Reklama
Reklama

Freud stále príťažlivý a aktuálny

Máloktorý vedec oslovil také množstvo ľudí ako Sigmund Freud a máloktorý vedný odbor si získal toľko stúpencov i odporcov a vyvolal toľko diskusií a polemík ako jeho učenie. Každý, kto s ním raz prišiel do styku, si totiž uvedomil – a platí to dodnes – že všetko, o čom Freud hovorí, sa bytostne týka aj jeho, dokonca jeho najintímnejších problémov a že mu navyše dáva aj „návod“, ako sa s nimi vyrovnať.
Počet zobrazení: 1850

Máloktorý vedec oslovil také množstvo ľudí ako Sigmund Freud a máloktorý vedný odbor si získal toľko stúpencov i odporcov a vyvolal toľko diskusií a polemík ako jeho učenie. Každý, kto s ním raz prišiel do styku, si totiž uvedomil – a platí to dodnes – že všetko, o čom Freud hovorí, sa bytostne týka aj jeho, dokonca jeho najintímnejších problémov a že mu navyše dáva aj „návod“, ako sa s nimi vyrovnať. Aj dnes v zrkadle jeho učenia objaví človek neznáme, často prekvapujúce, ba i šokujúce črty svojho duchovného portrétu, aj problémy, ktoré dosiaľ za problémy nepovažoval, keďže sa o nich nehovorilo, lebo boli tabuizované, po stáročia zahalené rúškou mravných a náboženských tradícií a konvencií.

Ako v celom svojom diele, aj v jeho prácach, vydaných teraz v slovenčine pod názvom O láske a sne, sa Freud prihovára čitateľovi prostou a jasnou rečou, ktorá je i napriek odbornej terminológii a vedeckým formuláciám aj laikovi zrozumiteľná – niekedy len zdanlivo – v každom prípade však dostatočne, aby mohol získané poznatky aj bez prostredníka, vykladača či komentátora začleniť do štruktúry svojho duchovného sveta. Jednako z obavy, aby nedošlo k mylným interpretáciám niektorých myšlienok, pripomína Freud, že nie je všetko také jednoduché, ako sa zdá – a pripomína to znovu a znovu kladúc dôraz na vedecky presné formulácie skúmaných fenoménov a na úzkostlivo precízne definície tajomných procesov, prebiehajúcich v hlbinách ľudskej psychiky: „Je nevyhnutné,“ hovorí, „aby sa aj veda zaoberala materiálom, ktorého básnické spracovanie už tisícročia prináša ľuďom potešenie a neponechávala na básnikov, aby opisovali, ako dávajú do súladu požiadavky svojej fantázie so skutočnosťou...“

Je len prirodzené, že Freudov záujem o „alchýmiu“ básnickej tvorby a jeho pokusy o jej výskum a interpretáciu vyvolali spätne rovnaký záujem básnikov a umelcov o psychoanalýzu a o výklad snov a podvedomých procesov. Tento obojstranný záujem zákonite vyústil do symbiózy, ktorá poznamenala myslenie i tvorivú prax všetkých básnických a umeleckých prúdov európskej avantgardy dvadsiateho storočia. Najvýraznejšie sa táto symbióza prejavila v surrealistickom hnutí, ktoré všetku svoju činnosť, všetky básnické aj výtvarné prejavy podriadilo emancipačným snahám „surrealistickej revolúcie“ o totálne, duchovné aj sociálne oslobodenie človeka. A tak sa pri kolíske tejto revolúcie ocitol vedľa Sigmunda Freuda, ktorý sa na jej utopické ciele díval dosť skepticky, aj duch Karola Marxa, aby takpovediac rukou spoločnou zabezpečili ich plnenie. Možno povedať, že svoju úlohu dodnes plnia tým, že udržiavajú pri živote ducha slobody a revolty a dávajú stále nové inšpirujúce podnety k aktivitám, v ktorých človek nachádza zmysel umeleckej tvorby aj života.

Ako pri každom Freudovom diele, aj pri jeho knižke O láske a sne má čitateľ často dojem, akoby autor nedokázal udržať na uzde romantický pátos svojho myslenia a ponechával priveľa miesta fantázii a imaginácii, v dôsledku čoho akoby sa jeho vedecké dielo miestami nenápadne menilo na beletriu. Zrejme pod týmto dojmom zapochyboval aj Karl Popper o vedeckosti Freudovho učenia: hovorí, že „stúpenci psychoanalýzy a marxizmu neprávom pokladajú tieto disciplíny za vedecké, pretože obe majú vždy pravdu“ – čo, mimochodom, pokladá našinec práve za znak a dôkaz vedeckosti – zatiaľ čo podľa Poppera sú tieto disciplíny do seba uzavreté a neponechávajú nijakú „zónu neistoty“, nijaký priestor na hľadanie zmyslu, nijaké nezodpovedané otázky a preto sú nezlučiteľné so základnými postulátmi vedy... atď.

Ale čo z toho vlastne vyplýva? Čo ak Freudovo učenie nie je skutočne vedou? Mení to niečo na jeho hodnote? A je vôbec veda jedinou cestou k poznaniu a pravde? A vedeckosť jediným kritériom a podmienkou „správnosti“ nášho myslenia? A patrí sa, aby recenzent kládol čitateľovi takéto otázky?

No keď už raz padli, hodno sa snáď nad nimi zamyslieť.

(Sigmund Freud: O láske a sne. Slovenský spisovateľ, Bratislava 2002, preklad Milan Krankus, Jaroslava Seewaldová, Adam Bžoch.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama