Reklama
Reklama

O globalizácii inak

Najdôležitejšia politická línia rozdelenia v Európe a Severnej Amerike sa dnes vedie medzi dvoma politickými de facto koalíciami: nazýva ich stranou globalizácie a stranou teritorializácie. Prvá sa pokúša prekonať geografické hranice, druhá sa ich usiluje reštaurovať.
Počet zobrazení: 830

Najdôležitejšia politická línia rozdelenia v Európe a Severnej Amerike sa dnes vedie medzi dvoma politickými de facto koalíciami: nazýva ich stranou globalizácie a stranou teritorializácie. Prvá sa pokúša prekonať geografické hranice, druhá sa ich usiluje reštaurovať.

Tieto dve zoskupenia nie sú však totožné s tradičnými politickými stranami, tak ako sme ich zdedili. Presnejšie, nejde tu o strany, ale o mentality a afinity medzi voličmi. Keby sme ich mohli opísať metaforou zo sveta počítačov: ide o virtuálne strany. Stoja priečne k dnes existujúcim organizovaným stranám, takže v každej klasickej politickej formácii nájdeme prívržencov nových "strán". Chceme sa venovať predovšetkým otázke, ako sa nové strany správajú k starým a aké dôsledky by z toho mohli vyplynúť pre západné demokracie.

Politika určovania hraníc

Nie je nijakou náhodou, že sa spoločenské a duchovné vedy v poslednom desaťročí nášho storočia s fascináciou obracajú na otázku určovania hraníc. Historici antiky sa sporia o podstatu rímskych limes. Historici a antropológovia už neberú hranice a hraničné oblasti ako niečo dané, ale skúmajú ich ako zóny interakcií. To, čo pred časom považovali za prekračovanie hraníc, za ich porušenie, za vpád alebo cudzí zásah, opisujú teraz ako charakteristickú činnosť, ktorá sama stanovuje geografické alebo etické hranice. Som presvedčený, že sme sa na konci tohto dlhého storočia dostali na koniec istej epochy. Po roku 1860 veľa spoločností venovalo svoju kolektívnu energiu na upevnenie svojich hraníc, na to, aby vo vymedzenom priestore stupňovali svoju energiu prostredníctvom politickej centralizácie a výstavbou dopravných technológií ako bola železnica, parníky alebo telegraf. Priemyselná výroba a transport boli priestorovo určené činnosti, kde v poslednej inštancii išlo o to priniesť úžitok vlastnému územiu, a to aj vtedy, keď sa vyrábalo na export. Stanovisko bolo štandardom. Ohraničený priestor bol rámcom lojality a vývoja. V tomto zovšeobecňovaní by sme ešte mohli pokračovať a povedať, že buržoázna civilizácia - nepokojná výstavba západného sveta, ktorá bola bremenom nielen pracujúcich tried, ale aj agrárnych, priemyselných a intelektuálnych elít - bola civilizáciou oplotenia (enclosure). Nič iné nehovorí ani Rousseau vo svojej slávnej Rozprave, nič iné nehovorí Marx svojím pojmom pôvodnej akumulácie, nič iné nehovorí ani Weber svojou definíciou štátu. Beda národom, ktoré sa nevedeli definovať priestorovo, ktoré sa stavali na odpor tomuto trendu medzi rokmi 1500 a 1910. V obidvoch svetových vojnách dosiahli boje, ktoré charakterizovali civilizáciu oplotenia, svoje vyvrcholenie. V období života predchádzajúcej generácie sa však toto niekoľko storočné úsilie zmenilo.

Premena ponímania teritórií

V sedemdesiatych rokoch sa táto paradigma teritoriality začína dostávať do úzadia. Naše technológie už nie sú hierarchické, vybudované okolo určitého hospodárskeho a politického centra, ale spočívajú na sieťach. Výrobná činnosť je deteritorializovaná, ohromne sa zvýšili kapitálové toky. Etnické a náboženské pospolitosti vytvorili svoje odnože v ďalekých veľkomestách. Koncepcia kontinuálnej lineárnej hranice - ktorá bola naposledy symbolizovaná berlínskym múrom - bola nahradená štandardizovanými postupnosťami pasových kontrol, ako ich nájdeme na každom letisku vo svete.

Poukazujem na tieto trendy - rád pripustím, že v mojom opise vyzerajú oveľa drastickejšie a uniformnejšie, ako v skutočnosti sú - pretože určujú tematiku politiky, ktorá stále viac krúži okolo teritoriálnych otázok. Ktoré ekonomické otázky nás primárne zaujímajú, po tom, ako sa na ľavej strane objavilo vákuum? Obyčajne sa tieto otázky vzťahujú na pokračujúcu globalizáciu: domnelé presúvanie pracovných miest z Európy a - v menšej miere - zo Spojených štátov do Latinskej Ameriky a Ázie, rastúce migračné prúdy, vplyv zahraničných investorov a zatváranie fabrík. Netvrdím, že faktické procesy sú adekvátne opísané týmto pojmom migrácie, veľa však hovorí v prospech toho, že presun priemyselnej produkcie je podstatne komplexnejší proces evolúcie a presunu. V rámci jednotlivých štátov sa prejavuje tendencia doteraz integrované pracovné úlohy rozdeliť na jednotlivé funkcie a zamestnávať nimi rozličné pracovné sily. Mzdové balíky pre takto zamestnaných sa potom rozdeľujú na rozličné časti mzdy. Pritom štát a podnikatelia sa stále intenzívnejšie spolu usilujú o to, aby plat zodpovedal dennému pracovnému výkonu, aby však už nebola zaplatená časť zodpovedajúca životným nákladom. Tak sa stáva stále nemožnejšie robiť si dlhodobejšie plány a kontrolovať rozsiahlejšie územia. Pocit, že ovládame územie vlastného štátu a časový horizont vlastného života, sa drasticky oslabil. Až do osemdesiatych rokov bolo možné opatrenia hospodárskej politiky efektívne presadiť v rámci národného štátu. Predsedovia vlád boli schopní ovplyvniť vnútroštátnu finančnú a peňažnú politiku tak, aby sa vytvárali nové pracovné miesta alebo aby sa zvýšila konkurencieschopnosť. Zdá sa, že toto je už mimo ich kompetencie. Zdá sa, že dnes hospodárska politika národných štátov bezradne stojí zoči voči komplexnosti súčasných problémov. Riešenia, ktoré navrhuje Európska únia, sa v očiach občanov často javia ako príliš technické a komplikované. Často počujeme, že sú izolované od verejnej mienky a arogantne sa stavajú k potrebám jednotlivých štátov.

V skutočnosti skupina obhajcov hospodársko-politického posilňovania internacionalizácie trhu sa úspešne presadzuje - pripomeňme si tu NAFTA, latinsko-americkú zónu voľného obchodu, ázijský hospodársky priestor, tak isto ako zmluvu z Maastrichtu a menovú úniu. Len veľmi málo prívržencov tohto smeru hľadá väčšie alebo obsiahlejšie hospodárske trhy kvôli nim samotným väčšinou sa odvolávajú na to, že zoči voči novým ázijským producentom môžu zostať konkurencie schopnými len väčšie jednotky. Sú presvedčení, že iba postupujúcou transnacionálnou integráciou možno zabrániť tomu, že jednotlivé štáty stratia svoje pozície v konkurencii sa upadnú do archaického stavu. Avšak podľa druhej skupiny, i keď pripustíme, že táto transnacionálna stratégia má len inštrumentálny charakter, tak idú príliš ďaleko. Táto skupina poukazuje na dôsledky: stála vysoká nezamestnanosť, pokračujúca deindustrializácia, neschopnosť ochraňovať domáci priemysel a - s tým súvisiaca neschopnosť kontrolovať príliv zahraničného kapitálu a cudzích pracovných síl. Okrem hospodárskych nebezpečenstiev sa poukazuje aj na kultúrne: jazykový zmätok, prienik neznámych náboženských zvyklostí, iné postoje k vzťahom medzi mužom a ženou, pribúdanie ľudí s tmavou pleťou. Toto všetko, ako sa zdá, smeruje k rozkladu dôverných identít, ktoré Európania a Američania spájajú so svojou teritoriálnou suverenitou. Tieto starosti znepokojujú celý západný svet, aj keď v jednotlivých spoločnostiach nadobúdajú rozdielne formy. Z tejto konštelácie sa odvodzujú obidve strany: Jedna vidí ekonomickú budúcnosť západného sveta vo veľkých transnacionálnych zmenách globálneho kapitalizmu, druhá sa zúfalo snaží uchovať a upevňovať hranice tak, aby sa predstavovaný priestor identity opäť kryl s reálnym priestorom rozhodovania.

