Reklama
Reklama

O dvoch tvárach politiky

Vo verejných vyjadreniach slovenských politikov sa často stretávame s vyjadreniami, ktoré zdôrazňujú, že vec sa "zhoduje" sama so sebou. Často teda počujeme, že "situácia je taká, aká je", "ľudia sú takí, akí sú". Tieto výroky sú podivnou zmesou realizmu a rezignácie, uznania skutočnosti a zbavovania sa zodpovednosti za danú situáciu.
Počet zobrazení: 995

Vo verejných vyjadreniach slovenských politikov sa často stretávame s vyjadreniami, ktoré zdôrazňujú, že vec sa "zhoduje" sama so sebou. Často teda počujeme, že "situácia je taká, aká je", "ľudia sú takí, akí sú". Tieto výroky sú podivnou zmesou realizmu a rezignácie, uznania skutočnosti a zbavovania sa zodpovednosti za danú situáciu. Na tieto vyjadrenia by sme nemali reagovať výrokom, že politika je, aká je. Ide totiž o to, že politika je nielen taká, aká je, ale aj taká, za akú ju považujeme. Povaha politického konania do značnej miery závisí aj od našej predstavy o politike.

Keď odhliadneme od podrobností, tak sa najčastejšie stretávame s dvomi odlišnými koncepciami politiky. Na jednej strane je politika predstavovaná ako sféra realizácie spoločných a všeobecných hodnôt, na druhej strane sa za základnú charakteristiku politiky považuje boj o moc, teda spor medzi rozdielnymi záujmami.

Hľadanie spoločného dobra

Schopnosť rozlišovať medzi faktom a normou, medzi tým, ako a aké veci sú a ako a aké by mali byť, zrejme patrí k základným charakteristikám ľudskej existencie. Priamo vo veci vidíme aj jej vzor, vidíme jej ideálnu podobu. Chorý človek vie, čo znamená byť zdravý a posudzuje svoj stav z hľadiska ideálu, normy, vzoru, svojej predstavy o žiadúcom stave vecí. Práve tak, keď pozorujeme stromy alebo rastliny, tak ich stav vidíme na pozadí toho, ako by mali vyzerať: na poľahnuté obilie sa pozeráme na pozadí vlniacich sa porastov, zle formovanú jabloň vždy spontánne porovnávame so správne vyrasteným stromom. Táto potreba vidieť skutočné vo svetle žiadúceho usmerňuje aj naše vnímanie spoločnosti. Skutočnosť vidíme vždy na pozadí našich predstáv o ideálnom stave, a to dokonca i vtedy, keď vieme, že nie je v našich silách veci zmeniť. A je celkom možné, že práve táto schopnosť vidieť skutočnosť vo svetle jej lepších možností patrila medzi hybné sily historického a spoločenského vývoja. Veď čo iné môžeme považovať za vývoj, ak nie schopnosť robiť veci, inštitúcie a idey lepšími, dokonalejšími, približovať ich k tomu, aké by mali byť.

Ideály a záujmy

K politike patrí rozlišovanie medzi skutočnosťou a ideálom, faktom a normou. Často počujeme, že v nej ide o hodnoty, spoločné záujmy, správu vecí verejných. Keď sa však pozrieme bližšie, tak uvidíme, že za hodnotami a ideálmi sú veľmi často záujmy, že o slobodnom obchode s najväčším oduševnením hovoria predstavitelia firiem, ktoré majú monopolné postavenie na trhu, o spravodlivosti zasa tí, ktorých záujmy sa v danej situácii realizujú bez problémov. Každý z nás môže uviesť mnoho príkladov, keď sa za vznešenými slovami skrývali veľmi prízemné záujmy. Nebolo by však dobré, keby sme z toho odvodili, že hodnoty sú číre fikcie, že sa za nimi skrýva len vôľa k moci. Nie vždy má pravdu filozof, ktorý tvrdí, že keď niekto začne hovoriť o humanizme, tak nás chce klamať. Aj hodnoty majú svoju silu, legitimizujú moc, slúžia ako spôsob jej korekcie, kritiky i keď "moc" ideí je obyčajne nepriama a ich prítomnosť sa prejavuje až v dlhších časových úsekoch.

Všetci proti všetkým

O politike však uvažujeme nielen ako o spôsoboch prekonávania napätia medzi tým, ako vecí sú a aké by mali byť. Možno o nej uvažovať aj ako o sfére boja medzi rozličnými záujmami. Podľa tohto spôsobu uvažovania má politika do činenia s problémami koexistencie rozdielnych záujmových zoskupení: ide v nej o hľadanie spôsobu ako sa "zniesť" s niekým, s kým sa neznášame, kto nám prekáža, zabraňuje tomu, aby sme konali výlučne podľa svojho vlastného uváženia. Východisková situácia, v ktorej sa utvára sféra politického sa často charakterizuje ako "vojna všetkých proti všetkým". Paradigmaticky túto situáciu opísal veľký anglický mysliteľ Thomas Hobbes, podľa neho za východisko politického myslenia musíme považovať "vojnu všetkých proti všetkým", ktorá sa svojou vlastnou dynamikou mení na poriadok garantovaný štátom. Hobbes však nadväzuje na myšlienkové motívy, ktoré nachádzame u všetkých veľkých mysliteľov zaoberajúcich sa problémom ako je spoločnosť možná, ako je možná koexistencia, usporiadaná koexistencia ľudí sledujúcich výlučne svoje vlastné zámery.

Úloha protirečení

Problém koexistencie sa objavuje v rôznych podobách, s rôznymi stupňami intenzity a na rôznych rovinách spoločenského života. Spoločnosť sa "politizuje"do tej miery, do akej sa v nej stupňujú napätia, konflikty, protirečenia. Je veľmi pravdepodobné, že pôvodne základným priestorom konfliktov sú vonkajšie vzťahy, vzťahy k iným pospolitostiam a spoločenstvám. Problémy koexistencie dvoch spoločenstiev, ktoré proklamujú právo na využívanie tých istých zdrojov sa vždy riešili bojom, vojnou. Vyzerá to teda tak, že vojna je pôvodným vzťahom medzi odlišnými spoločenstvami. Problém koexistencie sa však - v tej miere ako sa spoločenstvo diferencuje a ako sa vyčleňuje sféra "kolektívneho konania", teda úloh, ktoré musí riešiť spoločnosť ako celok - objavuje nielen ako problém vzťahov k iným spoločenstvám, ale aj ako problém vzťahov "vo" vnútri spoločenstva.

Sféra politického sa utvára tam, kde sa napätia stupňujú do tej miery, že problém koexistencie sa objavuje v podobe "buď - alebo", "buď my - alebo oni" a kde sa zároveň presadilo vedomie, že súperiace strany majú aj spoločné záujmy a buď voči "tretiemu", teda k vonkajšiemu nepriateľovi, alebo voči sebe navzájom, že sa totiž - napriek všetkým antagonizmom - navzájom potrebujú, t.j. istý typ statkov si môžu zaopatriť len spoločne, kolektívnym konaním, resp. nemôžu toho druhého "vyradiť z hry".

Priateľ - nepriateľ

Zo sféry politiky sa nikdy nebude dať vylúčiť vzťah priateľ - nepriateľ. S politikou máme vlastne do činenia tam, kde sa napätia začínajú stupňovať do bodu, kde sa ľudia začínajú deliť na priateľov a nepriateľov. Podnety môžu prísť z akejkoľvek sféry: z ekonomickej, etnickej, náboženskej, ideologickej. Takto vznikajú konflikty, v ktorých niet so samozrejmosťou toho tretieho, na ktorého by sme sa mohli obrátiť a požiadať ho, aby rozhodol o riešení. Keď sa dostaneme do sporu so svojim zamestnávateľom, tak by náš spor mal riešiť súd, podľa vopred a jasne určených pravidiel. Politika sa začína tam, kde tento sudca ešte nie je ustanovený. A tam je dôležité udržať vzťah priateľ - nepriateľ na politickej úrovni, nemeniť ho na spor morálny, ekonomický alebo dokonca vojenský, veď ten iný je ten, s kým musíme žiť v tom istom politickom priestore a teda sa dohodnúť na určitých pravidlách koexistencie.

Je to však aj o inom

Pojem politického však nemožno redukovať len na riešenie problému koexistencie skupín s rozdielnymi a protikladnými záujmami, teda o vyrovnávaní napätí medzi svojimi a cudzími, priateľmi a nepriateľmi. Politika je aj o účasti na kolektívnom konaní, predsa je v záujme nás všetkých, aby fungoval štát, aby bol niekto pripravený zasiahnuť v prípadoch prírodných katastrof a pod. Tak je to aj s riešením problému redistribúcie statkov, ktorá sa získali (a dali získať) len na základe kolektívneho konania. Sféra politického je vytváraná z prvkov rôzneho pôvodu, ide v nej tak o spoločné záujmy ako aj o zápas rozdielnych a často aj protikladných záujmov, ide o to, v koho "réžii" sa spoločné záujmy budú realizovať.

Dve tváre politiky

Na utváraní sféry politického sa podieľajú ľudia nielen svojou vôľou a rozumom, ale aj emóciami a predstavivosťou. Formálne je politika o pomere síl, ide v nej o moc, jej získanie, udržanie a expanziu. Zároveň však každý mocenský zápas je rámcovaný emóciami a predstavami. Rozhoduje ani nie tak "daný" stav ako spôsob jeho vnímania, pochopenia, interpretácie, pocit vzostupu alebo úpadku. Väzba moci s psychologickými faktormi je tak silná, že sa vlastne ani nedá rozrušiť, nedajú sa od seba oddeliť "objektívne" a "subjektívne" aspekty situácie.

Niet teda inej sféry, v ktorej by psychologické "šumy" hrali tak veľkú úlohu ako práve v politike. Často dokonca "štrukturácia" tohoto šumu tvorí obsah politického života. Tak je to vtedy, keď niekomu ide o získanie lepšej pozície v zornom poli tých, od vôle ktorých závisí jeho postavenie v neformálnej a formálnej hierarchii. Práve stála prítomnosť psychologického rámcovania mocenských pomerov spôsobuje, že len výnimočne sa neformálna hierarchia dlhšie zhoduje s formálnou, neformálna hierarchia je totiž v stave neustáleho preskupovania. Politika nie je samoúčelom, je a má byť "servisom", mala by byť prostriedkom, funkciou iných sfér spoločenského života. Mala by byť niečím ako ľadoborcom, ktorý uvoľňuje cesto preto, aby mohli voľne plávať iné lode. Veľmi často sa však odcudzuje svojmu pôvodnému zmyslu, stáva sa samoúčelom. Preto je dôležité, aby verejnosť, občianska spoločnosť, našla spôsob, ako kontrolovať politiku.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama