Spontánnosť a organizácia

Diskusie o možnostiach štátu, o úlohách organizácií, o možnostiach plánovitej regulácie spoločenského života ako prostriedku redukcie alebo odstraňovania konfliktov súčasného sveta patria k tým, pri ktorých sa len výnimočne dá vyhnúť ideologickým vášňam. Nie je tomu tak dávno, čo niektorí myslitelia (a politické zoskupenia) videli liek, všeliek, na choroby súčasných spoločností v plánovaní, v uvedomelom riadení spoločenských procesov.
Počet zobrazení: 1326

Diskusie o možnostiach štátu, o úlohách organizácií, o možnostiach plánovitej regulácie spoločenského života ako prostriedku redukcie alebo odstraňovania konfliktov súčasného sveta patria k tým, pri ktorých sa len výnimočne dá vyhnúť ideologickým vášňam. Nie je tomu tak dávno, čo niektorí myslitelia (a politické zoskupenia) videli liek, všeliek, na choroby súčasných spoločností v plánovaní, v uvedomelom riadení spoločenských procesov. Iní zasa videli práve v pokusoch "riadiť" spoločnosť zdroj najväčšieho zla a ich ideálom bola slobodná hra trhových síl. Do druhej skupiny patril aj rakúsky mysliteľ Friedrich Hayek.

RAKÚSKA ŠKOLA

F.A. Hayek sa narodil v poslednom roku 19. storočia vo Viedni a aj keď študoval v Anglicku a v Spojených štátoch, intelektuálne zostáva v silovom poli rakúskeho myslenia. Nadväzoval na idey rakúskej školy liberálov, ktorá sa sústreďovala na riešenie dvoch centrálnych problémov ekonomickej teórie: problému určovania cien na trhu a problémom optimálnych foriem koordinácie ekonomických aktivít. Pri riešení prvej otázky predstavitelia rakúskej školy vypracovali teóriu hraničnej hodnoty a všetci z nich sa zhodujú v názore, že trh - slobodné vyrovnávanie sa ponuky a dopytu - je najdokonalejším spôsobom koordinácie ekonomickej činnosti. Avšak témou uvažovania predstaviteľov rakúskej školy sú nielen ekonomické činnosti. Už Carl Menger dokazoval, že všetky podstatné médiá koordinácie ľudského konania a myslenia - jazyk, peniaze, morálka, právo - sú primárne spontánnym výtvorom a len sekundárne sú predmetom cieľavedomej regulácie, veď už stupeň ich komplexnosti vylučuje, aby boli nahradené niečím vedome, plánovito utvoreným.

JEHO HLAVNÁ MYŠLIENKA

A tu sme už vlastne pri centrálnej Hayekovej myšlienke: leitmotívom jeho diela je obrana spontánne sa utvárajúcich poriadkov, samoregulujúcich sa, decentralizovaných systémov. Takmer všetky staršie teórie spoločnosti vychádzali z falošnej dichotómie medzi tým, čo je "prirodzené" a tým, čo je "umelé". Prirodzené sa obvykle stotožňovalo s biologicky zadanými schémami reakcií a "umelé" sa chápalo ako výsledok vedomého, zámerného konania. Samozrejme, že pri uvažovaní o povahe spoločenskej skutočnosti si teoretici nemohli nevšimnúť, že medzi inštinktívnymi reakciami a vedomým, zámerným konaním je ešte masívna vrstva zvykov, konvencií a konania na základe predsudkov. Táto vrstva spoločenskej skutočnosti sa však obyčajne považovala za sekundárnu, za niečo, čo vzniká ako "odpad" vedomého, plánovaného konania, alebo ako niečo, čo sa ešte nestalo vedomým konaním. A aj preto takmer všetky veľké projekty spoločenských reforiem sa snažia znížiť váhu zvykového v spoločenskom živote a nahradiť ho uvedomelým a vedomým.

Hayek však práve tieto spontánne sa vytvárajúce štruktúry ľudských interakcií považuje za nosné vrstvy ľudskej kultúry, ktoré umožňujú jej vývoj. Kultúra teda nie je udržiavaná schopnosťou vedomého a plánovitého konania, ale schopnosťou "napodobňovať a odovzdávať naučené". Z tohto hľadiska potom "mozog je orgán, ktorý nám umožňuje kultúru absorbovať, nie ju však vedome vytvárať". Kultúra ako komplex naučených spôsobov reakcií a správania sa predpokladá istý typ "biologického" podkladu, predpokladá "plasticitu", "otvorenosť" biologicky zadaných schém konania.

PRAVIDLÁ SÚ TÝM NAJDÔLEŽITEJŠÍM

Hayek sa jednoznačne prihlasuje ku koncepcii človeka ako bytosti pravidiel a schopnosť cieľavedomého, plánovitého konania považuje za sekundárnu, odvodenú. Táto odvodenosť explicitného, projektívneho a plánovitého vyplýva z faktu, z nezmeniteľného faktu, že vždy konáme v podmienkach informačného deficitu, že podstatná časť znalostí, ktoré potrebujeme k úspešnému konaniu nielenže nie je centralizovateľná, ale nie je ani explicitne verbalizovateľná.

