Užitočnosť štátu
Karl Jaspers pripomenul krátko po II. svetovej vojne, že štátny poriadok umožňuje život každého z nás. Nešlo o novy poznatok. Už starí Gréci vedeli, že človek môže žiť len v štáte. K týmto poznatkom treba síce dodať, že existovali i predštátne spoločenstvá ľudí a možno raz budú ľudia znovu žiť bez štátu, ale ešte dlho ostane táto možnosť nevedno či optimistickou alebo pesimistickou utópiou. Aj tí najbohatší a najmocnejší potrebujú štát, aby im zaručil poriadok, bezpečnosť i fungovanie infraštruktúry. V krajinách, kde sa dočasne zrútila štátna moc (Somálsko, v minulosti Libanon), sa nedarilo ani bohatým. Aj neoliberálna ekonomika a spoločnosť môžu existovať iba s pevnou oporou štátnej moci, ktorá potláča nespokojnosť ich vydedencov.
ŠTÁT AKO RÁMEC ĽUDSKÝCH PRÁV
Viac i menej majetná väčšina spoločnosti očakáva od štátu ešte viac. Potrebuje politické prostriedky a inštitúcie, aby mohla presadzovať svoje záujmy i hospodárske, sociálne a kultúrne práva, aby mohla aj vďaka službám štátu žiť v podmienkach zodpovedajúcich európskej civilizácii konca XX. storočia. Je historickým faktom, že zamestnanci dosiahli hospodárske a spoločenské postavenie plnohodnotných členov spoločnosti až politickými prostriedkami, pomocou štátu a z veľkej časti i na pôde štátnych orgánov a inštitúcií.
Občianstvo je nerozlučne späté so štátom. Človek sa stal občanom až bezprostredným kontaktom so štátom, až vtedy, keď medzi ním a štátom už nebola sprostredkujúca moc zemepána.
Ľudské práva sú neoddeliteľné od štátu. Publicistika, politika a občas ešte i veda obmedzujú ľudské práva na ochranu človeka voči štátu. Prvé ľudské práva skutočne slúžili ako obmedzenie štátnej moci vo vzťahu k občanovi. Sloboda pohybu znamenala predovšetkým, že štát nesmel občanovi brániť, aby išiel na jeho území kedykoľvek a kdekoľvek. Časom sa však od štátu požaduje, aby pre ľudské práva urobil oveľa viac. Už nestačí, keď ich nebudú porušovať jeho orgány. Musí zaručiť ich ochranu pred inými (právo na ochranu zdravia). Musí vytvoriť organizačné a materiálne podmienky na ich uplatnenie. Právo na súdnu ochranu môže občan uplatniť iba ak existuje dostatok funkčných súdov. Štát musí poskytovať mnohé materiálne plnenia, alebo musí zabezpečiť, aby ich občanovi poskytol niekto iný. Právo na bezplatné vzdelanie sa realizuje v školách zabezpečených štátom. Štát musí prinútiť mnohé neštátne subjekty, aby sa nielen zdržali konania porušujúceho ľudské práva, ale aj aby svojim konaním naplnili ľudské práva občanov. Právo na ochranu zdravia pri práci sa napĺňa až konaním zamestnávateľa, ktorým už dnes spravidla nie je štát.
Úloha ľudských práv ako ochrany pred štátom zostáva zachovaná, ale hlavnou hrozbou pre ľudské práva dnes už prinajmenej v krajinách Rady Európy nie je štát. Najviditeľnejšie útočí na ľudské práva organizovaný zločin, ktorý si podmaňuje zväčšujúcu sa časť spoločnosti. Tam, kde vládne organizovaný zločin, platia a sú veľmi efektívne presadzované iné pravidlá ako ľudské práva. Zároveň štát v boji s organizovaným zločinom, ktorý je v pravom zmysle slova bojom o moc v spoločnosti, musí siahať stále viac aj po opatreniach, ktoré tiež nie sú v súlade s ľudskými právami a s právnym štátom. Jednou zo základných otázok ochrany ľudských práv i právneho štátu sa stáva ich zachovanie, pričom treba zároveň dosiahnuť úspech v zápase s organizovaným zločinom. Opäť sa aktualizuje úloha štátu ako garanta elementárneho poriadku a ochrancu ľudských práv, ktorá počas predchádzajúcich dvoch storočí ustúpila do úzadia jeho rastúcemu zasahovaniu do života spoločnosti a s tým súvisiacej niekedy skutočnej a inokedy domnelej hrozbe pre slobodu a ľudské práva zo strany štátu.