Rozdiely vo vnútri nových politických blokov

Nechcem však príliš zjednodušovať. Strana, ktorá si robí starosti z pokračujúcej globalizácie, je sama v sebe rozdelená. Jedna časť sa usiluje chrániť národný štát alebo určité regióny proti miešaniu sa zvonku, alebo chrániť nároky zvnútra. K tejto skupine patrí napr. Front National, Freedom Party, Lega Nord. Iní obrancovia lokálnych záujmov nesledujú ciele nepriateľské k cudzincom, ale sa usilujú svoje regióny spojiť s transnacionálnymi úradmi v Bruseli. Neprekáža im spolupráca so stranou globalizácie, pokiaľ z toho vyplývajú subvencie a opatrenia posilňujúce sociálne istoty v danom regióne. Táto vnútorná diferenciácia teritorialistov korešponduje so zdedenými ideologickými pozíciami: Gebhart a Buchanan v Spojených štátoch majú taký istý strach pred globalizáciou ako Chevenement a Séguin vo Francúzsku. Aj strana globalizácie je rozdelená na podnikateľsky orientovaných konzervatívcov a na prívržencov tradičnej ľavice, ktorí sa usilujú prekonať deficity demokracie nových supranacionálnych zoskupení.

Na ktorom bode sa tieto virtuálne alebo latentné strany stávajú reálnymi stranami? Isté zoskupenia sú akoby od prirodzenosti teritorialistické. Máme sa uspokojiť s tým, že ich podiel na voličských hlasoch pri dôležitých - a nielen symbolicky relevantných - voľbách je ešte relatívne malý? Vážnym nebezpečenstvom sa javí možnosť, že kedysi ľavicové strany sa stanú platformami pre teritorialistické ciele. Nie je nijakou náhodou, že Front National svojim voličom v posledných parlamentných voľbách vo Francúzsku v druhom kole odporúčal hlasovať za socialistov. Alfred Grosser to označil za weimarskú situáciu. Keď ľavicové strany budú aj naďalej strácať svoju tradičnú ideológiu, ľahko by sa mohli stať vnímavými pre teritorialistické túžby.

Neplačem za starou ľavicou, predsa sa mi však zdá, že s jej zmiznutím nová politická konfrontácia nadobúda osobitne nebezpečné črty. Na druhej strane sa strana globalizácie javí jednoducho ako neoliberálna strana, ktorá sa - vo vzťahu na klasické stranícko-politické spektrum - vzťahuje na starý stred a stále viac sa spolieha na to, že trh prináša pokrok a bohatstvo a odbúrané pracovné miesta nahradzuje novými. Obhajuje rast produktivity, nevyhnutné reštrikcie, ako aj odpútanie výkonov sociálnej starostlivosti a mzdy. Tak ako väčšine západných intelektuálov je aj prívržencom strany globalizácie proti srsti nepriateľstvo voči cudzincom, ktoré sa prejavuje u prívržencov strany teritorializácie. Táto však poukazuje na reálne neporiadky a priťahuje ľudí, ktorí majú reálne problémy či už na základe rozpadu tradícií alebo preto, že je ohrozený ich spôsob živobytia. Je chybou odpísať ich jednoducho ako neofašistov. Medzi globalistami niet nijakej účinnej ľavice, ktorá by mohla načrtnúť nejakú kompenzačnú stratégiu odstraňujúcu tieto neporiadky. A pri všetkom novom oduševnení pre republikánske cnosti niet ani ľavice, ktorá by bola v stave navrhnúť nejakú stratégiu teritorialistom. Komunitaristické pokusy o politiku sa akoby so samozrejmosťou rozplynú v teritorialistickej koalícii. A nemyslím si ani, že by reformné skupiny osemdesiatych rokov so svojou "politikou diferencie" alebo politikou na ochranu životného prostredia boli svojou vlastnou silou schopné ponúknuť úspech sľubujúcu protiváhu. Ani tieto sa nebudú môcť ubrániť lákaniu obrancov teritoriality. Pretože nikde niet vo výhľade historicky silná a inovatívna ľavica, tak obidve strany si vzájomne spĺňajú tie najhoršie očakávania. Nemám poruke nijakú magickú ideologickú víziu, ktorá by umožnila trhliny globalizácie tvárniť nejako prijateľnejšie. Som však presvedčený, že si nemôžeme jednoducho nevšímať náklady súčasných premien. Ináč budeme musieť zaplatiť za našu chýbajúcu politickú fantáziu veľmi vysokú cenu.

Autor je americký filozof a politológ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama