Reklama
Reklama

Štátna bezpečnosť v novembri 1989

Veľkým, všeobecne prevažujúcim neporozumením, týkajúcim sa československej zamatovej revolúcie, je presvedčenie, že to bola provokácia, ktorá sa vymkla z rúk. Neodôvodnené násilie, ktorým poriadkové jednotky rozohnali 17. novembra 1989 študentskú demonštráciu, bolo naostatok vysvetlené parlamentným vyšetrovaním ako súčasť sprisahania ŠtB - KGB, ktorého cieľom bolo zachrániť komunistický režim ochromením tvrdošijného Jakešovho vedenia a odovzdať moc gorbačovovskej frakcii. Namiesto toho sa udalosti vymkli z rúk a viedli k rokovaniam za okrúhlym stolom.
Počet zobrazení: 1761

Veľkým, všeobecne prevažujúcim neporozumením, týkajúcim sa československej zamatovej revolúcie, je presvedčenie, že to bola provokácia, ktorá sa vymkla z rúk. Neodôvodnené násilie, ktorým poriadkové jednotky rozohnali 17. novembra 1989 študentskú demonštráciu, bolo naostatok vysvetlené parlamentným vyšetrovaním ako súčasť sprisahania ŠtB - KGB, ktorého cieľom bolo zachrániť komunistický režim ochromením tvrdošijného Jakešovho vedenia a odovzdať moc gorbačovovskej frakcii. Namiesto toho sa udalosti vymkli z rúk a viedli k rokovaniam za okrúhlym stolom.

Toto vysvetlenie vyhovovalo postkomunistickej náklonnosti pre konšpiračné teórie a v zahraničí bolo všeobecnejšie prijaté v dôsledku dokumentárneho filmu televízie BBC z roku 1990. Ukazuje sa však pri bližšom skúmaní ako nepresvedčivé. Bolo zistené, že parlamentná komisia sama obsahovala troch agentov ŠtB a člena tímu tajných agitátorov ÚV KSČ, ktorí boli na začiatku roka 1989 naschvál naverbovaní, aby obraňovali stranu medzi študentami. Druhá vyšetrovacia komisia a vojenský súd vysokých dôstojníkov ŠtB, ktorý sa konal v roku 1992, však konštatovali niečo úplne iné.

MLADÁ GENERÁCIA DôSTOJNÍKOV ŠtB

Po prvé, rovnako ako v prípade operácie KLÍN, v dostupných dokumentoch z rokov 1988 - 1989 nie je nič, čo by napovedalo, že ŠtB si bola vedomá blížiacej sa katastrofy, ktorá by sa mohla stať motiváciou sprisahania na záchranu režimu. Generácia dôstojníkov ŠtB, dostávajúcich sa v tomto čase do popredia, predstavovaná Alojzom Lorencom (námestníkom federálneho ministra vnútra so zodpovednosťou za ŠtB), sa usilovala o technickú modernizáciu, najmä o komputerizáciu analytických a prognostických techník. Títo ľudia tiež chceli zaviesť tesnejšiu štruktúru velenia, chceli prijímať väčší počet absolventov vysokých škôl a požadovali zavedenie polygrafov po tom, ako kontrašpionáž zistila, že zosnulý dôstojník v jej britskej sekcii pracoval pre MI6. Títo dôstojníci sa pridržiavali ducha KLÍNU v tom zmysle, že za najefektívnejší spôsob boja proti Charte 77 považovali infiltráciu a strápňovanie, nie však zatýkanie. Prísnejšie opatrenia proti disidentom sa prijali v júli 1989 na príkaz vedenia KSČ: koncom septembra bolo v Československu 340 politických väzňov. Cieľom Lorencových inovácií bolo však len zaistiť, aby ŠtB lepšie vykonávala svoju starú úlohu politickej polície. Hoci si ŠtB bola vedomá, že disidentom dodáva odvahu kapitulácia komunistov v susedných štátoch, ŠtB predpokladala - a nebolo to nelogické - že vyššia životná úroveň v Československu udrží masy v poslušnosti.

AKO TO BOLO

Zistenia druhej parlamentnej vyšetrovacej komisie, ktorá sa zaoberala udalosťami v novembri 1989, obsahujú niekoľko dodatočných dementi, týkajúcich sa vysvetlenia zamatovej revolúcie v novembri 1989 ako konšpirácie ŠtB:

Na študentskú demonštráciu nezaútočila ŠtB, ale väčšinou iba pravidelné policajné jednotky a protiteroristická jednotka ministerstva vnútra OZU, ktorá dosiaľ nebola nikdy predtým použitá proti civilistom.

Desať dôstojníkov ŠtB, ktorí sa akcie proti študentskej demonštrácii zúčastnili, pochádzalo z notoricky neznášanlivej pražskej metropolitnej pobočky. Keď boli títo dôstojníci neskôr vypočúvaní, nepokúšali sa ani ospravedlniť tým, že len plnili rozkazy, a priznali, že zdrojom ich brutality bola jednoduchá, hlboká nenávisť voči študentom. Ich brutalita nebola o nič väčšia než tá, ktorej obeťou sa o jedenásť mesiacov skôr stali počas "krvavého štvrtka" davy, pokojne spomínajúce na sebaupálenie Jana Palacha. Spomenutý incident bol pravdepodobne ešte viac šokujúci, pretože aj dosť veľké množstvo starých ľudí, ktorí sa iba prizerali, bolo zbitých.

Údajne progresívne perspektívne mladé kádre vo vysokom velení ŠtB sa na akcii proti študentom nepodieľali, neboli informované o presnom priebehu udalostí a väčšina z nich nebola v tej dobe ani v Prahe. To, že Lorenc bol práve hostiteľom delegácie vysokých dôstojníkov KGB, bolo pôvodne interpretované ako dôkaz, že Moskva má záujem o Jakešovo zvrhnutie, ale neskoršie vyšetrovanie zistilo, že návšteva činiteľov KGB bola naplánovaná dlho vopred a musí sa považovať za bezvýznamnú v dôsledku púhej zhody okolností.

TRAUMA AGENTA ZIFČÁKA

Asi 2000 študentov sa dostalo do pasce medzi dvomi kordónmi polície na Národní třídě nie úmyselne, ale pretože obe policajné jednotky a ich manévre neboli riadne skoordinované. Nahrávky rádiovej komunikácie medzi ústredím polície a policajtami na uliciach ukazujú, že vládol úplný chaos. Polícia si teda nebola vedomá, že všetky východy boli hermeticky uzatvorené a študenti nemohli uposlúchnuť opakované príkazy, aby sa rozišli. To, že sa študentskí demonštranti nepohli z miesta, sa nesprávne interpretovalo ako vzdor a polícia na študentov zaútočila, napriek tomu, že mala rozkaz tak nerobiť. Ak by existoval plán dostať demonštrantov do pasce iba za jediným účelom, aby bolo možné ich zmlátiť, polícia by ich nasmerovala do ďaleko uzatvorenejšieho neďalekého priestoru, ako je napríklad Jungmannovo námestie.

Svedkovia si všimli, že polícia zakrýva akéhosi muža v bezvedomí dekou a začali kolovať dohady, že bol usmrtený jeden študent. V marci 1990 sa tento mladý muž prihlásil, bol úplne zdravý, a konštatoval, že sa volá Ludvík Žifčák, a bol dôstojníkom ŠtB, ktorý infiltroval študentské hnutie a ktorý dostal príkaz, aby predstieral, že je mŕtvy. Toto odhalenie sa rýchlo zapracovalo do konšpiračných teórií: ŠtB predstierala, že bol niekto usmrtený, aby tým vyvolala rozhorčenie verejnosti a donútila KSČ k liberalizácii. Ďalšie vyšetrovanie, vrátane procesu so Žifčákom, ku ktorému došlo v roku 1994, našlo prozaickejšie vysvetlenie: Žifčák bol zasiahnutý odrazenou ranou do predlaktia, potom bol straumatizovaný paradoxom, že je tajný dôstojník, na ktorého útočia jeho vlastní kolegovia, a tak omdlel. V nasledujúcich dňoch sa pridal v ďalších demonštráciách k študentom, čo by ťažko urobil, ak by mal hrať mŕtveho a vyhnúť sa tomu, aby ho identifikovali.

AKCIA NORBERT SA NEKONALA

Na rozdiel od armády, ktorá naliehala na KSČ, aby narastajúcu rebéliu presekla, ŠtB zostala verná svojej hlboko inštitucionalizovanej totožnosti ako politická polícia. Minister vnútra vyhlásil tretí stupeň mimoriadneho stavu, čo bolo v predchádzajúcich dvadsiatich rokoch bezprecedentné, ale napriek tomu nenariadil mobilizáciu za účelom rozohnania demonštrácií. (Stupeň 3 aktivoval iba zvláštne jednotky polície a ŠtB, mohli nasledovať štyri ďalšie etapy stále brutálnejších reakcií, na ktorých by sa podieľala armáda a Ľudové milície.) Informátori ŠtB podrobne sledovali strategické debaty, ktoré sa konali v občianskej opozícii a v študentských štrajkových výboroch, ale nedostali rozkaz zasiahnuť. Velenie ŠtB čakalo, hoci s úzkosťou hraničiacou s panikou, pokiaľ bude nerozhodné a nejednotné vedenie KSČ aktivovať NORBERTA, ale tento rozkaz sa nikdy nevydal. Hneď ako bolo jasné, že sa moc presunula od KSČ k vláde, ktorá začala byť ochotná vyjednávať s opozíciou, ŠtB začala odstraňovať a likvidovať svoje spisy.

Autor je britský historik

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama