Reklama
Reklama

Euromodernizácia ako cesta pre Slovensko

Počet zobrazení: 1682

HISTORICKÉ PREDPOKLADY SOCIÁLNEJ DEMOKRACIE

Sociálna demokracia ako intelektuálny koncept a ako politická prax sa zakladá na určitých predpokladoch. Sociálna demokracia alebo demokratický socializmus si vyžadujú isté špecifické okolie, isté predbežné podmienky, osobitne vtedy, keď hovoríme o najrelevantnejšej a najaktuálnejšej forme socializmu, teda o socializme blahobytu alebo o sociálnej demokracii blahobytného štátu. Sociálna demokracia predpokladá demokratickú kultúru, dobre fungujúci sociálny štát, moderné úradníctvo, ktorému možno dôverovať, občianske uznanie zdanenia ako druhu poplatku, ktorý platíme za civilizovanú spoločnosť, zmysel pre solidaritu medzi blahobytnou strednou triedu a nižšími triedami, ktoré sú na tom zle, existenciu odborov ako sily, ktorá vyvažuje vlastníkov kapitálu, teda istú formu sociálneho kapitalizmu. Ak mám použiť ošúchanú metaforu: sociálna demokracia je druhom softvéru, ktorý predpokladá dobre fungujúci hardvér.

ROZHODNUTIA DEJINNÉHO VÝZNAMU

Nedávno Slovensko nebolo na ceste budovania podmienok demokratického socializmu, ale pohybovalo sa opačným smerom (nepripravovalo teda nevyhnutný hardvér, ale ho ničilo). Mám na mysli autoritárny režim s jeho nacionalisticko-populistickou orientáciou a jeho lúpežníckym kapitalizmom.

Dnes je Slovensko na inej ceste, smeruje do EÚ so všetkým, čo k nej patrí: fungujúcou liberálnou demokraciou a rozvinutým sociálnym štátom. Slovensko je na hrane, vývoj sa môže uberať jedným alebo druhým smerom a rozhodnutia súčasnej vlády však zásadným spôsobom ovplyvnia budúci vývoj. I Slovensko si teda musí klásť otázku, do akej Európy a ako sa do nej bude integrovať.

ČO SA DEJE V ZÁPADNEJ EURÓPE

Slovensko sa usiluje o integráciu do Európy v období, keď dochádza k zásadným zmenám politickej konštelácie v krajinách EÚ. Nemám na mysli len vytvorenie Európskej monetárnej únie, ale zásadnú zmenu politickej orientácie.

V období nežnej revolúcie a na začiatku deväťdesiatych rokov v západnej Európe úplne dominovala neoliberálna ideológia. Sociálny štát bol na ústupe, ľavica bola v kríze identity. Mitterandov francúzsky experiment zo začiatku osemdesiatych rokov zlyhal, švédsky model sa rozplýval pod údermi devalvácií. Všade sa diskutovalo o téze nemecko - britského sociológa Ralfa Dahrendorfa o "konci sociálnodemokratického storočia". Thatcherizmus a reagenomika boli v móde medzi ekonómami a intelektuálmi. Povojnový konsenzus o sociálnom štáte bol odvolaný ako dôsledok útokov liberálov a konzervatívcov proti intervencionistickému štátu, verejné služby a verejný sektor boli odsúvané na okraj. Vláda a štát boli pochopené ako problém, nie ako jeho riešenie. Privatizácia, zníženie daní, rast rozdielu medzi príjmami bohatých a chudobných, dynamika trhových síl bola použitá proti štátu, tradičnej opore ľavice.

NOVÉ PRÚDY

Na začiatku deväťdesiatych rokov ľavicové prúdy sa len s mimoriadnymi ťažkosťami dokázali prispôsobiť vývoju (ktorý určovala neoliberálna teológia). Dnes v predvečer milénia sme svedkami toho, že situácia sa úplne obrátila. Európa je určovaná stredoľavými a sociálnodemokratickými silami. Skoro v každej krajine sú pri moci sociálni demokrati, jedinou výnimkou je Španielsko.

V súčasnosti prebieha v západouerópskej sociálnej demokracii veľká diskusia o pretvorení sociálnodemokratických hodnôt a diskusia o prostriedkoch, ako ich dosiahnuť. Tieto diskusie sa vedú v znamení hľadania "tretej cesty", alebo "nového stredu", alebo "radikálneho stredu".

Táto zmena paradigmy má rovnakú váhu, ako mali diskusie medzi ortodoxnými a revizionistami na konci storočia, ako mali spory medzi komunistami a sociálnymi demokratmi po 1. svetovej vojne, ako mali spory o orientáciu sociálnej demokracie po 2. svetovej vojne. Dnešnú situáciu silne ovplyvňuje rozvoj feminizmu, neomarxizmu, ekológie a postmaterialistických hodnôt.

POZADIE NOVÉHO SPôSOBU MYSLENIA

Základnú líniu súčasných diskusií načrtol Tony Blair svojou tézou, že "socializmus deväťdesiatych rokov sa nachádza naľavo od stredu a svoju cestu si hľadá medzi individualizmom voľného trhu a etatizmom starej ľavice. Tretia cesta sa vracia k ľudským hodnotám ľavice, teda k spravodlivosti, solidarite a slobode, lenže ináč rozmýšľa o tom, ako ich dosiahnuť. Historické hodnoty ľavice je potrebné realizovať v novom svete dynamických trhov. Naším cieľom sú súdržnejšie, šťastnejšie a bohatšie komunity".

Koncepcia "nového stredu", "tretej cesty" vznikala v dlhých a temných rokoch keď sociálni demokrati boli odstavení od moci. Bola to vlastne stratégia toho, ako sa znovu dostať do vlády. Pre Labour Party to bola situácia "byť, alebo nebyť", veď predsa v niekoľkých voľbách utrpeli ťažké porážky. Labour Party musela teda zmeniť svoj program, poučiť sa od svojich politických protivníkov, osvojiť si nový jazyk. Významnou pomocou boli i mediálni experti, ktorí naučili labouristov komunikovať s novou strednou triedou. Nesmieme zabudnúť, že žijeme v epoche médií a predstavivosť publika je práve taká reálna ako empirická realita.

V podobnej situácii boli aj nemeckí sociálni demokrati, i tých dlhé roky v opozícii donútili hľadať nový program.

NOVÉ TRENDY V SPOLOČNOSTI

Zmenila sa predovšetkým ekonomika, určujúcimi silami súčasnosti sú globalizácia, rozširovanie a zostrovanie konkurencie na trhoch, liberalizácia kapitálových tokov, rozmach ekonomiky služieb, poznatkovo orientovaná ekonomika, neustále si zrýchľujúci prúd technologických inovácií. Sociálne demokracie si uvedomujú, že trhové hospodárstvo je nevyhnutnosťou a pracovné miesta závisia od úspechu na trhu. Úlohou vlády je vytvárať podmienky pre dynamický rozvoj podnikateľskej sféry. Spoločnosť musí podporovať ducha podnikavosti. Moderní sociálni demokrati chcú spoločnosť, ktorá oslavuje svojich podnikateľov tak, ako oslavuje svoje mediálne hviezdy a futbalistov.

Zmenila sa aj spoločnosť, rýchlo postupuje proces individualizácie, vzniká nová stredná trieda, rozpadávajú sa masové politické strany. Sociálnodemokratické strany pochopili, že pre ich voličov sociálna spravodlivosť znamená viac ako prerozdeľovanie bohatstva zhora nadol, že ich voliči si žiadajú, aby iniciatíva a vysoké výkony boli odmeňované. Chcú pomáhať tým, ktorí to potrebujú, požadujú však aj zodpovednosť za svoj osud. Požadujú, aby štát nebol len udržiavateľom sociálnej siete, ale vytváral sieť príležitostí pre uplatnenie osobnej iniciatívy.

PRÍKLAD ŠPANIELSKA

Keď sa pozrieme na pozoruhodné výsledky, ktoré dosiahli španielski socialisti pod vedením Felipe Gonzalesa - odhliadnime teraz od tragického konca politických škandálov a korupcie - tak zistíme, že hlavným prínosom PSOE bolo to, že priniesla do Španielska modernú demokraciu a modernizovanú sociálne orientovanú ekonomiku. Súhlasím s názorom, že socialisti viedli vlastne prvú liberálno-buržoáznu revolúciu v Španielsku. Bol to posun porovnateľný s posunom, ktorý priniesla francúzska revolúcia alebo ruská revolúcia (svojím významom, nie zmyslom). Socialisti svoju úlohu charakterizovali ako euromodernizáciu, teda modernizáciu v Európe a jej prostredníctvom. Ich cieľom bolo, aby sa Španielsko stalo modernou európskou krajinou.

Viem, že sú veľké rozdiely medzi Španielskom a krajinami strednej Európy. Príklad Španielska nám však pripomína, že najprv tu musí byť istá forma liberalizmu v zmysle ústavnosti, právneho systému, slobodnej tlače, občianskej kultúry, rešpektu k vlastníckym právam, stredná trieda, duch podnikateľstva, občianska spoločnosť. Len potom možno uvažovať o sociálnodemokratickej ceste. Na tú sa však nedá vykročiť bez rešpektu k liberálnym predpokladom.

Autor je výskumným pracovníkom Wiardi Beckman Stichting Amsterdam, šéfredaktor časopisu Socialisme & Democratie

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama