Ak by Nemecko vyhralo prvú svetovú vojnu
Na otázky typu čo by bolo keby... historici zväčša odpovedajú, že hlavnou úlohou ich vedy je čo možno najpresnejšie zistiť, čo sa stalo, a nie, čo sa mohlo stať. V práci historika môže skúmanie alternatív zohrať pomocnú úlohu predovšetkým pri stanovení príčin nejakej historickej udalosti. Skupina britských historikov porušila túto tradíciu...
V londýnskom vydavateľstve Picador vyšla roku 1997 kniha Virtual History (český preklad Virtuální dějiny - Historické alternativy vydalo roku 2001 pražské nakladateľstvo Dokořán). Pod vedením Nialla Fergusona si niekoľko britských historikov položilo otázku, ako by sa vyvíjali dejiny, keby sa v deviatich kľúčových momentoch modernej histórie udalosti vyvíjali inak. Všetky predkladané varianty vychádzajú z možností, o ktorých uvažovali aktívni dejatelia vtedajšej histórie a ktoré považovali za možné.
Výsledkom sú zaujímavé až desivé vízie. Vidíme Anglicko na prahu novoveku, kde je absolutistická monarchia, Ameriku, ktorá si zvolila britskú nadvládu namiesto nezávislosti, zjednotené britské Írsko. Je tu aj hororová vízia porážky Veľkej Británie Hitlerom a nastolenia nacistickej nadvlády nad celou východnou Európou. Môžeme tiež spoznať predstavu sveta bez studenej vojny a starnúceho Kennedyho, ktorý zabŕdol do vojny vo Vietname. Nakoniec je tu triumf Sovietskeho zväzu, ktorý roku 1989 oslavuje pád svetového kapitalizmu.
Príčiny vypuknutia prvej svetovej vojny
Na začiatku 20. storočia bol veľmi úspešný román Erskina Childersa The Riddle of the Sands (Záhada pieskov, 1903). Jeho hlavní hrdinovia Carruthers a Davies náhodou narazili na dôkazy o existencii nemeckého plánu, podľa ktorého "malo byť v siedmich konvojoch zo siedmich rôznych prístavov vyslané ohromné množstvo transportných lodí plných vojakov... a pod ochranou cisárskej flotily mali preplávať Severné more a súčasne sa vrhnúť proti anglickým brehom."
Táto vízia vôbec nebola pred rokom 1914 ojedinelá. Aj u nás známejší anglický spisovateľ Saki (Hector Hugh Munro) v románe When William Came: Story of London under the Hohenzollerns (Keď Wilhelm prišiel: Príbeh Londýna pod Hohenzollernovcami, 1913), zobrazil dôsledky bleskovej porážky Veľkej Británie Nemeckom. Sakiho hrdina Murrey Yeovil, ktorý bol "splodený a vychovaný ako príslušník vládnucej rasy" sa vracia z najtemnejších zákutí Ázie, aby našiel porazenú Britániu "začlenenú do hohenzollernovskej ríše... ako Reichsland, akýsi druh Alsaska-Lotrýnska, omývaný namiesto Rýna Severným morom". Londýnsku "Regentstrasse" lemujú kaviarne v berlínskom štýle a pošliapanie trávy v Hyde Parku sa tresce pokutou. Hoci si Yeovil želá bojovať proti teutónskej okupácii, čoskoro zistí, že ho opustili jeho toryovskí vrstovníci, ktorí (spolu s kráľom Jurajom V.) utiekli do Dillí a v Anglicku ostala iba opovrhnutia hodná skupina kolaborantov vrátane Yeovilovej zvrhlej manželky Cecily, jej bohémskych priateľov, rôznych malomeštiakov a "všadeprítomných Židov". Neskôr tento román parodoval budúci anglický kolaborant s nacistami P.G.Wodehouse, kde Britániu obsadili nielen Nemci, ale aj Rusi, Švajčiari, Číňania, Monačania, Maročania a "šialený mulláh".
Analýza okolností sprevádzajúcich vypuknutie prvej svetovej vojny sa zvyčajne používa aj ako argument pre odôvodnenie koncepcie historického determinizmu. Nevyhnutnosť vojny videli nielen britskí spisovatelia a žurnalisti, ale aj nemeckí politici. Ríšsky kancelár Bethmann Hollweg povedal v kritických okamihoch krízy v júli 1914, že cíti "silu osudu silnejšieho, než je sila ľudí, ktorý sa vznáša nad Európou a naším národom". O niekoľko dní neskôr, keď už vojna naozaj vypukla, kancelárove slová možno považovať za jednu z klasických definícií deterministického vysvetlenia vypuknutia vojny: "Imperializmus, nacionalizmus a ekonomický materializmus, ktoré počas poslednej generácie určovali charakter politiky každého národa, stanovili ciele, ktoré bolo možno dosiahnuť iba za cenu veľkého vojnového požiaru."