Občiansku slobodu ohrozujú aj mnohé neštátne legálne organizácie, ktoré si podmaňujú svojich členov, zamestnancov, zákazníkov či klientov. Tu opäť nastupuje, či by aspoň mal nastúpiť štát v úlohe ochrancu slabších. Pre občana by štát mal byť zdrojom istoty a poriadku.
EKONOMICKÁ MOC OPÄŤ PREDBIEHA POLITICKÚ
Prax potvrdila, že štát je často demokratický, právny i sociálny, že rešpektuje a chráni ľudské práva. Zatiaľ však nie sú známe demokratické transnacionálne korporácie a Medzinárodný menový fond či Svetová banka si nezískali povesť vzorov demokracie a priekopníkov ľudských práv. Aj pre Slovensko asi najvýznamnejšia medzinárodná organizácia vyvíjajúca sa smerom k federatívnemu štátu, čiže Európska únia, je neraz oprávnene kritizovaná za demokratický deficit. Paradoxne EÚ dôsledne dbá na vysokú úroveň demokracie vo svojich členských i pridružených štátoch, ale v jej vlastných organizačných štruktúrach doposiaľ napriek posilneniu úlohy Európskeho parlamentu víťazia byrokracia a neverejné rokovania predstaviteľov výkonnej moci nad demokraciou i politikou zodpovednosťou.
V tlačových správach o príprave vlaňajšieho Posolstva o stave Únie sa objavila informácia, že najvýznamnejší americkí intelektuáli varovali prezidenta Clintona pred nebezpečnou tendenciou: Ekonomická moc opäť raz predbehla moc politickú a vymanila sa spod jej kontroly. Aj pre jedinú svetovú superveľmoc sa niektoré transnacionálne korporácie stali priveľkým sústom a na globálnej úrovni, kde operujú, zatiaľ nevidno subjekt politickej moci (a vonkoncom už nie demokratickej politickej moci), ktorý by sa mohol pokúsiť o ich kontrolu. Egon Bondy a Heinz Fischer - doyen undergroundu a jedna z vedúcich postáv medzinárodného socializmu už na stránkach Slova spomenuli MAI (Multilaterálnu dohodu o investíciách). Prvý z nich varoval pred nebezpečenstvom podriadenia demokratických i nedemokratických štátov diktátu nikomu nezodpovedných investorov a druhý pokladá za významnú zásluhu sociálnych demokratov, že dokázali zastaviť rokovania o MAI predstavujúce veľké nebezpečenstvo pre demokraciu. I bez doposiaľ tajuplnej MAI sú demokratické vlády a právne štáty do značnej miery reálne zodpovedné a kontrolované svojimi občanmi. Kombinácia politickej a právnej skúsenosti a myslenia vytvorila mechanizmy nedokonalej, ale skutočnej demokracie i panstva práva. Štáty sú však neraz brané na zodpovednosť za procesy, ktoré ovplyvňujú v stále menšej miere, lebo sa buď úplne vymkli spod kontroly alebo ich v svoj prospech usmerňujú najmocnejšie subjekty ekonomickej moci a (alebo) organizovaný zločin. A tak sa štát stáva rukojemníkom iných, už svojou podstatou nedemokratických a pravdepodobne i nedemokratizovateľných subjektov moci, lebo od nich závisí jeho (ne)úspech, za ktorý je zodpovedný svojim občanom. To je demokratický mechanizmus nadvlády kapitálu.
