Privatizácia predo dvermi
Osemnásteho júla tohto roka vyhlásila Národná banka Slovenska Dopravnú banku, a.s., (DB) za neschopnú vyplácať vklady svojim veriteľom. Nedostupné vklady sa budú vyplácať z Fondu na ochranu vkladov maximálne do výšky 328 200 Sk na vkladateľa. Termín vyplácania je od 14. augusta do 18. októbra 2000 vo všetkých pobočkách Slovenskej sporiteľne, a.s., v tých mestách, kde mala svoje filiálky DB. V prípade vkladov zriadených a vedených v cudzích menách sa bude cudzia mena prepočítavať na slovenské koruny podľa kurzu platnému ku dňu, kedy sa vklady stali nedostupnými - t. j. k 18. júlu 2000.
Toľko v krátkosti obsah toho, čo v týchto dňoch ponúka internetovská stránka www.dopb.sk. Pred ňou podobné informácie obsahovala stránka www.skb.sk a ak si ešte spomínate, celkom prvou tohto druhu bola www.ag-banka.sk. Žiadna zo stránok už neprinesie iné údaje, dve posledne menované banky sú potopené, tá Dopravná je skôr Titanicom a s dopravou dávno nemá nič spoločné.
Hľadal sa strategický partner ochotný investovať A pritom práve DB, založenej za účelom poskytovať okrem inej aj úverovú pomoc najmä subjektom podnikajúcim v oblasti dopravy, dávala NBS dva roky šancu zlepšiť svoje hospodárenie. Ešte prvého apríla tohto roku sa hovorilo o výbere strategického, najlepšie zahraničného investora, a ten, ako v rozprávke, musel podstúpiť isté podmienky: ak chcel získať nadpolovičný podiel, musel sľúbiť, že sa zúčastní na navyšovaní základného imania o pol miliardy Sk, pričom jeho vtedajšia hodnota bola 800 mil. Sk. Nehovoriac o tom, že DB síce vykázala za rok 1999 zisk 6,5 mil. Sk, jej prevádzková strata však činila 11 miliónov a audítor požadoval dotvoriť opravné prostriedky v sume prevyšujúcej kapitál banky. Ako vtedy potvrdil guvernér centrálnej banky Marián Jusko, povolenie na vstup do banky nemali dostať nebankové inštitúcie a pripomeňme len, že sa oň uchádzali najprv Drukos, s.r.o, J&T Finance Group, Alfa Finance a Horizont Slovakia, neskôr už iba posledné dva zo spomínaných.
O tri mesiace neskôr, t.j. koncom júna, abdikovali na svoje posty členovia predstavenstva a podľa generálnej riaditeľky Zory Urbanovej najmä pre "alibistický a málo aktívny prístup akcionárov k navýšeniu základného imania DB. Akcionármi boli Slovenská sporiteľňa, a.s., - 45%, SAD Banskobystrická dopravná spoločnosť - 37,5%, IRB, a.s., - 15% a Štátny fond cestného hospodárstva - 2,5%. Faktom zostáva, že napriek neustálemu deklarovaniu akcionárov o tom, že pripravujú vstup strategického partnera, žiadny seriózny zahraničný ani iný strategický investor nepožiadal o možnosť získať v nej podiel. Jej krach NBS iba odďaľovala, azda v nádeji, že princ na bielom koni sa predsa len nájde. Už je jasné, že neschopnosť akcionárov nájsť investora a navýšiť základné imanie zaplatia v konečnom dôsledku občania.
Vzájomné obviňovanie z klientelizmu a žabomyšie vojny Faktom je, že Devín banka počas celého minulého roka a v tomto roku do konca mája plnila kritériá obozretného podnikania. Avšak ako horúci zemiak si ju pohadzujú najmä politici. Pravicoví hovoria v tejto súvislosti o klientelizme ľavičiarov a ľavičiari sa z tohto klientelizmu obviňujú navzájom. Je to naozaj pozoruhodný jav na našej politicko-ekonomickej scéne. Vychádzajme z faktu, že ak akákoľvek banka náhle stratí 20% svojej bilančnej hodnoty, dostane sa do problémov, nezávisle od schopnosti, resp. neschopnosti manažérov.
"Slovenské banky nemajú vlastné zdroje a sú závislé na primárnych zdrojoch, teda na vkladoch od obyvateľov, a preto sú krehké," popisuje súčasný stav Vladimír Hromý, riaditeľ Úseku bankového dohľadu NBS. Práve vyhlásenia niektorých politikov o nedôveryhodnosti banky môžu smerovať k tomu, že občania budú vyberať svoje vklady a tak dôjde k spomínanej nestabilite. Nuž, a potom je na rade zasa len starý známy scenár: nútená správa, Fond na ochranu vkladov, zápočty medzi veriteľmi a dlžníkmi, ktoré sú, mimochodom, legálnou aktivitou. To však znamená ďalšie výdavky pre centrálnu banku a teda pre štát, na ktoré prispeje svojimi daňami aj ten občan, ktorý o nejakej banke či jej krachu nemal ani potuchy. Takto "vyhodené" peniaze sa môžu investovať do tých oblastí, kde sú potrebné. Podľa predvolebných sľubov usudzujem, že súčasní koaliční politici mali záujem na tom, aby občania "lepšie žili". Preto by si mali uvedomiť riziko a pochybnosti, ktorým vystavujú "čestného a pracovitého človeka" svojimi vyhláseniami, a aké dôsledky môžu tieto vyhlásenia mať. Klientelizmus sa tým iste nezníži a občan zbytočne prichádza buď o úspory, alebo svojimi daňami platí politické žabomyšie vojny.
Dostaneme menej,ako sme Investovali Aká je však situácia v privatizácii dvoch najväčších bánk, ktorú Mečiarova vláda realizovala vlastnými domácimi investormi? Ešte v tomto roku by mal odkúpiť zahraničný investor Slovenskú sporiteľňu a začiatkom budúceho roka americký investor do Všeobecnej úverovej banky, teda dvoch najväčších slovenských bánk. Ich ozdravenie stálo zhruba 100 mld. korún, dostaneme za ne prinajmenšom toľko, aby sme túto sumu vyrovnali?
"Bude to iste menej, do 50 miliárd za obidve," domnieva sa V. Hromý. "Aj predseda vlády Mikuláš Dzurinda sa pri návšteve VÚB vyjadril pre médiá v tom zmysle, že by sme nemali očakávať od predaja týchto bánk do zahraničia toľko, koľko sme vložili do ich ozdravenia. Okrem toho vznikne problém s magickými 50% zahraničného kapitálu, teda s majoritou." V rokoch 1993-1996 sa podiel zahraničného kapitálu v slovenských bankách pohyboval okolo 39%, pričom tzv. hranica rozumného investovania je 15%. Teda napr. Francúzi alebo Nemci nepripustia, aby zahraničná účasť v ich bankách prekročila túto hranicu, nehovoriac o takom Švajčiarsku. Hoci o malom Švajčiarsku sa u nás už tiež rozprávalo, ten čas je ešte v nedohľadne. A pretože nemáme vlastný kapitál, musíme brať ten zahraničný, ktorý je k dispozícii.
"Priveľký podiel zahraničného kapitálu nie je pre štát výhodný, lebo ak štát potrebuje nevyhnutne prefinancovať napríklad vládne programy, je bankový kapitál de facto v cudzích rukách," hovorí Hromý. "Celosvetovým trendom sú fúzie bánk, a to na národnom princípe. Napríklad Dresdner Bank a Deutsche Bank. Na Slovensku v tomto smere ešte zaostávame, a pritom práve fúzia menších bánk do jednej veľkej by mohla byť riešením nielen pre malé banky samotné, ale aj pre štát. Malé by krachovali menej a vznikla by tu silná banka so slovenským kapitálom," uzatvára Hromý.
Ktovie, či už na silnú banku so slovenským kapitálom nie je neskoro. Alebo si máme počkať na lepšie časy s kapitálotvornou, nie tunelárskou vrstvou podnikateľov?