Príčiny britského vstupu do vojny
Niall Ferguson pripomína, že podobný výklad tiež prijali britskí politici, no až vo svojich povojnových memoároch. Vzájomne sa zhodli Lloyd George, sir Edward Grey i Winston Churchill. Podľa anglického historika: "Cieľ všetkých takýchto podobenstiev národnej katastrofy je dostatočne zrejmý. V dobe, keď bola prvá svetová vojny chápaná ako najväčšia pohroma modernej doby, slúžili na to, aby sugestívne ilustrovali tvrdenie politikov, že nebolo v ich silách tomuto nešťastiu zabrániť." Historik však dodáva, čo vlastne ozmysľuje aj túto knihu: "Napriek tomu na inom mieste - dokonca aj vo svojich memoároch - väčšina zo zúčastnených pripustila, že vtedy existoval aspoň nejaký priestor na úvahy, debatu a rozhodovanie predtým, než sa Veľká Británia v auguste 1914 rozhodla vstúpiť do vojny." Autor sa zhoduje s väčšinou historikov, že vojnový konflikt na európskej pevnine bol nevyhnutný - iba Veľká Británia mala možnosť voliť medzi intervenciou a neutralitou.
Podľa Nialla Fergusona britská intervencia do vojny mala dve závažné príčiny: po prvé, Veľká Británia mala morálny a zmluvný záväzok brániť neutralitu Belgicka a po druhé, Británia nemohla dovoliť, aby bolo Francúzsko rozdrvené nemeckou agresiou. Podľa memoárov britského ministra zahraničných vecí Edwarda Greya, ak by Veľká Británia ostala mimo konfliktu, "Nemecko... by potom ovládlo celý európsky kontinent a Malú Áziu... Ostať bokom by znamenalo prevahu Nemecka; podriadenie Francúzska a Ruska; izoláciu Británie ... a nakoniec to, že by Nemecko vládlo nad celým svetadielom."
Autor však pripomína, že cena za víťazstvo vo vojne bola pre Veľkú Britániu privysoká: 908 371 padlých vojakov, čo bola viac ako desatina zmobilizovaných, národný dlh sa zvýšil zo 650 miliónov na 7 435 miliónov libier a Anglicko, ktoré bolo pred vojnou "bankárom sveta", dlhovalo po vojne USA 5 miliárd dolárov. Tieto dlhy napríklad znamenali, že počas svetovej hospodárskej krízy mala britská vláda minimálny manévrovací priestor.
Ak mala vojna zabrániť nemeckej nadvláde nad Európou, tak tento úspech nemal dlhé trvanie. Dvadsať rokov po konci prvej svetovej vojny Nemecko hrozilo rozpútaním tej druhej. Aj pre ďalších účastníkov vojny boli jej dôsledky zdrvujúce, Francúzsko bolo nielen zničené, ale aj politicky rozdelené, Rusko sa ocitlo pod nadvládou stalinizmu, v taliansku sa dostal k moci fašizmus.
Vojna bez účasti Veľkej Británie
S názorom autora, že "ak by britské expedičné sily neboli nikdy vyslané, niet pochýb o tom, že by Nemci vojnu vyhrali" možno v zásade súhlasiť. Akceptovať možno aj tvrdenie, že najpravdepodobnejším výsledkom vojnového konfliktu v lete 1914 by bol diplomatický kompromis, kde by Veľká Británia akceptovala nemecké záujmy za záruky nezávislosti a celistvosti Belgicka a rozdelenie Osmanskej ríše.
Autor však ďalej tvrdí, že v tejto situácii by bola Británia na tom lepšie ako v roku 1919 po skončení prvej svetovej vojny. Lenže jeho ďalšie tvrdenie je veľmi diskutabilné: "kontinentálna Európa by sa pretvorila v subjekt nie nepodobný Európskej únii v dnešnej podobe, ale bez podstatného zmenšenia britskej zámorskej moci, ktoré so sebou priniesla účasť v dvoch svetových vojnách". Samozrejme by ani nedošlo k takému nárastu americkej finančnej a vojenskej moci, ktorá umožnila zásahy USA do európskych záležitostí. S víťazným cisárom by Adolf Hitler mohol prežiť svoj život ako neuznaný umelec a úspešný vojak v strednej Európe ovládanej Nemeckom, kde by nenašiel veľa dôvodov na sťažnosti.
Záverom Fergusonových úvah je tvrdenie, že "bolo by nekonečne lepšie, ak by Nemecko dosiahlo svoje dominantné vedúce postavenie na kontinente bez dvoch svetových vojen".
Európa zjednotená nemeckým cisárom
Jedna z kapitol knihy Virtuálne dejiny sa zaoberá írskym problémom. Hovorí sa síce, že analógie krívajú, no predsa len írska otázka bola vlastne analógiou zložitého problému utláčaných národov v strednej a východnej Európe. Ferguson síce uznal, že "v Európe dvadsiatych rokov by stále hrozila možnosť vzniku fašizmu, ale to by sa skôr než Nemecka týkalo Francúzska, kde by hlas radikálnych nacionalistov znel najpresvedčivejšie".
Núka sa však otázka, bola to náhoda, že Adolf Hitler bol Rakúšan? Keď sa v druhej polovici 19. storočia zjednocovalo Nemecko, "železný" kancelár Bismarck dal prednosť "malonemeckému" riešeniu. Do ríše odmietol začleniť Rakúsko, hoci mal na to príležitosť napríklad po vyhratej vojne v roku 1866. "Veľkonemecké" riešenie, ktoré si asi želala značná časť rakúskych Nemcov (vrátane mladého Adolfa Hitlera), by znamenalo, že ríša by musela riešiť českú, slovenskú, slovinskú, ukrajinskú a ďalšie zložité otázky.
Porážka Nemecka a rozpad Rakúska-Uhorska po prvej svetovej vojne tento problém, hoci nie úplne, vyriešili. V Nemeckom ovládanej Európe by tento problém ostal rovnako výbušný, ako je dodnes írska otázka.
Niall Feguson si myslí, že po krátkej vojne by nedošlo k revolúcii v Rusku. Podľa nášho názoru by sa možno (ak by nevypukla svetová vojna) revolúcia v Rusku začala už v roku 1914. Rusko v onom virtuálnom svete nemožno stotožňovať s tým dnešným, rovnako ako nemožno stotožniť cisárske Nemecko s dnešnou spolkovou republikou.
Je tu istý zaujímavý paradox. Víťazstvo vo svetovej vojne (resp. vojnách) malo negatívne dôsledky nielen pre Veľkú Britániu, ale aj pre Francúzsko. Nemecko napriek porážkam sa stalo ešte silnejším. Ešte viac svetové vojny upevnili postavenie Spojených štátov amerických. Ferguson zabudol na jeden kľúčový fakt. Už na začiatku 20. storočia boli USA vo svetovej výrobe na prvom mieste a Nemecko na druhom.
Cieľom nemeckej politiky bolo získať také postavenie a vplyv, ktoré zodpovedali jeho potenciálu. Hlavnou prekážkou bolo rozdelenie sveta medzi Veľkú Britániu a Francúzsko a nemeckí politici boli zväčša presvedčení, že toto nedôstojné postavenie ich krajiny bude možné zmeniť iba za cenu vojny. Z dnešného hľadiska možno Nemecko ako vedúcu mocnosť zjednotenej Európy akceptovať iba s tou podmienkou, že to bude demokratická krajina. Cisárske Nemecko malo od demokracie ďaleko a k zavŕšeniu demokratizácie Nemecka asi bola predsa len potrebná krutá porážka v dvoch svetových vojnách. Z hľadiska príslušníka malého stredoeurópskeho národa je predsa len lepšie, ak k zavŕšeniu zjednocovacieho procesu kontinentu dôjde až v 21. storočí. Keby Nemecko bolo vyhralo prvú svetovú vojnu, Slováci by v strede Európy s najväčšou pravdepodobnosťou nežili. Je tiež problematické, aký by bol ďalší osud Čechov a Poliakov.
Na začiatku 20. storočia boli pretendentom na významnejšiu úlohu vo svete aj Spojené štáty americké. Možno vo virtuálnom svete by druhá svetová vojna vypukla medzi Nemeckom a USA. Nevyhnutným spojencom Ameriky by bolo Rusko. Ostatne v našom svete hegemónia Nemecka nad Európou prekážala nielen Veľkej Británii, ale aj niektorým americkým politikom...
