Je obhájiteľný štát ako nočný strážnik?
Začiatkom tohto roku zomrel významný americký filozof Robert Nozick, známy v oblasti politickej filozofie predovšetkým prácou Anarchy, State and Utopia, v ktorej rozvinul svoju libertínsku koncepciu minimálneho štátu, respektíve štátu – nočného strážnika.
Nozick sa zo striktne individualistických východísk pokúsil ukázať, že slávna teória spravodlivosti jeho kolegu z Harvardovej univerzity Johna Rawlsa, ktorá ústi do obhajoby sociálneho štátu, nie je oprávnená. Jediný štát, ktorý možno podľa neho oprávniť, je minimálny, teda taký, ktorý sa stará o bezpečnosť svojich občanov, ochraňuje ich majetok a ekonomickú slobodu, ale v žiadnom prípade sa nestará o ich sociálnu situáciu a materiálne zabezpečenie. Je však naozaj štát – nočný strážnik jediným oprávneným štátom? Bola Nozickova argumentácia v tomto smere dostačujúca?
Otázka daní
Štát sa má podľa Nozicka starať len o bezpečnosť ľudí a o neporušiteľnosť ich absolútnych práv. Každý extenzívnejší štát je neoprávnený a porušuje ľudské práva, definované Nozickom ako práva na nezasahovanie do autonómie jednotlivca, predovšetkým na nezasahovanie do jeho vlastníctva. Pokiaľ štát vyberá dane od občanov pre svoju distribučnú politiku, berie tým jednotlivcovi (platičovi daní) časť jeho vlastníctva, časť práce, hodiny jeho života. Jednotlivec sa tak stáva vlastne čiastočne štátnym vlastníctvom. Nozick tvrdí, že ak chápeme jednotlivca ako slobodnú a autonómnu bytosť, toto nemôžeme akceptovať.
Pochopiteľne, aby štát zabezpečil ľuďom bezpečnosť, takisto potrebuje byť financovaný občanmi, a teda dane sú nevyhnutné. To si Nozick dobre uvedomuje. Otázka teraz stojí: ako možno ospravedlniť dane vyberané na zaistenie bezpečnosti, a naopak odmietať dane na redistribučnú sociálnu politiku? Obe by totiž mali znamenať v Nozickovskej terminológii to isté – nútené práce. Nozick teda musí nájsť spôsob, akým ospravedlniť minimálny štát chrániaci len našu bezpečnosť a naše absolútne (formálne) práva.
Umiernená anarchia
Nozick pri príležitosti obhajoby minimálneho štátu vytvára hypotetický príbeh postavený na predstave pôvodného, prirodzeného stavu akejsi umiernenej anarchie, v ktorom žijú jednotlivci bez akýchkoľvek inštitúcií v relatívne pokojnom usporiadaní, avšak v neistote a v strachu o svoj majetok a bezpečnosť. Usiluje sa nám teda vykresliť príbeh, v ktorom sa spontánnym procesom, za pomoci smithovskej neviditeľnej ruky vytvára minimálny štát na zaručenie bezpečnosti a ochrany vlastníckych práv ľudí. Nozick sa domnieva, že ľudia žijúci v spomínanej umiernenej anarchii na zabezpečenie svojho majetku a bezpečnosti spontánne prichádzajú k utváraniu rozličných ochranných spoločenstiev, ktoré sa neskôr spontánne pretransformujú na komerčnú bázu. Pritom nakoniec jedna z týchto ochranných agentúr pohltí tie ostatné a získa monopol na ochranu najskôr svojich členov a potom i všetkých ostatných ľudí žijúcich na danom území. Takto vzniká, resp. takto by mohol spontánne (za pomoci neviditeľnej ruky) vzniknúť minimálny štát. Pritom Nozick upozorňuje, že žiaden viac extenzívny štát by pomocou takéhoto spontánneho procesu vzniknúť nemohol.
Je neviditeľná ruka neviditeľná?
My však, bez toho, aby sme spomínané Nozickove akcidentálne úvahy konkrétnejšie sledovali, zasadíme podstatu jeho príbehu do reálnejších kontúr. Spýtame sa totiž priamo: Je jeho príbeh historický alebo nie? Nozickova odpoveď je pochopiteľne záporná. Jeho príbeh je len hypotetickým a nič z toho, čo Nozick opisuje, sa nikdy neudialo. To by v rámci filozofie nebol vážny problém, ale vyvstáva otázka, ako sa dá hovoriť o neviditeľnej ruke, či o spontánnom procese, pokiaľ nejde o reálny historický proces, ale o proces vykonštruovaný rozumovou úvahou? Takúto úvahu predsa nemôže riadiť nejaká historická neviditeľná ruka, odosobnená od autorových predpokladov a predsudkov. Nozick tvrdí, že jeho hypotetický príbeh je spontánny, samočinný, no pritom ho predsa sám vytvára a modeluje!
A aké sú kritériá, podľa ktorých sa jeho modelový príbeh bude vyvíjať? Jednoducho snaha o bezpečnosť, ktorá je podľa Nozickových predpokladov vlastná každému jednotlivcovi. My sa však môžeme pokojne spýtať, či nie je každému jednotlivcovi vlastné i úsilie o materiálne zabezpečenie jeho existencie. Môžeme sa ďalej pýtať, či život človeka neformujú aj iné hodnoty okrem bezpečnosti, ktoré by si určite zvolil, keby mohol do „spontánneho“ procesu zasahovať, a či by sa v záujme ich presadenia spontánne nevytvorili inštitúcie sociálneho štátu. Je zrejmé, že keď Nozick vytvára ilúziu „neviditeľnej ruky“, tým do nej iba vkladá svoje, značne obmedzené a naivné, predstavy o ľudských hodnotách.
Absolútne právo na vlastníctvo
V inej časti svojej práce sa Nozick o. i. pokúsil obhájiť absolútne vlastnícke práva jednotlivca, aby sa aj týmto spôsobom vyrovnal s teóriami sociálneho štátu. Vychádza pritom zo svojej teórie oprávnení, čiže z akejsi revitalizácie teórie prirodzených práv, spätej v dejinách myslenia s menami ako John Locke či Hugo Grotius. V Nozickovom podaní ide o absolútne práva každého jednotlivca, vrátane práva na vlastnenie. Automaticky sa však vynára fundamentálna otázka, ktorá znie: čo robí nadobudnutie vlastníctva spravodlivým, či oprávneným. Ako možno získať nárok na nejakú vec, a neporušiť tým rovnaký nárok niekoho iného? Tento problém si Nozick uvedomuje, a preto opätovne siaha po myšlienkach ideového otca liberalizmu - J. Locka.
Lockovo riešenie
Problém, ktorý sledujeme, by sa dal prozaicky vyjadriť veľmi jednoducho: ak ja nemám možnosť nič vlastniť, lebo už všetko vlastníš ty, zdá sa, že niečo nie je v poriadku s mojím absolútnym právom na vlastníctvo. Locke tento problém riešil dôslednými podmienkami, ktoré by sme mohli aktuálne interpretovať asi takto:
1. svoj nárok získam na danú vec, ak s ňou spojím svoju prácu (podmienka práce),
2. svoj nárok môžem uplatniť len v prípade, ak aj ty máš naďalej dostatok možností privlastniť si rovnako dobrý statok (podmienka nevyčerpateľnosti),
3. nemôžem si činiť nárok na niečo, čo sa vymyká mojim skutočným potrebám (podmienka miery, resp. striedmosti).
Je evidentné, že pokiaľ by tieto tri Lockove podmienky platili, naozaj niet dôvod, aby ktosi pochyboval o absolútnom práve človeka na osobné vlastníctvo. Problém však vyvstane, keď sa vlastníkom vecí stanú tí, ktorí s nimi nespojili žiadnu prácu, keď sa zdroje stanú nedostatkovými a keď ľudia prestanú dodržiavať mieru svojho vlastníctva určenú svojimi skutočnými potrebami. A v takej situácii sa, ako sa zdá, nachádzame dnes v rámci kapitalistického ekonomického systému.
