Reklama
Reklama

Pozabudnutý aspekt Černobyľu

Pred trinástimi rokmi došlo v jednej z najväčších jadrových elektrární vtedajšieho sovietskeho impéria k vážnej havárii. Pri teste turbíny, ktorý sa vykonával počas prevádzky reaktora, sa zasekli palivové tyče, čo spôsobilo prehriatie telesa a jeho následnú explóziu. Výbuch bol natoľko silný, že rozmetal ochranné prvky, zničil reaktorovú sálu a veľkú časť budovy.
Počet zobrazení: 848

Pred trinástimi rokmi došlo v jednej z najväčších jadrových elektrární vtedajšieho sovietskeho impéria k vážnej havárii. Pri teste turbíny, ktorý sa vykonával počas prevádzky reaktora, sa zasekli palivové tyče, čo spôsobilo prehriatie telesa a jeho následnú explóziu. Výbuch bol natoľko silný, že rozmetal ochranné prvky, zničil reaktorovú sálu a veľkú časť budovy. Do okolia sa uvoľňovala nebezpečná radiácia. Hoci boli nasadené tisíce tzv. "likvidátorov", unikanie rádioaktivity sa podarilo zastaviť až po niekoľkých dňoch. Následky havárie sa aj napriek mimoriadnej aktivite sovietskej propagandy nepodarilo zamaskovať a pravda o havárii vyšla, aj keď s oneskorením, na povrch. Bilancia černobyľskej havárie je desivá: okolo 9 miliónov ľudí bolo postihnutých, 644 tisíc detí získalo štatút obete havárie, 400 tisíc ľudí muselo opustiť svoje domovy v dôsledku mimoriadne intenzívnej radiácie a kontaminovaných bolo vyše 160 kilometrov štvorcových pôdy. Nemali by sme zabudnúť, že ak spomíname na černobyľskú katastrofu, nie je to iba otázka nukleárnych elektrární, ale aj spôsobu informovania verejnosti o životne dôležitých problémoch. Po Černobyle prišiel Gorbačov s "glasnosťou". Nebola by potrebná pri podobných otázkach aj dnes?

BIELE MIESTA OKOLO ČERNOBYĽSKEJ KATASTROFY

Dodnes zostalo okolo černobyľskej havárie mnoho otázok nezodpovedaných, a to nielen v krajinách bývalého ZSSR.

Od havárie ubehlo už dlhých trinásť rokov, ale vráťme sa trochu späť. Niekoľko dní po katastrofe sa začali aj vo vtedajšom Československu šíriť reči o tom, že "v Rusku niečo buchlo". Oveľa viac informácií mali tí občania, ktorí mohli na svojich príjmačoch naladiť napríklad rakúsky ORF, alebo ktorí počúvali zahraničné rádiostanice. Realita však nepustí - takých bolo možno jedno percento. Oficiálne miesta ČSSR mlčali. V čase keď v Rakúsku a v Nemecku zaorávali úrodu, upozorňovali na nebezpečenstvo rádioaktívneho spádu, organizovali preventívne opatrenia, chránili deti a vyhlásili viacero zákazov, boli u nás davy ľudí vyhnané na oslavy 1. mája. Skutočný rozsah havárie museli naše aj sovietske oficiálne miesta priznať až s väčším časovým odstupom. Vtedy však už mohli byť občania rádioaktivitou zasiahnutí...

UTAJOVANIE INFORMÁCIÍ V BÝVALEJ ČSSR

Podľa mnohých indícií došlo zo strany vtedajších oficiálnych miest a vedenia ČSSR k utajovaniu informácií. Pritom tieto informácie mohli minimalizovať negatívne vplyvy radiácie na zdravie obyvateľstva, mohli a mali naplniť deklarované právo občanov na informácie a právo na informácie o stave životného prostredia. Vedenie socialistického Československa týmto vystavilo obyvateľstvo ohrozeniu, nesplnilo si základné úlohy informovať a chrániť občanov, starať sa o ich zdravie a vhodné životné prostredie. Monitorovanie radiácie sa pritom veľmi intenzívne uskutočňovalo, ale jeho výsledky boli prísne utajené. Je veľmi pravdepodobné, že spomenutá politika vedenia ČSSR by aj vtedy spĺňala požiadavky na začatie trestného stíhania a vyvodenie prísnych postihov. K tomuto kroku sa však ani doteraz nepristúpilo. Počas komunizmu to nebolo možné, veď strana by určite nevydala svojich súdruhov na stíhanie len kvôli utajovaniu informácií, bola to predsa úplne bežná prax. Oveľa zarážajúcejšie je, že sa nepristúpilo k preverovaniu podozrení zo spáchania trestných činov, ktoré majú súvis s haváriou v JE Černobyľ ani po novembri 1989. Nestalo sa tak vlastne do dnešných dní. Aparátčici, ktorí na správy o spáde radiácie dávali pečiatky "tajné", a výbory, ktoré o tom rozhodovali, tí všetci neboli nikdy odhalení, nik ich ani len morálne neodsúdil. Za utajovanie informácií nebol nikto volaný na zodpovednosť ani u nás.

Odhliadnuc od vyvodenia dôsledkov z protiprávneho konania, v prípade informovania verejnosti nedošlo ani len k symbolickému vysporiadaniu sa s minulosťou. Zodpovedné štátne orgány dodnes neinformovali občanov o dopadoch černobyľskej havárie na území vtedajšieho Československa. Svoju úlohu zanedbali takisto federálne vlády, ako aj doterajšie vlády samostatnej Slovenskej republiky.

Podobných problematických miest je v histórii jadrovej energetiky na Slovensku viacero. Občania boli doteraz nechceným svedkom, informovanosť verejnosti bola iba deklarácia, právo na informácie iba potlačený zdrap papiera. Osud uránu vyťaženého v ČSSR, jeho možné použitie do jadrových zbraní, havárie v Jaslovských Bohuniciach na bloku A1 v rokoch 1976 a 1977, ich dopady na životné prostredie a zdravie ľudí, to všetko sú kauzy podobného druhu.

ČERNOBYĽ V NÁS

Keď sa pri tohtoročných spomienkových podujatiach pýtali zahraniční reportéri jedného z likvidátorov havárie, čo je dnes z jeho pohľadu najväčším problémom, odpovedal: "Černobyľ v nás".

Je skutočne Černobyľ v nás? Je to len lenivosť a nechuť vysporiadať sa s nepríjemnými kauzami minulosti, alebo je to podvedomý strach? Strach z toho, že by sa odkrytím vrchnej vrstvy mohlo svetlo dostať hlbšie a ukázalo by, že špiny je viac, ako sme si mysleli?

Autor je hovorcom hnutia Greenpeace

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama