Nekonečná hra na politiku

Vládny kabinet má za sebou ročné pôsobenie, a tak celá verejnosť s napätím očakáva vlastné hodnotenie možného, chceného a dosiahnutého. Už prvé "signálne výtlačky" však napovedajú, že priveľa dôvodov na optimizmus nemáme. Počiatočná povolebná víťazná eufória vyprchala a dnes väčšina neveriaco sleduje štatistické údaje o dôvere, či skôr nedôvere predstaviteľom tohto štátu. Takmer vôbec sa neodlišujú od rôznych ankiet v médiách, kde čitatelia hodnotia a známkujú.
Počet zobrazení: 1095

Vládny kabinet má za sebou ročné pôsobenie, a tak celá verejnosť s napätím očakáva vlastné hodnotenie možného, chceného a dosiahnutého. Už prvé "signálne výtlačky" však napovedajú, že priveľa dôvodov na optimizmus nemáme. Počiatočná povolebná víťazná eufória vyprchala a dnes väčšina neveriaco sleduje štatistické údaje o dôvere, či skôr nedôvere predstaviteľom tohto štátu. Takmer vôbec sa neodlišujú od rôznych ankiet v médiách, kde čitatelia hodnotia a známkujú.

Kdeže sú volebné sľuby... ? Pred rokom zneli silné slová z každého politického subjektu, a potom slova božie k národu po inaugurácii novej vlády, že nastane zásadný obrat vo veciach verejných. Že vláda urobí všetko pre to, aby sme sa zbavili korupcie, klientelizmu, že rázne bude postupovať vo veciach kriminálnych. Jedným z najčastejšie vyslovovaných sľubov bolo, že u nás dôjde k veľkému sprehľadneniu politiky. Politika mala vyjsť zo šera straníckych sekretariátov na denné svetlo verejnej kontroly. Nič z toho sa nestalo... iba rezortní úradníci pospisovali veľmi podrobne knihy hriechov minulosti. Akoby vláda zabudla na staré známe, že moc sa neuchopuje, ale preberá. A teda so všetkou zodpovednosťou i možnosťou potrestať neprávosti ....

Skúpe právomoci

Vláda je veľmi silná a dôležitá, aj keď, alebo práve preto, že zo samotnej ústavy sa to vyčítať nedá. Jej najväčšia sila a vplyv sa odvodzuje od toho, čo nie je pevne popísané a stanovené. Je teda silná nie svojimi právomocami vymedzenými Ústavou, ale silou svojho vplyvu. Môže málo rozhodnúť, ale veľa spôsobiť. Súdiac podľa množstva nelogických zákonov, opatrení a rozhodnutí spôsobuje veľa - žiaľ v neprospech svojho občana. Hlavný význam vlády ako orgánu je ten, ktorý nie je nikde napísaný. Zákon stanovil pramálo prípadov, kedy vláda môže dajako štátnu moc uplatniť sama svojím úkonom. Zákon však pozná mnoho prípadov, kedy štátnu moc uplatňujú ministerstvá a iné štátne orgány. Vláda je tu nato, aby riadila spôsob, akým to tieto orgány budú robiť. Najdôležitejšie teda je to, že vláda je akýmsi spiritusom agens celej štátnej správy - sama dane nevyberie, ale zabezpečí, že sa vyberú. Vláda nemá žiadnu právomoc nakladať so štátnym majetkom, a nemá teda právny podklad na to, aby rozhodla o prevode nejakej nehnuteľnosti do rúk oných, či iných. Zabezpečí iba, že sa tak stane. Čo už koho potom zaujíma, že realita je celkom iná. Výkonná moc sa tvári, že sa vlastne nič nedeje, jej záujmy sa točia iba okolo zvyškov privatizácie, posilnenia si politickej moci a vplyvu, a občan ich vlastne ani nezaujíma. A tak sa už celkom nahlas vtipkuje o tom, že vládny zbor je správny, potrebuje však iný národ.

Nastaviť si zrkadlo

Premiér Mikuláš Dzurinda v exkluzívnom rozhovore pre Pravdu povedal, že "diskusia o smerovaní vlády a plnení jej programu nie je primárne diskusiou o menách, ani nesmie byť. Predovšetkým je to diskusia o občanoch, voličoch". Dalo by sa s ním súhlasiť, ak by tieto slová dokázal vskutku naplniť. Opak je však pravdou. A tak práve občan-volič čaká na podrobné a kritické zhodnotenie ročnej práce vládneho kabinetu, odpočet zodpovednosti každého jej člena. Predovšetkým občan, ktorého kvária existenčné problémy sa spytuje, prečo teda premiér Dzurinda nepredložil vláde hodnotenie, ktoré vypracoval na základe podkladov z jednotlivých rezortných ministerstiev, prečo presne nešpecifikoval každému ministrovi, kde a aké sú jeho prednosti a slabiny? Všade vo svete je celkom bežný postup, že hodnotiacu správu si vypočuje na riadnom rokovacom dni najskôr vládny kabinet a potom ju skúmaniu podrobia poslanci. Z prvotných stanovísk sme sa teda dozvedeli iba to, že napriek tomu, že občania vyslovujú stále častejšie nespokojnosť s výkonom viacerých rezortov, výmeny ich šéfov nepovažuje premiér Dzurinda za potrebné. Ako argument použil okrem iného aj fakt, že do summitu v Hesinkách by sme nemali vysielať do sveta negatívne signály. Čo je však horším signálom ako ten, že dôveryhodnosť vlády klesá a občania veria už iba máloktorému z vládneho kabinetu?! Ak chceme konečne stúpať odo dna, tak by sme mali veľmi rýchlo urobiť efektívne zmeny a tie by sme vari vedeli svetu pragmaticky zdôvodniť.

Premiér je v zásade spokojný. Jeho spokojnosť vyplýva z toho, že v rozhodujúcich okamihoch sa vždy dokázali naladiť na správnu nôtu. Väčšina občanov Slovenskej republiky už taká nadšená nie je. Doteraz sme sa napríklad nedozvedeli, ako konkrétne bude riešiť problém narastajúcej nezamestnanosti, nedostatku bytov, alarmujúcej situácie v školstve i zdravotníctve. Zato s "nadšením" počúvame zdôvodnenia a vysvetľovačky rôznych káuz a kauzičiek, ktoré až priveľmi výrečne obnažujú stranícke záujmy.

Náprava chýb

Treba popravde priznať, že terajšia vládna koalícia sa usiluje statočne naprávať chyby v uplatňovaní demokracie z minulosti, obnovuje kredit Slovenska v zahraničí. To je však iba jedna stránka. Občan predovšetkým pociťuje obrovské tlaky v ekonomickej i sociálnej oblasti - a to je pre neho dominantné. Politická a vôbec občianska atmosféra u nás určite dobrá nie je, hospodárstvo prešľapuje na mieste. Zdá sa, že väčšina existujúcich politických subjektov predvádza v tejto chvíli neochotu a neodvahu vystúpiť zo svojich pohodlných pozícií. Až neuveriteľný je počet politických, hospodárskych, sociálnych a tiež kriminálnych mín, ktoré boli postupne položené na cestu a perfektne zamaskované.

Treba otvorene povedať, že vyvolávanie vládnej krízy v súčasnosti je veľmi nebezpečným manévrom. Tí, ktorí rozohrávajú túto nebezpečnú straníckopolitickú hru, by sa mali verejne prihlásiť k zodpovednosti. Mali by otvorene vysloviť občanom, ako si predstavujú realizáciu tejto vládnej premeny, bez toho, aby to malo dopad na vnútropolitický život tejto krajiny a na proces jej prípravy na vstup do EÚ. Zatiaľ iba so znepokojením sledujeme tajomné dohadovania o reštrukturalizácii na našej politickej scéne. O skutočných motívoch môžeme stále iba špekulovať. Isté je iba to, že o nutných, hoci i neštandardných zmenách dnes hovorí predovšetkým dnešná opozícia. Práve tá, ktorá by mala spytovať skôr svoje vlastné svedomie - veď pod devastáciou - mravnou i ekonomickou - je podpísaná predovšetkým ona. Za predchádzajúce roky doslova prešustrovala všetko, čo malo akú-takú cenu.

Sladké (ne)robenie

Rok mal každý minister na to, aby preukázal svoje manažérske i odborné schopnosti. Rok mal na to, aby podnikateľom i občanom pomohol. Väčšina by mala "vrátiť školné" a verejne sa ospravedlniť národu za svoju pomalosť, nekoncepčnosť a lavírovanie. Už iba opakovaním sú vyjadrenia, že hospodársky i sociálny stav krajiny je žalostný, že sa zhoršuje situácia na finančnom trhu. Podniky obmedzujú svoje aktivity, prepúšťajú ľudí, pod hranicu únosnosti sa dostáva stále viac a viac ľudí. A pritom vôbec nejde iba o živly, ktorým sa robiť jednoducho nechce...

Môžeme pochopiť, že vláda chce pomenovať pravdivo príčiny našej dnešnej mizérie a hľadať pritom zdôvodnenia svojej nie práve najlepšej známky. Podstatne však je, že takýto analytický materiál predkladá v čase, kedy mala byť úroveň spoločnosti oveľa vyššia, kvalitnejšia pre všetkých občanov. Zlá je práca rezortov, ktoré nie sú schopné dodávať nové návrhy zákonov nielen načas, ale ani v požadovanej kvalite a s reálnymi prepočtami. A tak správa o stave vlády je skôr ospravedlnenkou vlády, ktorá sa k moci dostala nečakane a teraz si s ňou vôbec nevie rady. Prezentácia teoretických dišpút obsahujúcich známe fakty nie je ničím iným než zásterkou pre vlastnú neakcieschopnosť a trochu zbytočným luxusom. Možno by bolo účelnejšie, keby sa úradníci jednotlivých rezortov namiesto oprašovania svojich podkladov na počítači zamysleli nad tým, ako maximálne využiť pomoc, ktorú nám z času na čas ponúka zahraničie, a zabrániť, aby sme ju neefektívne neprejedli.

Zdá sa však, že kabinet zvolil alibizmus: my sme vedeli, ako na to, ale parlament a iné zle sily nám neumožnili realizovať naše skvelé plány. Ibaže trpezlivosť občana sa s takto vypracovaným zadaním neuspokojí. Čaša trpezlivosti je preplnená a formálne odpočty sľubov i verejných záväzkov odmieta.

Autorka je zástupkyňa šéfredaktora Hospodárskeho denníka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984