Pokiaľ hovoríme o čistom osobnom vlastníctve, nezdá sa, že by toto vlastníctvo nemohlo byť zabezpečené všetkým ľuďom na celej Zemi. Pokiaľ dodržíme tretiu Lockovu podmienku striedmosti, Zem ponúka dostatok zdrojov, aby každý mohol mať osobné vlastníctvo, na ktoré získal nárok vďaka svojej práci. Inými slovami, plody našej planéty môžu naďalej uživiť každého jej obyvateľa. Osobné vlastníctvo sa teda týmto spôsobom dá odôvodniť i dnes, preože možno dodržať postulát, že absolútne právo na osobné vlastníctvo má každý. Problém, o ktorom sme však z hľadiska dnešnej situácie v kapitalizme hovorili, nevznikol v dôsledku čistého osobného vlastníctva, no bol naopak dôsledkom súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov.
Podmienky zlúčiteľné s kapitalizmom?
Vieme, že pôda, ako základný výrobný prostriedok do vzniku kapitalizmu, je nedostatková. Ak niekto vyhlási za svoje vlastníctvo hektár pôdy, poruší tým právo každého iného, kto by ju chcel vlastniť. Ten už totiž nemá možnosť si ju privlastniť, tak ako žiadnu inú, keďže celý pôdny rezervoár planéty je už „rozobraný“. To je vzhľadom na nie neobmedzený charakter pôdy pochopiteľné. Zároveň je týmto aktom nadobudnutia pôdy porušená Lockova podmienka striedmosti, lebo hektár pôdy nie je pre jedného vlastníka nevyhnutná potreba, ale účelová investícia, aby mohol obchodovať a získavať stále viac a viac nelegitímnych ziskov.
Ak zamestnáva ľudí, aby spomínanú pôdu obrábali a on si privlastňuje plody ich práce, nech je ich odmena akákoľvek, porušuje podmienku nadobudnutia vlastníctva pomocou práce. Zdá sa teda, že súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov (či už práce, pôdy alebo kapitálu) sa pomocou Lockových podmienok, ako si brilantne všimol i Nozick, legitimizovať nedá.
Nozick vie, že osobné vlastníctvo, ktoré nemá taký rozsah, aby znemožňovalo nadobudnúť osobné vlastníctvo iným (čo je v období vysokej produktivity výroby, ktorú môže zabezpečiť aj systém bez súkromného vlastníctva málo pravdepodobné), nie je nelegitímne a ani niet dôvodu napádať jeho oprávnenosť. Jeho cieľom je však obhájiť súkromné vlastníctvo (t.j. individuálne vlastníctvo výrobných prostriedkov), nie osobné. Ibaže vie, že Lockove podmienky sú pritesné, aby sa cez ne dal previesť mohutný kolos kapitalistického vlastníctva. Preto sa usiluje formulovať slabšiu podmienku spravodlivého nadobudnutia vlastníctva.
Na začiatku pomyselných dejín...
Pri svojej argumentácii sa Nozick vracia k otázke oprávnenia prvého nadobudnutia majetku, čiže opäť do hypotetickej situácie niekde na začiatku pomyselných dejín ľudskej spoločnosti. Tento jeho krok je celkom pochopiteľný, pretože tu tkvie jadro samotného problému. Podstata našej kritiky spočíva v tom, že vychádzame z Nozickovho predpokladu absolútnych práv jednotlivcov, ktoré platia pre všetkých. Ak pripustíme, že všetci majú právo na prvé nadobudnutie, nik vlastne reálne nemôže nadobudnúť nič, pretože by tým porušil právo iného. Obtiaž totiž spočíva v tom, že predmet prichádzajúci pod kontrolu jednej osoby mení situáciu ostatných. Predtým boli slobodní v použití tohto zdroja, teraz už nie sú.
Nozick, ako sme už viackrát uviedli, preto musí prísť so slabšou podmienkou spravodlivého nadobudnutia. Ako teda tvrdí, predpokladajme, že po pôvodnom privlastnení nevlastneného statku nejakým jedincom na tom zostanú všetci ostatní aspoň tak dobre, ako boli predtým. V takomto prípade podľa Nozicka nemôžu ostatní ľudia vzniesť žiadnu oprávnenú sťažnosť proti skutočnosti privlastňovania. Ako na tom však môžu byť rovnako dobre ako predtým, ak sú ochudobnení prinajmenšom v zmysle stratenej príležitosti k privlastneniu?
Kompenzácia stratenej príležitosti
Nozickova odpoveď znie, že táto strata môže byť nevlastníkom kompenzovaná. Systém súkromného vlastníctva sa všeobecne považuje z hľadiska produktivity za nadradený systémom, v ktorých zostávajú zdroje neprivlastnené. Tak sa dá predpokladať, že privlastnenie vedie k produktívnemu prebytku, ktorý je zdieľaný medzi vlastníkom a nevlastníkmi. Tí druhí sa napríklad môžu stať námezdnými pracovníkmi a získať viac ako by mali, keby zostali v prirodzenom stave. V takomto prípade a pokiaľ práva nikoho nie sú porušené, je vlastník podľa Nozicka k svojmu vlastníctvu oprávnený.
Možno však považovať Nozickovu argumentáciu za dostačujúcu? Nielenže kompenzácia straty príležitosti využívať isté zdroje je bytostne odlišná od tohto práva, ale aj sama osebe je pochybná. Produktivita systému súkromného vlastníctva, ktorú ospevuje Nozick, totiž spočíva v produkcii zisku. Ten je však ziskom práve pre vlastníka, a nie pre nevlastníkov. Tí môžu len participovať na sekundárnych vymoženostiach, ktoré im akumulácia zisku môže a nemusí pripraviť. A nakoľko samotný systém postavený na súkromnom vlastníctve, i napriek svojej ekonomickej produktivite, uvrháva spoločnosť do obrovských sociálnych nerovností, väčšina jednotlivcov upadá do stavu, keď sa rozhodne nemôže domnievať, že je dostatočne „kompenzovaná“, a preto nemožno tento argument považovať za dostatočný.
Naviac, Nozick sa vo svojej koncepcii viackrát zaväzuje, že jeho argumentáciu nebude sprevádzať poukazovanie na stav vecí mimo jeho hypotetického príbehu. Keď sa však odvoláva na produktivitu kapitalizmu, dostáva sa do rozporu so svojimi predsavzatiami. Držiac sa Nozickových predpokladov totiž nevieme, ako môže pôvodný nadobúdateľ vlastníctva v hypotetickej historickej situácii získať neskoršou potenciálnou (a to nielen z hľadiska spravodlivosti veľmi pochybnou) produktivitou oprávnenie pre prisvojenie si daného zdroja. Zatiaľ vieme, že tento pôvodný nadobúdateľ berie oprávnenie využívať tento zdroj ostatným a kompenzuje tento fakt len akýmsi prísľubom, že jeho neskoršia produktivita bude pre nich znamenať lepší stav, aký by mali, keby si tento zdroj neuzurpoval.
Zdá sa, že Nozickovi sa teda ani poukázaním na absolútne práva jednotlivcov na súkromné vlastníctvo nepodarilo obhájiť myšlienku, že jediný oprávnený štát je štát – nočný strážnik. Dokonca práve naopak, postulovaním absolútnych vlastníckych práv každého jednotlivca poukázal na to, že minimálny štát bez sociálnych funkcií nie je oprávnený, pretože sa nestará o základné absolútne práva svojich občanov a narúša ich slobodu svojou nečinnosťou.
