Reklama
Reklama

Občas sa bojíme priznať si, že sme šťastní

Nedávno ste sa vrátili z dovolenky. Bola pre vás výlučne oddychom alebo aj inšpiráciou? Bol som 70 dní na chorvátskom ostrove Hvar, ale dovolenkovo som prežil jeden jediný deň. Prišli za mnou priatelia z Austrálie a bol som sa s nimi kúpať na pláži Ždrilca.
Počet zobrazení: 1843

Boris Filan

Tvrdí o sebe, že sa nikdy nenarodil a nikdy nezomrie. Túto planétu prvý raz navštívil v polovici 20. storočia a odvtedy sa pravidelne venuje jej výskumu. Na planéte Zem sa živí písaním scenárov a pesničkových textov. S jeho textami sa dodnes predalo 3 700 000 nosičov. Vydal knihu Paternoster, dve zbierky poézie a rozprávky o Pukim, anjelikovi zo zubnej pasty. Napísal tri cestopisné knihy: TAM-TAM 1, 2 a 3. Za prvú sa stal držiteľom ceny E. E. Kischa za najlepšiu knihu literatúry faktu. Tretí TAM-TAM bol najúspešnejší a predalo sa ho 25 000 kusov. Za svoje najmilšie miesta považuje chorvátsky ostrov Hvar, austrálske Sydney a Prahu.

Nedávno ste sa vrátili z dovolenky. Bola pre vás výlučne oddychom alebo aj inšpiráciou?

Bol som 70 dní na chorvátskom ostrove Hvar, ale dovolenkovo som prežil jeden jediný deň. Prišli za mnou priatelia z Austrálie a bol som sa s nimi kúpať na pláži Ždrilca. Viac ako deň by ma zabilo. Mňa nič na svete nedokáže tak strašne unaviť ako dovolenkové oddychovanie.

Myslím, že to bola Agatha Christie, ktorá vo svojom životopise skonštatovala, že na isté cestovateľské zážitky jednoducho treba mať vek. Inak ich človek nemusí dostatočne precítiť, čo býva na škodu veci. Z vášho cestovateľského pohľadu - je tomu tak? Chceli by ste sa niekam vrátiť, niečo vidieť a vnímať to, povedzme, inak?

Odpoveď je jednoduchá: do krajiny svojho detstva, chcel by som si zopakovať školský výlet, cestu školským autobusom do Bojníc a späť. Po návrate by sme si zahrali Vadí-nevadí a ja by som vybozkával všetky tie vtedy dávno nepobozkané spolužiačky. Škoda, že hra Vadí-nevadí sa už nehráva, lebo niekto v školskom autobuse nepobozkaný upravil pravidlá slovenského jazyka tak, že sa nehovorí vadí, ale prekáža. A kedysi nepobozkané učiteľky na tom trvajú. Koho by bavilo hrať sa hru, ktorá sa volá Prekáža, či neprekáža? Mne by to teda strašne vadilo.

Niektorí Slováci radi konštatujú, že sme národ zápecníkov, ktorí pri pive búšia do stola, nadávajú na pomery a sú neschopní vedieť sa predať a ukázať svetu. Aký máte na to názor vy? Sme naozaj horší ako tí "v Európe"?

Neviem, či sme horší alebo lepší. Ani ma to netrápi. Ale je isté, že je tu plno nových gangstrov, zlodejov a darebákov z ľudí, od ktorých by som to nikdy nečakal.

V istom rozhovore ste odmietli myšlienku o emigrácii počas socializmu konštatovaním, že tu vás ľudia poznajú od špičiek na nohách až po korienky vlasov a niet dôvodu odísť. Zohráva kategória popularity vo vašom živote významnú úlohu?

Nie. Ale ťažko sa k tomu niečo hovorí. Novinári chcú počuť, ako je populárnemu človeku sláva ukradnutá, ako ho obťažuje. Ja vnímam popularitu ako súčasť svojho účinkovania v televízii, v rozhlase. To všetko so mnou robia redaktori, režisér, kameramani. Ja som iba jeden člen tímu, ten najviditeľnejší. Keď to začnem hovoriť, tak už vidím, ako sa ošívate, a tak vám to nepoviem. Je fajn, keď sa ku mne neznámi ľudia správajú ako k známemu. Ja sa usilujem správať tak, aby som nebol vo svojom mene uväznený ako v klietke.

Zo spisovateľských kruhov často počuť názor, že doba je zlá, literatúra sa podceňuje a na knižnom trhu vyhráva ten, kto píše ľahšie, prípadne zábavné žánre. Vy s TAM-TAM 3 lámete rekordy. Čím to podľa vás je? Tým, že ste známy, alebo jednoducho kvalitou a pútavosťou textu?

V knihách TAM-TAM sú príbehy, ktoré som už rozprával kamarátom pod viechou a v pivárni. Keď obstáli tam, majú šancu obstáť aj pri iných stoloch. Úspech kníh môže byť aj v tom, čo mi povedal môj veľmi dobrý priateľ, úspešný človek: "Boris, závidím ti, že si sa stal tým, čím som sa ja chcel stať celý život: svetobežníkom". Dôležité je, že mi to síce závidí, ale dopraje. Lebo závidieť sa môže, ale musí sa dopriať.

Vyskúšali ste si už rôzne profesie, od textára, spisovateľa, až po moderátora. V ktorej ste sa skutočne našli?

Myslím si, že som rozprávač príbehov, to je veľmi stará činnosť. Páči sa mi, že príbehy a slová majú schopnosť ľudí upokojiť, potešiť, dojať, nastaviť ich pocity na pohodu. Rád by som vedel spievať, aby som mohol robiť to, čo Marquezov slepý harmonikár. Chodiť od dediny k dedine a spievať ľuďom novinky.

Texty k populárnej hudbe sú iba jednou súčasťou vášho literárneho prejavu. Ako vnímate skutočnosť, že v tejto oblasti - opriem sa o výraz vášho kolegu Kamila Peteraja - "anglofónny buldozér" takpovediac nivelizuje, zrovnáva so zemou všetky pôvodné, domáce hodnoty?

Nesledujem populárnu hudbu tak pozorne, aby som bol schopný posúdiť, či ten buldozér zrovnáva so zemou hodnoty. "Anglofónny buldozér" zrovnáva všetko aj v oveľa silnejších kultúrach - v Nemecku, vo Francúzsku... a v Anglicku.

Ako vnímate z pohľadu textára anglické pop-texty, resp. ich výpovednú hodnotu?

Celkom úprimne - vôbec ich nesledujem.

Má, podľa vás, nejaký zmysel bojovať za renesanciu slovenčiny v hudobnej tvorbe našich autorov, keď všadeprítomná angličtina postupne ovláda nielen počítačový, ale najmä duchovný softvér najmladšej generácie?

Asi to má zmysel, ale nie tak ako sa pýtate. Reč, kultúra, kultivovanosť, jazyk, národná literatúra, to sú veci, ktoré sa budujú roky, desaťročia, stáročia. Slovenčina je dobrá, pevná reč, ktorá sa teraz obohacuje o nový rozmer - o mestský žargón. Zbytočné odpadne a nové, potrebné, ju obohatí. Viete prečo sú na Slovensku také krásne dievčatá? Sú namiešané aj z génov všetkých Tatárov, Avarov a Turkov, čo sa tu rozdrapovali.

Ako vnímate kultúru z hľadiska existencie a plnohodnotného života národa? Je naša kultúra ešte stále kultúrou alebo má už veľmi blízko ku komercii? Netvrdím, že komercia musí mať nevyhnutne negatívny podtón, ale predsa len…

Museli by sme si nájsť čas a pokúsiť sa zjednotiť, čo si myslíme, že je kultúra. Z toho, ako sa ma pýtate, mám pocit, že to slovo používate v zmysle umeleckej tvorby, umeleckého prejavu. A síce tvrdíte, že netvrdíte, že komercia má negatívny podtón, ale v skutočnosti to tvrdíte a ja s tým celkom nesúhlasím.

Ste ctiteľom duchaplných citácií, bonmotov, múdrych myšlienok. Predpokladáme, že nielen v polohe ich zberateľa, akejsi "chodiacej databanky", ale predovšetkým ako ich šikovný analytik, kombinátor a syntetik.

Páči sa mi, keď niektorí ľudia dokážu svoje myšlienky formulovať bystro, stručne a vtipne. Povedal by som, že to mám oveľa radšej ako opak.

Stalo sa vám niekedy, že vlastná životná skúsenosť vám poopravila, skorigovala múdrosť iných?

Naozajstná životná múdrosť sa spozná podľa toho, že poopravená, vyvrátená, je ešte oveľa lepšia. Životná múdrosť: Vekom človek dostane rozum. Viktor Kubal: Kto bol sprostý mladý, ten je sprostý aj starý.

Život, ktorý zachytávajú vaše texty, je plný morálnych hodnôt, ideálov a lásky. Jan Nedvěd spieva o vernosti, láske a porozumení, o ktoré sa treba pokúšať, ale sám je už tretíkrát rozvedený. Dá sa život vašich textov žiť aj v skutočnosti?

Podľa toho, ktorý si vyberiete. Amnestia na neveru - áno. Ináč - pesničkové texty nie sú život, sú to kúsky torty.

Stalo sa vám niekedy, že ste nenachádzali dosť slov?

V prvom ročníku strednej školy. Ocitol som sa sám v šatni s maturantkou Miladou. Chcel som jej vyznať lásku veršami z Nezvalovej "Manon Lescaut" a súčasne jej povedať, že krásne strieľa z výskoku a má úžasný dvojtakt. A mal som na to pol minúty.

Je niečo na vašej práci, čo považujete za otravné, nevhodné alebo nespravodlivé?

Veľkú časť peňazí na výrobu programov musím zabezpečovať od sponzorov. Stretol som medzi nimi pár skvelých ľudí a kopec strašne neslušných hlupákov. Človek mi dá svoju vizitku a povie mi, aby som sa ozval. Tak sa ozvem, poviem mu, čo ponúkam, a on ma požiada, aby som mu to dal písomne. Nechá ma napísať celý materiál, povie, že sa ozve a neozve sa. Mesiac, dva, tri. Tak zavolám ja a on sa nechá zatajiť sekretárkou. Potom sa náhodou stretneme a on sa ma spýta, prečo som sa neozval. Verím, že je to otravné, keď vám niekto volá a niečo chce. Ale keby nerobili prezidentov, viceprezidentov a námestníkov, tak by im nikto nevolal.

Naša doba je pretechnizovaná, naše životy sú ovládané televíziou, autami, internetom. Je niečo z toho, bez čoho by ste nedokázali žiť?

Mám rád telefón. Nepodlieha zákonu Času. V roku 1968 emigrovala polovička mojich najlepších priateľov a lások. Na dlhých pätnásť rokov a to bolo definitívnejšie, ako keby boli odišli na oný svet. A predsa som s nimi celých pätnásť rokov komunikoval ako médium na špiritistickej seanse. Zostali iba hlasy a slová. V telefóne naše telá nestarli, nepriberali, nepadali nám vlasy, tvár nám nepočarbali vrásky. Teším sa, až sa mi raz podarí zavolať sám sebe. Spýtam sa: "Ako sa máš?" A odpoviem si: "Čo sa pýtaš, veď to dobre vieš."

A ako sa máte?

Stretnem v zime do čokoládova opálenú kamarátku a hovorím: "Super vyzeráš, oddýchnuto…" "Ďakujem, je to možné, boli sme desať dní na Mauríciuse…(a rýchlo hovienko na hlavu). Ale ksicht mám z toho slnka vždy vráskavý ako starý strom." "Váš chlapec krásne hrá na hoboji…" - Má z toho krivé zuby. Aj vy sa bojíte byť šťastní? Máte aj vy ten pocit, že keby ste si priznali, že práve teraz ste šťastní, mohlo by to vyvolať hnev bohov? Prejavil by sa v podobe dákeho, ešte vzdialeného, nečakaného, zatiaľ nie celkom nám určeného nešťastia, o ktoré by sme sa tým priznaním pocitu šťastia prihlásili.

Prečo sa tak bojíme toho, po čom najviac túžime?

Bojíme sa priznať, že sme trošku šťastní alebo spokojní - aby sa niečo nepohnojilo. Aby sme náhodou tým priznaním si malého šťastia nezasiahli do súkolia osudu a nezmenili jeho chod vo svoj neprospech. A tak sa vždy v najlepších chvíľach maskujeme kúskom hovienka, aby sme oklamali vševedúcich bohov a udržali si ich ľútostivú zhovievavosť. Ináč, ďakujem za opýtanie, keby ma netrápil chrbát, mal by som sa celkom dobre.

Udivuje vás ešte niečo?

Áno. Skúste si niekedy všimnúť, ako vyzerajú narýchlo stiahnuté mokré plavky so sieťovaným suspenzorom. Strasené z nôh na zem, vytvárajú v celom vesmíre najkomplikovanejší, až strašný, sedemrozmerný geometrický tvar.

Robí vám niečo naozaj radosť?

Rád sedím na terase a chystám si farebnú večeru. Z paradajok robím ostrým nožom štavnaté červené kruhy a z paprík vykrajujem tie zrniečkové zasnežené stromčeky, ktoré sa cez leto ukrývajú v ich zelenom chlade. (Vždy som si hovoril, že ten zasnežený stromček by mal byť z celej papriky najlepší, najvzácnejší.)

V médiách sa pravidelne objavujú prieskumy verejnej mienky, názory občanov na politikov a hospodársku situáciu… Ako vnímate súčasných politikov a ekonomiku vy?

Spadol mi na terase kus syra. Pod nohami sa mi potulovali mravce. Napadlo mi, že to je pre nich ekonomický zázrak. Ťahali kúsočky mušacej nohy, semienka, a zrazu taký kus syra. Lenže - niekoľkých mravcov syr smrteľne zavalil, ostatní sa vyľakali, pustili kúsky mušacej nohy a semienka a ušli. Nikomu z nich nenapadlo, že šťastie by mohlo byť také veľké a smrteľné. Na verejné výskumy spokojnosti mám ten istý názor ako W. Churchill: "Verím iba tým výsledkom, ktoré som sám sfalšoval."

Neobávate sa hospodárskeho kolapsu?

Žiadny nebude. Bohatá Európa sa o nás postará. Niečo nám vždy podstrčia, požičajú, a potom nám ten dlh odpustia. Udržiavať pri živote päťmiliónové štátiky ako sme my, nie je žiadny zázrak.

A čo naši politici?

Nič.

S hosťom Slova sa zhovárali Lýdia Kokavcová a Martina Pavlíková

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama