenín. "Nie je to zanedbateľné, pretože pri oslavách narodenín sa vytvára istá tradícia. Keby sviatok zostal anonymný, dieťa nebude mať vytvorený návyk oslavovať v dospelom veku napríklad sviatky svojich detí." Nedostatok financií sa v učilišti snažia vykompenzovať najmä prostredníctvom príspevkov od nadácií či združení. Spolupracujú so Spoločnosťou priateľov detí z detských domovov, Nadáciou otvorenej spoločnosti či Slovenským hnutím špeciálnych olympiád. Deti sa tak zúčastňujú rôznych letných táborov, zájazdov či športových podujatí. Nedostatok peňazí rezonuje najmä počas vianočných sviatkov. "Snažíme sa urobiť Vianoce deťom krajšie a príjemnejšie. Aj v tejto oblasti nám darmi pomáhajú rôzne nadácie a združenia," hovorí Mgr. Stanislav Kret, zástupca pre výchovu mimo vyučovania.

Hľadať podnetné prostredie Ak sa chcú deti dostať do učilišťa, absolvujú prijímacie konanie, v ktorom sa zisťujú základné vedomosti z osobitnej školy, t.j. čítanie, písanie a počítanie. Najdôležitejšou časťou pohovoru je zisťovanie úrovne motorických, resp. pracovných zručností. Učilište zoberie 99% prihlásených žiakov, zvyšné percento tvoria zdravotne ťažko postihnuté deti s komplikáciami. Na ich výchovu nemajú v Ladcoch kapacity. Učebné odbory si deti vyberajú samé. "Nie vždy sú však ich ašpirácie v zhode s ich motorickými zručnosťami. Stáva sa, že chcú byť niečím, čím sa vzhľadom na svoje schopnosti nikdy nemôžu stať. Lepší systém je v Nemecku: nevyprofilované deti sa umiestnia do nultého ročníka a v ňom sa pedagógovia, špeciálni pedagógovia spolu s rodičmi a sociálnymi pracovníkmi snažia zistiť, na čo dieťa má. Neskôr mu takpovediac dobrovoľne nasilu vnútia, že práve ten odbor je pre ňu alebo pre neho ten najvhodnejší," hovorí Hromek. Dieťa si tak zosobní povolanie, na ktoré má schopnosti, škola sa nemíňa účinkom a je predpoklad, že sa dobre umiestni aj na trhu práce.

Akí úspešní sú pri hľadaní pracovného miesta absolventi z Ladiec? Podľa Hromeka je táto skutočnosť v rukách ich rodičov. Po ukončení školy sa totiž dieťa vracia späť do miesta trvalého bydliska, kde ho má na starosti odbor sociálnej starostlivosti patriaci pod ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Učilište mu zabezpečuje iba kontakt s týmto odborom, alebo v naliehavých prípadoch umiestnenie v azylovom dome. "Posledná alternatíva, samozrejme, pre naše deti vôbec nie je dobrá. Štát investuje obrovské peniaze do výchovy a výučby dieťaťa a prostredie, ktoré v týchto domoch prevláda, nie je pre ne podnetné."

S riaditeľom vyjdeme von, aby sme sa prešli po parku. Kúsok od vchodu do hlavnej budovy žiaci opravujú chodník. Keď ich chcem odfotografovať, na chvíľu prestanú pracovať. "Len pokojne pokračujte," hovorím, a oni zrýchlia tempo. "Robia vaši žiaci všetky takéto práce?" pýtam sa. "Áno, úplne všetko. Sami si opravujú postele, kľučky na dverách, stolári vyrábajú rôzne veci z nábytku - napríklad aj ten dýhovaný, ktorý ste videli v mojej pracovni. Alebo maľovanie stien. Pracujem tu už 18 rokov, ale maliara som tu ešte nevidel, všetko robia naši žiaci. Pestujeme si zeleninové priesady alebo zeleninu, ktorú potom dávame do jedálne. Takto ušetríme štátu desiatky tisíc korún ročne, lebo tieto práce poľahky zvládame aj sami a nepotrebujeme si na ne za ťažké peniaze najímať firmy."

Počas prechádzky zbadám po dvore pobehovať chlapca. "Jožko, poď sem!" zakričí naňho riaditeľ. "Prečo si poriadne neupratal dvor? Pozri sa, teraz sú tu detičky zo škôlky a uvidia, aký tu máme neporiadok." "Veď ja čakám na káru", odpovie chlapec v červeno-bielej kockovanej košeli a obnosených menčestrákoch. "Ale potom to poriadne upraceš, dobre?" pohladká ho riaditeľ. Jožko sa usmeje, prikývne a odbehne. "Má 25 rokov a taký stupeň mentálneho postihnutia, že môže byť iba na invalidnom dôchodku. Krátko po tom, ako odišiel domov na Oravu, sa pešo vrátil späť sem, do Ladiec, že tu je jeho domov a chce tu s nami bývať. Robí teda pomocné práce na dvore, chodí na poštu a podobne." Stretneme ešte Filipa a Janka, ktorí o sebe tvrdia, že sú najväčší grázli. "To by som o tom musel niečo vedieť," hovorí riaditeľ a dodáva: "Mali sme aj takých, ktorí pre zlé správanie - napríklad drobné krádeže, agresivitu - museli od nás odísť. Umiestňujú sa do reedukačnej výchovy a tam sa zistí, či sa po roku môžu k nám vrátiť alebo nie."

Potom sa prejdeme okolo chlapcov pracujúcich v záhrade, dievčatá netrpezlivo čakajúce na vychovávateľku, stretneme Janka, ktorý sa pochváli, že získal tretie miesto v plávaní na 50 metrov. Vážne začínam rozmýšľať o tom, načo investujeme množstvo peňazí do zábavných hier, súťaží a podobných zbytočností, keď existujú deti, ktoré si zaslúžia našu pozornosť v oveľa väčšej miere. Možno nám ju nikdy nebudú vedieť vrátiť inak ako vďakou, ale tá vďaka je najúprimnejšia zo všetkých. Veľmi dobre totiž poznajú hodnotu daru a pozornosti. Zdá sa vám to málo? Zamyslite sa.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama