Kam vedie Tretia cesta
Manifest o tretej ceste, ktorý v období volieb do Európskeho parlamentu, predstavili svetu páni Anthony Blair a Gerhard Schröder nie je víziou nového prúdu, ktorý chcú presadzovať, ale ospravedlnením a legitimizovaním nevôle presadzovať v spoločnosti tradičné ľavicové zásady. S nimi by vo voľbách neuspeli.
Volebný úspech a neustála podpora usmievajúcim sa postavičkám nie je znakom prerodu ľavicových, ale marketingový atak na iných ako tradične sociálnodemokratických voličov.
Fundamentalistický friedmanovský liberalizmus, aktuálny pred niekoľkými rokmi, zažíva v tomto období odliv voličov, ktorí sa neuspokojili s nedostatkom sociálnej citlivosti neoliberálnych návrhov a so starým neobnoveným programom kresťanských demokratov. SPD, Labour Party a ich lídri si uvedomili neopakovateľnú šancu omámiť týchto voličov liberálnou rétorikou so sociálnym povlakom, ktorý sa už zdá byť v takejto podobe nevyhnutný aj v amerických seriáloch. Neucelená ľavicová vízia a nedostatočne silný intelektuálny potenciál naľavo od blairovsko - schröderovskej iniciatívy zabránil panickému odlivu voličov pevne sa viažucich na sociálnodemokratické tradície ich krajín.
Podľa tvorcov manifestu sa kapitalizmus opiera o nezastupiteľnú trhovú ekonomiku a navyše podnik je jediným tvorcom bohatstva a jediným možným horizontom pre 21. storočie. Tvrdia, že sa nemusia obávať možných komunistických či socialistických možností, ktoré sú podľa nich neprispôsobivé súčastnej spoločnosti. Doterajšie volebné neúspechy ich strán si títo páni vysvetľujú prílišným venovaním sa robotníckemu hnutiu, trhu práce a hlavne štátu blahobytu, ktorý pokladajú za hlavný dôvod terajšej stagnácie. Treba opustiť túto, pre nich chiméru, ktorá vytvorila spoločnosť asistovaných jednotlivcov.
Charizma proti demokracii
Analyzujme, prečo si dovolili prebudovať sociálnu demokraciu od základov práve takí ľudia ako sú Blair či Schröder. Sú to charizmatickí vodcovia, ktorí po svojom nástupe na čelo kandidátok dostali svoje strany z dlhodobej opozície. Môžeme diskutovať o tom, ako sa títo ľudia dostali na čelo takých strán, ktoré sa vyznačovali neoblomnými sociálnymi požiadavkami. Už pred rokom sa celé jedno krídlo v SPD sťažovalo na to, ako médiá dennodenne tlačili na delegátov, ktorého z kandidátov si majú vybrať za lídra. Zmenou v správaní terajších vodcov oproti tradične ľavicovo naladeným lídrom britských labouristov a nemeckých sociálnych demokratov, sa dlhoročne opozičné strany priživili na volebných systémoch a ukrojili voličov centristickým stranám, ktoré majú v Británii alebo Nemecku čím ďalej tým menší význam. Možno aj preto, že im ľavicové strany preberajú program. Nečudo, že nemecká liberálna FDP cynicky ponúkla Schröderovi členstvo v strane, a pri terajšej zmene daňového systému viac ako SPD plesajú liberáli, aj keď s poznámkou, že o to isté sa už snažia niekoľko rokov.
Títo lídri na rozdiel od "neokrôchaných" odborárskych socialistov zhypnotizovali voličov, ktorí sa k nim začali správať nekriticky. V tomto je veľké nebezpečenstvo nie len pre ľavicu, ale aj pre demokraciu. Idey strany, ale aj celého jej elektorátu formuje politická tvárička prijateľná aj pre dámy hrajúce bridž a dodnes odsudzujúce Beatles. Kvôli prehnanej charizme vodcu sa zabúda na ideový fundament, s ktorým ho ešte stále mylne identifikujú.
Paralela
Slovensko malo svoju skúsenosť s Mečiarom, ktorý ideologicky a cielene neuveriteľne kľučkoval a fantastické bolo, že ho celý miliónový pelotón neúnavne v tých zákrutách nasledoval. Len veľmi zriedkavo sa niekto odpojil. Často sa stáva, že charizmatickí vodcovia formulujú myšlienky, ktoré sú protichodné tým z ktorých vychádzali a pre ktoré im ľudia mylne kryjú chrbát. Obdobná situácia hrozí aj na Slovensku. Po pragmatizme volá už aj Fico či Mjartan. Netvrdím, že pragmatizmus je zlou metódou. Avšak aj pragmatizmus môže byť ľavicový, pravicový, ekologický či náboženský. Volič a spoločnosť by mala mať jasno v tom komu alebo čomu dopomáha k vplyvu a moci. To neznamená, že musí byť niekto presne zaškatuľkovaný, alebo že nesmie hľadať nové východiská. Práve naopak, ale pragmatizmus nie je nič nového. A v podobe svojich lídrov, ktorí sú v skutočnosti liberáli, sociálna demokracia je vlastne sprivatizovanou sociálnou demokraciou...
Pragmatizmus
Pragmatizmus znamená v pojmoch tretej cesty prísny realizmus až materializmus, a teda menšiu chuť riešiť neriešiteľné. Je to strata ideí, resp. toho čo vždy hnalo sociálne hnutie dopredu. Pragmatizmus je pre nich opakom ideológie. Odideologizovať ideológiu však znamená vzdať sa cieľa, keď pripustíme, že hlavným atribútom ideológie je presné definovanie cieľa. Pragmatizmus teda znamená hybernovať bez vízie, a prispôsobovať sa danej situácii. Nemusieť odôvodňovať, či zlaďovať svoje kroky s myšlienkovým prúdom, na základe ktorých je niekto volený. Preto niet divu, že sa v Británii zavádza platené verejné školstvo, a v Nemecku sa dôchodcovia musia zmieriť so znižovaním dôchodkov.
Solidarita
Napríklad neupieram terajšiemu podpredsedovi vlády pre ekonomiku jeho vedomosti z ekonómie, ale na riadenie štátneho hospodárstva a financií sa proste nehodí, lebo nemá ani štipku sociálnej spolupatričnosti, a bez tej sa aj neľavicový politik ženie do záhuby spolu so svojím zverencom, v tomto prípade štátom. Takisto vnímam aj problém Tretej cesty. V tomto manifeste mi chýba častejšie skloňovanie slova solidarita a jej derivátov.
Už jeden z múdrych tohto sveta povedal, že spoločnosť či štát musí vychádzať z podobných princípov ako domácnosť, keďže sa z nich skladá. Fungujúca domácnosť však netoleruje maznáčikov a trpených. Na toto páni Blair a Schröder zabúdajú a bez obavy definujú za prioritu 21. storočia súkromné podniky. Aj keď sú tvorcami zamestnanosti a svojím spôsobom od nich závisí rozmach, tento posun v hierarchii priorít znamená výrazný odklon od ideologických východísk sociálnej demokracie.
Ide o zachovanie rovnosti šancí
Konflikt medzi kapitalizmom a demokraciou spočíva v akumulácii kapitálu, a teda koncentrácii bohatstva v rukách malej skupiny ľudí. To znamená väčší vplyv v spoločnosti a navždy zakopáva pod zem aspoň rovnosť šancí, ktorou sa reformní sociálni demokrati západnej Európy oháňajú už dobrých 50 rokov.
Liberáli legitimujú demokratický charakter tohto systému redistribúciou, ktorá väčšine vnucuje, aby akceptovala domináciu úzkeho okruhu zámožných ľudí. Takáto schéma však funguje v období konjunktúry resp. vysokého stupňa zamestnanosti a výroby, ktorá úmerne rastie. Konflikt exploduje v období ekonomického cyklu, keď hospodársky rozmach stagnuje a veľká nezamestnanosť nedáva možnosť takej redistribúcii ako predtým. Do takejto situácie sa môžu raz dostať krajiny ako Veľká Británia a Nemecko. Nepochybne k nej smerujú vzhľadom na demografické starnutie populácie. Preto sú lídri týchto krajín tlačení globalizáciou a musia upúšťať od konceptu sociálne spravodlivej spoločnosti a prispôsobiť sa trendu pragmatizmu. Nadnárodné koncerny často vlastniace vplyvné médiá sa bránia zdaneniu umožňujúcemu redistribúciu, a tlačia na vodcov, ktorých spravili, aby upúšťali z odhodlania zabezpečiť sociálne spravodlivú spoločnosť. Takýto smer však začína byť v rozpore s demokraciou a občianskou spoločnosťou, keďže politický systém podlieha neúprosnému tlaku peňazí.
