Vojna sa skončila, mier sa nezačal
Keď sa raz budú naše deti učiť o vojne o Kosovo, obávam sa, že nepochopia, o čo v tomto konflikte išlo. Po prvý raz v dejinách sa totiž vojna skončila tak, že tí, ktorým mala oficiálne pomôcť, sú dnes ešte nešťastnejší ako pred jej začiatkom. Inými slovami, NATO utrpelo v Juhoslávii zdrvujúce víťazstvo...
Je prirodzené, že každá z bojujúcich strán sa po zastavení bojov snaží vyhlásiť sama seba za víťaza. Povedzme si však, kto vlastne v tomto konflikte vyhral. Dnes už netreba špekulovať o príčinách vojny. Dnes treba bilancovať.
Štatistika vojny
Počas jedenástich týždňov bombardovania zahynuli tisíce ľudí, desaťtisíce prišli o strechu nad hlavou a státisíce ich bolo vyhnaných z domovov. Materiálne škody sa odhadujú na desiatky miliárd dolárov. Boli poškodené stovky škôl, nemocníc, kostolov, hotelov. Zničené mestá, priemyselné objekty, mosty, elektrické a plynové rozvody. Tamojší obyvatelia sa desia predstavy, kde a ako prežijú zimu. Na Juhosláviu bolo odpálených vyše 10 000 rakiet s plochou dráhou letu a zvrhnutých desaťtisíce ton výbušnín. Ekologická katastrofa je neodvratná.
Strašný je však aj cynizmus pri vyratúvaní škôd. V štatistike NATO boli do kategórie obetí zarátaní iba civilní obyvatelia. Tisíce zabitých srbských vojakov sú oficiálne zaradené medzi vojenské ciele, čiže nájdeme ich v jednom rade s kasárňami, tankami či lietadlami - akoby nešlo o ľudí. Aj takto sa dajú skresľovať počty mŕtvych. Spustošená krajina, ktorá sa vrátila o päťdesiat rokov dozadu, je všetkým možným, len nie miestom, kde by sa dalo normálne žiť.
Stálo to za to?
Postojme chvíľu nad týmito troskami v mĺkvom zamyslení a spýtajme sa sami seba: stálo to všetko za to? Aké riešenie prinieslo toto besné vraždenie a ničenie? Bolo potrebné rozpútať vojnu a nepriamo tým zapríčiniť státisíce vyhnancov iba preto, aby sme ich po vojne mohli vrátiť späť? Prečo si niekto myslel, že keď je Miloševič diktátor a nezáleží mu na ľudskom živote, že sa zastaví práve pred bombardovaním? Ak plynie z tejto vojny nejaké poučenie, tak to, že bola úplne zbytočná. Diktátora nikto nikdy nevytrestal pomstou na celom národe. Tí dolu prišli o všetko: o majetky, o rodiny, o vlastné životy. Miloševič nestratil nič. Je naďalej tam, kde bol, jeho pozícia je silnejšia ako pred vojnou. Vydieranie zo strany NATO, že Juhoslávia nedostane ani dolár pomoci, kým je prezidentom Slobodan Miloševič, zrejme na Srbov zapôsobí asi tak, ako bombardovanie - ešte viac ich zomkne proti Západu.
Kto je víťazom?
Oficiálnym cieľom bombardovania (ako si všetci jasne pamätáme zo začiatku konfliktu z úst Javiera Solanu i Billa Clintona) bolo zmiernenie utrpenia kosovských Albáncov. K tomuto zmierneniu nielenže neprišlo, ale násilie sa ešte vystupňovalo. Dnes hovorí generálny tajomník NATO o akomsi druhom cieli, ktorý čaká spojencov po vojne, hoci ten prvý nebol splnený. Kto je teda víťazom? Severoatlantická aliancia, ktorá rozbombardovala krajinu, rozzúrila Srbov do nepríčetnosti a následne zapríčinila masový exodus z krajiny bez toho, aby potrestala hlavného vinníka etnických konfliktov? Alebo Srbsko, ktoré síce nepadlo na kolená, no jeho ekonomika je absolútne zruinovaná? Víťazi v takejto nezmyselnej vojne sú veľmi neistí. Jediný, kto je istý, je porazený - a tým je Rusko. Moskva utrpela na globálnej šachovnici v priebehu troch mesiacov už tretiu ťažkú porážku (po začiatku vojny a summite NATO), a to ju nemôže nepoznačiť. Myslím si, že nielen odborná, ale i laická verejnosť si ešte do dôsledkov stále neuvedomila, ako veľmi sa zmenil svet po vojne o Kosovo. Je to však svet nestabilný, pretože Spojené štáty dlho neunesú takú obrovskú moc. Táto situácia je taká nebezpečná, že obyčajný človek, ktorý sa nezaujíma o medzinárodné vzťahy, bude naozaj lepšie spávať, keď nebude nič vedieť.
Británia napína svaly
Tí, ktorí si môžu spokojne mädliť ruky, sú zbrojárske firmy. Čakajú ich miliardové objednávky, pretože nielen Spojené štáty si vojnou značne poškodili zásoby zbraní a munície. Osobnostne si najviac polepšil britský premiér Tony Blair. V úlohe vodcu sa cíti celkom dobre a v tejto vojne vynikol viac ako jeho vplyvnejší kolega Bill Clinton. Vojna nepochybne zvýšila vplyv a reputáciu Veľkej Británie i samotného Blaira, čo bol jeden z veľkých cieľov tohto charizmatického lídra ešte z čias volebnej kampane v roku 1997. A to bez ohľadu na to, že morálny kredit britského premiéra je viac ako naštrbený. Nielen jeho cynickými a nezmyselnými vyhláseniami o bombardovaní ako o "dobrej veci" alebo o "etickej vojne", ale aj kontroverzným vzťahom k niektorým osobám. Počas kolínskeho summitu Európskej únie sa napríklad priateľsky a s úsmevom na tvári rozprával v jednom bare s vodcom Kosovskej oslobodzovacej armády Hashimom Thacim. Pritom nikto dnes nepochybuje, že UCK, ktorá je spojená s drogovými mafiami, je teroristickou organizáciou. Som zvedavý, či by si dovolili takéto žoviálne správanie doma s vodcom IRA.
Plán pre Balkán
Vojna sa teda skončila, ale o mieri možno hovoriť len ťažko. Západ je opäť (po koľký raz už?) naivný, keď sa spolieha na to, že Srbi zvrhnú prezidenta, za ktorého sa počas vojny postavili ako jeden muž. Ak však medzinárodné spoločenstvo nepripraví zásadný strategický plán na rekonštrukciu celého Balkánu, podobný konflikt môžeme v tomto priestore takmer s istotou očakávať čoskoro opäť. Čiastkové pseudoriešenia sú v tomto regióne nielenže zbytočné, ale môžu ešte viac skomplikovať situáciu.
Vojna sa teda skončila. Zahynula v nej pravda, ľudskosť, zdravý rozum. Nikto si dnes nevie predstaviť, čo bude ďalej. Ani tie najinteligentnejšie zbrane nedokážu vyriešiť stáročný problém ľudského spolužitia. Najväčšie problémy sa ešte len začínajú. Ak nám tieto týždne oživili nejakú hodnotu, tak je to práve ten jednoduchý a prostý mier. Mier ako najvyšší princíp. Pre všetkých a pri všetkom. Bez výnimky.