Spontánne sa utvárajúce štruktúry sú výsledkom pokusov vyrovnať sa s týmito základnými obmedzeniami ľudskej existencie, teda situácie, keď každý z nás sa "pohybuje vo vnútri súdržnej štruktúry, ktorej väčšinu determinánt nepozná". Tieto štruktúry sa vytvárajú spontánne, ako nezámerný výsledok vedomého konania. Práve tieto spontánne sa utvárajúce štruktúry je potrebné považovať za nosné momenty spoločenského života.

F.A. von Hayek považuje za potrebné vytvoriť "sústavnú teóriu spoločnosti, ktorá by sa explicitne zaoberala nezamýšľanými dôsledkami ľudského konania a vysvetľovala spôsoby, ktorými sa z tohto konania môže vytvárať nejaký poriadok alebo pravidelnosť, ktorý žiadna z konajúcich osôb nezamýšľala". Vývoj a premena spontánne sa vytvárajúcich interakčných sietí je "výsledkom preosievania alebo tríbenie riadeného diferenčnými výhodami", nie je teda výsledkom vedomého, zámerného konania. Veď "základné nástroje civilizácie - jazyk, morálka, právo a peniaze - sú všetky výsledkom spontánneho rastu a nie vedomého vytvárania". Hayek zdôrazňuje, že skupinovo prospešné inovácie sú obyčajne výsledkom náhodnej fluktuácie v spôsoboch konania, nie výsledkom vedomej kalkulácie. Preberáme isté stratégie konania, pretože tí, ktorí sa nimi riadia, boli úspešnejší než my.

PATOLÓGIA SÚČASNOSTI

Hayek teda rozoznáva dva druhy poriadkov: poriadok ustanovovaný zvonku, zámerne a poriadok ustanovovaný spontánne, zvnútra.

Spontánne ustanovené poriadky sa vyznačujú tým, že rast ich komplexnosti je takmer neobmedzený, že nie sú bezprostredne "viditeľné" a tým, že nie sú podriadené konkrétnym, špecifickým účelom. Ich "sila" je predovšetkým v tom, že dokážu využiť a integrovať rozptýlené znalosti všetkých, ktorí vstupujú do sietí interakcií. Spontánne poriadky vznikajú ako výsledok kombinácie rôznych prvkov riadiacich sa istými pravidlami. Tieto pravidlá však nemusia byť artikulované, vyjadrené explicitne. Vlastne tým najdôležitejším pravidlám sa podriaďujeme neuvedomelo, resp. bez toho, že by sme dokázali presne explikovať motívy nášho správania sa.

Spontánne poriadky v procese svojho seba-zdokonaľovania sú dopĺňané organizáciami, kde koordinácia prebieha podľa explicitných pravidiel a špecifických príkazov. Organizácie sú však vždy len doplnkom, "údržbárskou čatou" a ich existencia je podľa Hayeka oprávnená len potiaľ, pokiaľ sú schopné stať sa súčasťou spontánnych poriadkov.

Nahradzovanie spontánne sa utvárajúcich poriadkov organizáciami Hayek považuje za patologický proces a je dokonca presvedčený " ...že by spontánny poriadok nazývaný spoločnosťou mohol existovať bez vlády ...". Trhový poriadok orientuje naše konanie, navodzuje súlad medzi očakávaniami rôznych ľudí, umožňuje účinné využitie rozptýlených, necentralizovateľných znalostí.

Hayek zdôrazňuje, že trhový poriadok môže fungovať len vtedy, keď každý z účastníkov trhu má možnosť sledovať svoje vlastné ciele, keď ich koexistencia je viazaná len rešpektom k všeobecným pravidlám, že teda " ...veľkou prednosťou spontánneho trhu je to ... že dohoda o cieľoch je zbytočná a tým je možné zmierenie divergentných účelov" a teda "práve neprítomnosť predpísaných spoločných cieľov robí spoločnosť slobodných ľudí všetkým tým, čím nám začala byť".

ZÁPAS DVOCH PORIADKOV

Dejiny modernej spoločnosti Hayek skúma ako zápas medzi týmito dvoma typmi poriadku, teda ako presadenie sa trhu a pokusov obmedziť sily trhu, prekonať jeho domnelú alebo aj skutočnú slepotu. Každý takýto pokus obmedziť pôsobenie spontánne sa vytvárajúcich poriadkov však v dlhšej časovej perspektíve vedie k narušeniu ich integrity, ich funkčnosti a výsledkom je spomalenie vývoja spoločnosti, zníženie jej dynamiky, redukcia spoločenskej invenčnosti.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984