Presila skepsy

Prozaik Ján Brezina (1956) začal uverejňovať svoje prvé prózy koncom 70. rokov, o.i. aj v Novom slove mladých. Je preto dosť pozoruhodné, že svoj knižný debut vydal až teraz, so skutočne mimoriadnym časovým odstupom.
Počet zobrazení: 1609

Prozaik Ján Brezina (1956) začal uverejňovať svoje prvé prózy koncom 70. rokov, o.i. aj v Novom slove mladých. Je preto dosť pozoruhodné, že svoj knižný debut vydal až teraz, so skutočne mimoriadnym časovým odstupom.

Máme na mysli obsiahlu knihu próz Pievanie dospievanie (Rebach, Martin 2001, kniha vyšla v roku 2002). Pre korektnosť však treba uviesť, že sa o vydanie svojich poviedkových kníh za totality pokúšal dvakrát, no ani raz neuspel. Jeho prózy z vojenského prostredia, či tie eroticky ladené nepovažovali vtedajší zodpovední vydavatelia za vhodné na vydanie (publikoval len v zbor-níkoch Oheň v roku 1981 a Na večeru budú štvorlístky v roku 1984).

Jeho zvláštny debut obsahuje texty z dlhého časového obdobia, súčasnosť nevynímajúc. Jednotiacim prvkom obsiahleho polyfonického románového textu je postava rozprávača, či hrdinu rozprávania, zväčša autobio-grafického – Jana Sýkoru. Je zároveň sprievodcom situáciami, ktorých epická naliehavosť nemá vždy rovnakú intenzitu. Napríklad úvodné pasáže, spojené s jeho najbližšími rodinnými príslušníkmi – otcom, mamou, bratom, starou mamou – obsahujú aj určitú mieru chvejivej emocionálnosti, tiež je tomu tak i vo vysvetľovaní vzťahu k životnej partnerke Eve, ktorý má v rôznom čase, v rôznom období i svoje úskalia.

Brezinov tankový prápor

Nadmieru vecný, až chladný je Jano Sýkora vo vojenskom prostredí – najmä tieto otrasné zážitky tvoria čo do množstva strán podstatnú časť celej knihy. Práve služba socialistickej vlasti na západných hraniciach ČSSR v tankovom útvare prebiehala tak, že musela poznačiť Jana Sýkoru (Jána Brezinu) na celý ďalší život. Boli to predovšetkým povestné bojové poplachy s výjazdmi na Šumavu v dvadsaťpäťstupňových mrazoch.

V porovnaní s takýmto priebehom vojenskej služby sa javia príhody hrdinov Škvoreckého románu Tankový prapor ako slabučký čajový odvar. V Brezinovej próze už vojaci stratili šancu cítiť sa ako ľudia a tiež sa neraz, žiaľ, potvrdilo pravidlo o tom, že „v tankoch malé úrazy nebývajú a veľké už netreba ošetrovať“. Tak tomu bolo napríklad i so slobodníkom Ferom Malíkom, šoférom I. triedy, ktorému sa jeho úsilie zachrániť tank stalo osudným, keď po nehode namiesto mozgu mal v tankistickej prilbe len červenú kašu. Táto epizóda, ako aj šikanovanie nováčikov mazákmi tvoria vari až pritemnú, ak nie otrasnú líniu rozprávania, majú v istom zmysle i cenu dokumentu o odľudštenej tvári vojenskej služby v ČSĽA počas totality (niežeby iné armády sveta boli ešte aj dnes doslova vyhňami ľudskosti).

Citová výchova Jana Sýkoru počas stredoškolských štúdií a vojenskej služby mu priniesla viac trpkosti a skepsy, mala v sebe všetky symptómy ponurej doby plnej nezmyselného podozrievania či vygumovaného zeleného vojenského myslenia. Pravda, ak možno ten proces, odohrávajúci sa v mysliach mnohých dôstojníkov, ale i poddôstojníckych mazákov, nazvať vôbec myslením.

Nezaraditeľne nezaradený

Pre istú časť čitateľov bude hádam prekvapením, že línia skepsy, ktorá sa tiahne ako pomyselná niť od za-čiatku knihy, je zrejmá a viditeľná aj v tej časti, kde J. Brezina využil zážitky a skúsenosti z „nových čias“, ak za také pokladáme obdobie po novembri 1989. Všetci tí, ktorí si dokázali zachovať zdravý rozum a súdnosť, nech už sú odkojení akoukoľvek ideológiou či svetonázorom, rodinnou výchovou, školou či životnými skúsenosťami, vedia, že niet veru v súčasnosti naozaj nad čím ujúkať. Aj Jano Sýkora zažil i po tom rozhraní, ktoré ho „zastihlo nepripraveného“, skôr viac trpkosti ako oprávneného nadšenia. Ani to preslávené podnikanie, čo malo nám všetkým na Slovensku vytiahnuť tŕň z päty, nesplnilo očakávania. Dnes už skôr navodzuje zimomriavky všet-kým tým miliónom, ktorí sa ocitli v pozícii „bezmocných“ (hoci oficiálne žijúcich v demokratickej a pluralitnej spo-ločnosti, v právnom štáte s parlamentnou demokraciou atď.). J. Brezinovi prinieslo akurát infarkt a pretrvávajúci pocit skepsy.

Napriek tomuto konštatovaniu je jeho kniha závažným hlasom o čase, ktorý žijeme a ktorý sa nás na Slovensku takmer všetkých bytostne týka. Jej hlavný hrdina je skôr nezaraditeľný, no i nezaradený, niekedy hádam i bezradný. Rozhodne však ostal samým sebou, nepod-ľahol konjunkturalistickým nátlakom zľava či sprava, ani módnemu literárnemu nadbiehaniu svetu cynizmu, vulgárnosti a obscénnosti, do ktorého sa tak radi utiekajú čo mladšie autorky a autori, debutujúci v ostatnom decéniu. K epickej presvedčivosti a rozprávačskej sile mu postačil vlastný svet s viacerými navrstveniami závažnej skúsenostnej a pamäťovej základne. Zostáva len želať Jánovi Brezinovi chuť na to, aby dokončil a knižne vydal napr. aj určite zaujímavú prózu o jehovistoch, ktorú píše už dlhší čas. Ale všetko dobré a kvalitné potrebuje svoj čas, takže verme, že si i ďalšie Brezinove knižky nájdu trpezlivých a vnímavých čitateľov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984