Slovenský volebný guláš
Maratón pred voľbami do Národnej rady SR sa blíži do cieľa. Dozneli plamenné posolstvá z tribún vyzývajúce nás, aby sme volili tú či onú stranu, dočapovalo sa lacné pivo, dovarili posledný guláš. Nastalo dvojdňové moratórium. Obdobie „hájenia myslí“, keď si budeme môcť prečistiť a usporiadať myšlienky v hlave, a potom s pokojným svedomím prikročiť k volebným schránkam.
Ach, ako jednoducho to znie! Našinec to však nemá až také ľahké. Už iba počet strán - dvadsaťšesť, či po stiahnutí Demokratickej strany dvadsaťpäť - je hotovým rébusom! Čím sa vlastne politická strana XX líši od strany XY? Veď v tej predvolebnej vrave bolo iba zriedka počuť, o čo dotyčným politikom vlastne ide. Usmievali sa na nás, ponúkli nám čosi zajesť a vypiť, k tomu obľúbených muzikantov, rozličných komediantov s poklesnutým humorom a len tak akoby mimochodom k tomu všetkému pribalili aj politiku.
Dostali sme sa tak do neprehľadného bludiska, v ktorom sú okolo nás zväčša iba rôzne odtiene modrej... Akoby sa báli predstúpiť pred voličov a povedať: „Vážené dámy a vážení páni, sme takíto a takíto a chceme dosiahnuť toto a toto.“ Namiesto toho sme počuli len všeobecné reči. A pritom možno veľmi dobre vedia, že keby sa normálne vyfarbili, neboli by pre všetkých „tak ľahko stráviteľní“. Poznajú nás Slovákov až pridobre. Naučili sme sa za tie roky inak myslieť a inak konať. Preto sa nám treba líškať, zaliečať, chodiť okolo horúcej kaše a sľubovať aj modré z neba. To sa stalo zaručeným receptom overeným rokmi. Len jedno je neprípustné - vyjsť s farbou von. Povedať jasné a zásadné stanovisko.
Nie, nechcem haniť „ľud svoj“, ale viem, že mnohí nemajú nijaký názor na svet a veci okolo seba. Život plynie okolo nich a oni iba prežívajú. „Čo ja viem... Hm, mňa sa to netýka...“ - to sme my. Pred dvadsiatimi rokmi to najlepšie napísal Rudolf Sloboda nahnevaný na svojich kolegov v románe Rozum: „Aký vy máte vlastne svetonázor? Nijaký. Vy všetci nie ste ani marxisti, ani fašisti, ani mohamedáni, ani katolíci, ani židia, ani jehovisti. Každý vyhranený názor totiž nesie so sebou isté riziko, hoci môže byť dakedy aj výhodný. Vystavujeme sa nebezpečenstvu, že si niektorých ľudí znepriatelíme.“
A tak tu máme bezhodnotové širokorozchodné politické strany, v ktorých si nájdu miesto liberáli, aj konzervatívci, respektíve také, ktoré do svojho náručia prijmú každého. A tak tu máme v jednej osobe oddaných komunistov a zároveň dobrých katolíkov, či ľavičiarov, ktorí ešte nedávno boli ľudovcami. No, jednoducho, hotový mišmaš. Ako však povedal Tomáš Garrigue Masaryk: „Chyby demokracie nepochádzajú z parlamentarizmu, ale z nedostatkov spoločnosti.“ Dnešným jazykom povedané: Každý má takú vládu, akú si zaslúži. Preto sa na budúci týždeň, alebo o mesiac, či o rok nesťažujme, že toto sme nechceli. „Toto“, čo vzíde z parlamentných volieb, sa stane aj naším pričinením. Preto si dobre rozmyslime, kto sme, kde stojíme a čo chceme. Ja osobne to viem už dávno - moje srdce bije vľavo. A čo vy, priatelia?