Čo to znamená pre zahraničie
Svetové socialistické hnutie malo vždy jedno špecifikum, ktorým sa výrazne odlišovalo od iných hlavných ideologických prúdov. A to je internacionalizmus. Internacionalizmus v zmysle globálneho ponímania svetových problémov. Vždy si uvedomovalo, že čiastkové problémy v spoločnosti treba riešiť na globálnej úrovni. Preto si svetové robotnícke hnutie navzájom pomáhalo bez ohľadu na hranice. Vedelo, že úspech v niektorej z krajín bude vzorom, ale aj pomocou v iných krajinách. Teraz nerozprávam o Kominterne. Spomeniem napríklad pomoc nemeckej sociálnodemokratickej strany rozvíjajúcej sa švédskej strane, ktorá ju príkladne zúžitkovala.
Tretia cesta našich neoliberálov s ľudskou tvárou sa orientuje hlavne na domáce problémy a zabúda na jej európske rozmery. Je zarážajúce, že kresťanský demokrat Kohl bol euro-optimistickejší a ochotnejší obetovať hospodárske prebytky nemeckej ekonomiky oveľa ľahšie ako sociálny demokrat Schröder. Tony Blair sa zdráha pretláčať myšlienku spoločnej meny a je to asi jediná vec, ktorú svojou charizmou neoblomne nepresadzuje.
Pragmatizmus ich zatláča do situácie, v ktorej z krátkodobého hľadiska zabúdajú na solidaritu ako jeden z hlavných pilierov svetového sociálneho hnutia. Zámerne sa z ich pôsobenia vytráca spoluzodpovednosť za budúcnosť sveta, v kontexte ekonomických a sociálnych projektov zaručujúcich stabilitu a rozvoj všetkých regiónov. Za oveľa jednoduchšie a efektívnejšie sa pre nich stalo zúčastňovať sa po boku Spojených štátov na vojensko - ekonomickom riadení sveta, ktoré si však nerobí priateľov, ale nepriateľov či nanajvýš partnerov.
Tretia cesta a Slovensko
Na jar tohto roku sa uskutočnila vedecká konferencia na tému budúcnosti demokratického socializmu, z ktorej som nezaznamenal žiadny dôležitejší ohlas v ľavicových kruhoch na Slovensku napriek tomu, že sa tam prezentovalo mnoho pozoruhodných názorov a východísk pochádzajúcich nielen od zahraničných prednášateľov. Prečo? Lebo na Slovensku si každý myslí, že má ľavica v hlave jasno. Nemá! Málokedy sa definuje cieľ ľavice. Nevie sa rozoznať, kto ľavičiarom je a kto nie. Neuskutočňuje sa vnútorné prirodzené triedenie. Lebo sa nemá na základe čoho uskutočniť. Neexistujú verejné debaty. Ak áno, tak nie sú viditeľné, alebo nemajú žiadaný efekt. Pravica na Slovensku má celú škálu mienkotvorných myšlienkových trustov, ktoré zámerne skryto, ale úspešne indoktrinujú celú, vrátane jej ľavicovej časti. Prečo toto všetko spomínam? V prvom rade si myslím, že aj keby som sa mýlil a Tretia cesta by bola naozaj jedinou skutočnou záchranou pre sociálnu demokraciu, tak u nás na ňu ešte nedozrel čas a nie sme zatiaľ ani na križovatke, kde si cesty môžeme vyberať. Pracujúci majú nízke sociálne a politické povedomie, odbory narážajú na nezáujem a nedôveru. Úroveň akcieschopnosti a hlavne obranyschopnosti sociálne slabších v západnej Európe nedobehneme, aj keby nám išla oproti. Tolerovať, či budovať systém, ktorý by v prvom rade favorizoval a staval do prvej polohy podniky v podmienkach nedostatočne rozvinutej občianskej spoločnosti by hraničilo s demokraciou. Toto by si mali uvedomiť všetci, ktorým na budúcnosti ľavice naozaj záleží. Pokusy ľavicovej strany orientovať sa na biele goliere je blúznením. Stále tu existujú zástupy ľudí, ktorým treba pomôcť. A nie len ekonomicky. Zabúda sa, že skutočná ľavica bola vždy propagátorom demokracie, všeobecného volebného práva, rovnosti žien a mužov, rás a hľadaním nových možností, ako zlepšiť život. Má pred sebou ďalšie výzvy. Ekologické, ale aj mierové hodnoty, na ktorých stratu vždy doplatila.
Autor je viceprezident Mladej demokratickej ľavice, študuje politické vedy a medzinárodné vzťahy na UMB v Banskej Bystrici
