Dozrieva tu nová trieda

Počet zobrazení: 1532

Pán D´Alema, od komunistického pioniera k premiérovi Talianska - historická kariéra?
To je zrejme priveľké slovo. Veď mňa do úradu nedostalo žiadne povstanie ozbrojenej robotníckej armády. Ak poukazujete na to, že moja strana - DS, pochádza z komunistickej strany: KPI bola dlho mocnou politickou silou v Taliansku, na regionálnej úrovni bola prítomná aj vo vládach. Desaťročia dávala k dispozícii starostov, regionálnych správcov a pred niekoľkými rokmi aj členov vlády.

Ale pozícia premiéra bola vždy tabu.
Potom zoberte moje menovanie na post premiéra ako dôkaz toho, že tabu padajú, a ako indíciu politickej normálnosti.

Generácia 68 preberá moc. Vy, Tony Blair, Gerhard Schröder...
...veď to je už psychologicky podmienené. Generácia 68 je teraz vo veku, kedy preberie pozície v predných radách.

Cítia sa vrstovníci príbuzní aj politicky?
Existuje silný pocit "nás", medzi nami vládne skupinový duch. Spolupracujeme intenzívnejšie ako naši predchodcovia, často sa vidíme, veľmi čulo diskutujeme. V Európe dozrieva nová trieda politických vodcov: politici, ktorí sa - úplne samozrejme - vidia v európskej pospolitosti a nie priveľmi v národných dimenziách.

Spoznateľná politická línia každopádne chýba ľavicovým vodcovským skupinám doteraz. V zahraničnej politike zrejme ukazujú ešte stále smer Američania, Európa kráča väčšinou pomaly vzadu.
Existovali prípady, ktoré sa Vášho opisu týkajú. Existujú iné, kde sme dosť zajedno. Napokon, nie je to ľahké prísť k spoločnému stanovisku bez ohľadu na národné tradície a záujmy. Ale robíme pokroky. Zoberte si napríklad našu politiku voči Rusku alebo voči konfliktu v Kosove.

Tam Vám predsa ministerka zahraničných vecí Albrightová ukázala, ako ďaleko sa dá zájsť.
Európania vyslovili a presadili svoju mienku v kontaktnej skupine. Rokovania v Rambouillet sa podarili vďaka spoločnému európskemu rozhodnutiu. V Rambouillet úzko spolupracovali Američania a Európania. Sme za mierové riešenie - autonómiu, nie nezávislosť.

V prípade Öcalan neexistovalo spoločné európske riešenie. Ako je to s prisťahovalectvom, témou pre Európu rovnako príťažlivou? Bráni tu spoločnej politike národný egoizmus?
Bohužiaľ, stáva sa to ešte príliš často. Pritom je problém riešený buď na európskej úrovni, alebo vôbec nie. Každý prisťahovalec, ktorý vstúpi do krajiny EÚ, má voľný vstup do každej ďalšej. To mu nemôže nikto zabrániť.

Veľa Nemcov to vidí inak. Všeobecný názor je, že by ste mohli úplne zabrániť, aby Albánci, Kurdi a Aziati masovo prichádzali na vaše pobrežia. Ale vy by ste si s tým nedali žiadnu námahu, pretože väčšina z nich pokračuje najkratšou cestou do Nemecka.
Tak to jednoducho nie je. Skutočnosť je komplikovanejšia. Kurdi idú väčšinou do Nemecka, pretože tam narazia na veľké spoločenstvo krajanov. Albánci a utečenci z Kosova zostávajú z tých istých dôvodov v Taliansku. Táto téma nám robí starosti. Ale ak sa naši partneri z EÚ obávajú, že ľudia, ktorí idú na naše pobrežie a do krajiny, budú pokračovať v ceste k nim, mali by nám pomôcť obmedziť nelegálny prílev utečencov. Keď počujem od európskych priateľov, že nočné transporty ľudí cez Jadran sú predsa talianskym problémom, vždy im poviem: mýlite sa. Naše pobrežia sú európskymi hranicami. Taliansky problém je vždy aj vaším problémom. A naopak, samozrejme.

Doposiaľ sa Európa primárne chápala ako ekonomický konštrukt. Kde, medzi Marxom a trhom, stoja potom noví ľavicoví regenti EÚ?
Nová ľavica nechce už nič počuť o zoštátňovaní alebo štátnom vmiešavaní sa do ekonomického chodu. V globalizovanom svete potrebuje Európa otvorené, dynamické a konkurencieschopné hospodárstvo. To je predpoklad pre vznik solidárnej spoločnosti. Ak sociálne systémy, pretože sú príliš drahé, zabraňujú, aby hospodárstvo zostalo konkurencieschopným a dynamickým, potom sa sami zničia.

Tak nehovorí ľavičiar, ale skôr liberál...
...tak ma nazvite, keď chcete, liberálno-socialistickým ľavičiarom.

To znie ako u Tonyho Blaira. Aj vy chcete priškrtiť sociálny štát?
Niekedy začujem radu: urob to predsa ako Tony, skráť sociálne výdavky. Ale aby sme sa dostali na britskú úroveň, museli by sme ju v Taliansku silne zvýšiť. Naše sociálne výdavky sú totiž oveľa nižšie. Správne predsa je: všetky veľké demokratické krajiny Európy musia momentálne investovať do sociálneho systému minimálne 22 alebo skôr 24 percent svojej hospodárskej sily, pod túto hranicu sa zjavne ísť nedá. Problém pritom je, že tieto prostriedky sa často v prvom rade hodia tým, ktorí už vysoký sociálny štandard - napríklad isté pracovné miesto - majú. A ostatní, mladší, predovšetkým ženy, obídu naprázdno. To musíme zmeniť.

Ako ďaleko vlastne sú liberálni socialisti s nadchádzajúcimi reformami v EÚ? Nemcom záleží predovšetkým na tom, aby do bruselskej pokladne platili v budúcnosti menej.
Principiálne nie som proti tomu. Ale táto téma sa nachádza celkom na konci. Oveľa dôležitejšie je, aby sme sa zjednotili na nových pravidlách v EÚ. Musíme si objasniť, čo a akým spôsobom, akou väčšinou bude rozhodnuté. Bez rýchlejších rozhodovacích mechanizmov nie je možné myslieť na príjmanie nových členov - napríklad z východnej Európy. Ak by v Európe s 27 členmi existovalo právo veta pre každého, ako je tomu teraz, spoločenstvo by bolo paralyzované. Okrem toho potrebujeme základnú reformu agrárnej politiky, inak budeme finančne neschopní rokovania.

Bojíte sa, že sa to dotkne vašej pokladne?
Vôbec nie. Sme netto platcami ako Nemecko, nenárokujeme si ani na osobitné dobrodenie ako napríklad Briti. A nezmyselnou agrárnou politikou sme zvlášť ťažko postihnutí.

Zvláštne, že takmer všetci partneri v EÚ to o sebe tvrdia.
Čísla sú jasné: vyvážame 22 percent európskej poľnohospodárskej produkcie, ale dostávame len 12 percent finančnej podpory. Importujeme z Nemecka 40 percent mlieka spotrebovaného v Taliansku a musíme platiť pokuty, pretože podľa pravidiel EÚ produkujeme príliš veľa mlieka. Absurdnosť. Sme naozaj hyperpoškodení.

Vy nesmiete príliš tvrdo vystupovať, inak ohrozíte želanie mnohých Talianov konečne znova raz vidieť niekoho zo svojich na vrchole Európy, ako nástupcu lúčiaceho sa prezidenta komisie Santera.
Myslím, že Taliansko je skutočne na rade: ako zakladajúci národ EHS sme doteraz postavili len raz prezidenta na rok, a to pred dlhou, dlhou dobou. Môžeme ponúknuť jedinečného kandidáta: Romano Prodi.

Vášho predchodcu, ktorý by ale podľa možnosti radšej zostal v talianskej politike.
Prodiho šance závisia predovšetkým od toho, či mu bude jasné, čo chce: najvyšší úrad v Európe, alebo úlohu v talianskej vnútornej politike. Naďalej budem bojovať za jeho nomináciu a dúfam, že Prodi sa rozhodne pre Európu.

S Prodim v Európskom parlamente v Bruseli by ste odstránili Vášho najnebezpečnejšieho odporcu vo vlastnom tábore. Prodi je pripravený súperiť s vami o vedenie v ľavom strede.
Romano Prodi bol a je mojím spojencom. V jednom zväzku sú protiklady, aj v súťaži o vedúcu úlohu, normálne. Niekto kvôli tomu navrhol vnútorné voľby: som za to. Ak by z toho malo byť súperenie, potom by proti rozštiepenej stredoľavej aliancii vyhrala ďalšie voľby pravica na čele so Silviom Berlusconim. Kto už len toto chce. Ja nie. A Prodi zrejme tiež nie.

Podľa týždenníka Der Spiegel preložila a spracovala L. K.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984