ROZUMNOSŤ VLÁDNUTIA
Pre občana čakajúceho na pomoc od úradu práce, zápasiaceho s daňovým úradom či preklínajúceho nečinnosť súdu, sa úvahy o najvyšších stupienkoch moci zdajú, že prichádzajú z iného sveta. Žiaľ, do značnej miery má pravdu. Skutočne ide o svet, do ktorého nemá prístup, kde sa však koniec koncov rozhoduje aj o základných podmienkach pre jeho život.
S obvyklým oneskorením preniká do odborných kruhov na Slovensku pojem či koncepcia "governance". Tento anglický výraz možno preložiť ako vládnutie. Prevažujúce chápanie mu dodala Svetová banka s praxou a publikáciami sústreďujúcimi sa na rozumné a umiernené spravovanie vecí verejných, reagujúce aj na predstavy obyvateľstva a umožňujúce mu aj určitú politickú participáciu. V súlade so svojim poslaním vynechala Svetová banka zo zorného uhla svojho záujmu základné mocensko-politické otázky jednotlivých štátov, teda i problémy, kto vládne a či je daná krajina demokraciou. Je pochopiteľné, že rozumnosť vládnutia znamená pre Svetovú banku hlavne finančnú a snáď širšiu ekonomickú racionalitu pôsobenia vlády a má výrazne liberalistické zafarbenie. V súlade s postmodernou (či posmodernistickou?) tendenciou straty a ukrytia subjektu sa tak stráca i otázka, kto vládne v demokratických režimoch konca XX. storočia.
Slovensko zažíva svoju zvláštnu podobu zápasu štátu s ekonomickou mocou, kedy sa Dzurindova vláda a Fond národného majetku snažia obmedziť vplyv hospodárskej oligarchie zrodenej Mečiarovými vládami a získať späť aspoň časť zvlášť nespravodlivo a neraz i právne pochybne privatizovaného majetku. Pokus vyberať dane od "veľkých" neplatičov je tiež frontom zápasu politickej a ekonomickej moci. Ak v ňom chce politická moc obstáť, musí sa oprieť nielen o podporu občanov, ale aj, a hlavne o, zahraničných investorov, medzinárodné finančné inštitúcie, čiže iné významné subjekty ekonomickej moci a zároveň koná i v záujme časti domáceho kapitálu. V rámci ekonomického systému nazývaného slobodným trhovým hospodárstvom je zápas politickej a ekonomickej moci spravidla i stretom rôznych subjektov ekonomickej moci. Záujmy občana však môže v zápasoch štátu s časťou ekonomickej moci cieľavedome presadzovať iba štát. Medzi ekonomickou a politickou mocou predstavovanou doposiaľ hlavne štátom existuje trvalé napätie predstavujúce jeden z hlavných zdrojov rozvoja prosperity a stability.
INTEGRÁCIA A GLOBALIZÁCIA
Ak chce štát ostať partnerom ekonomickej moci, musí sa integrovať s inými štátmi. Pre malé a chudobné krajiny to platí dvojnásobne. Medzinárodná integrácia až globalizácia ekonomiky je notoricky známa. Jednotlivé štáty sa stávajú slabším protihráčom v zápase politickej a ekonomickej moci. Zdanlivo paradoxne i ekonomika potrebuje politickú moc, ktorá by svojimi rozmermi bola primeraná jej rastu. Snáď i tu tkvie jedna z príčin hospodárskej úspešnosti európskej integrácie. Žiaľ i v Európe je demokratizmus nadštátnych politických štruktúr napriek nezanedbateľným pokrokom ešte stále viac úlohou ako skutočnosťou. Pre Slovenskú republiku sa stáva pevné zakotvenie v štruktúrach európskej integrácie, a zvlášť v Európskej únii, predpokladom slobody pohybu demokratickej štátnej moci voči moci ekonomickej. Skutočnými hrozbami pre suverenitu štátu i pre demokraciu sú viac organizovaný zločin a nadvláda ekonomiky nad politikou ako európska integrácia, lebo na jej konci snáď bude suverénny európsky štát.
Autor je riaditeľom Ústavu štátu a práva SAV
