Reklama
Reklama

Jedna z najdrahších hračiek ekonomiky

Vznik nových bankových inštitúcií po roku 1989 mal viesť v prvom rade k vytváraniu zdravého konkurenčného prostredia. Začiatkom 90. rokov sa však objavili prvé problémy súvisiace so stratovými pohľadávkami bánk. Ich hlavná príčina spočívala v nesprávnom posúdení obchodného rizika a v nedostatočnej legislatíve, a to najmä pri poskytovaní úverov súvisiacich so zmenami vlastníckych vzťahov.
Počet zobrazení: 744

Vznik nových bankových inštitúcií po roku 1989 mal viesť v prvom rade k vytváraniu zdravého konkurenčného prostredia. Začiatkom 90. rokov sa však objavili prvé problémy súvisiace so stratovými pohľadávkami bánk. Ich hlavná príčina spočívala v nesprávnom posúdení obchodného rizika a v nedostatočnej legislatíve, a to najmä pri poskytovaní úverov súvisiacich so zmenami vlastníckych vzťahov.

Časť podnikov, ktoré sa nevedeli vysporiadať s princípmi konkurenčného prostredia, zanikla a spolu s tým sa znova vyostrila problematika stratových pohľadávok bánk. Vzhľadom na to prijala vláda SR uznesenie č. 90/1999 - tzv. balíček opatrení a následne program reštrukturalizácie bánk a podnikového sektora. Pri reštrukturalizácii bánk a ich odlžení sa uplatnil individuálny prístup k veľkým peňažným inštitúciám, ktoré sa sprivatizovali, a k menším bankovým inštitúciám, z ktorých viaceré zbankrotovali.

Veľké peňažné domy
Pred predajom Všeobecnej úverovej banky, a.s., Slovenskej sporiteľne, a.s., a Investičnej a rozvojovej banky, a.s., sa tieto inštitúcie napumpovali finančnými injekciami. Takáto pomoc sa v konečnom dôsledku v prevažnej miere zaplatí zo zdrojov štátneho rozpočtu, t.j. z daní občanov v budúcich obdobiach, a to napriek tomu, že príjmy z ich privatizácie sa rozdeľujú počas funkčného obdobia súčasnej vlády.

Prvá etapa reštrukturalizácie v roku 1999 spočívala v kapitálovom posilnení bánk v objeme 8,9 mld. Sk vo VÚB, 4,3 mld. v SlSp a 5,7 mld. v IRB. Spolu išlo o čiastku 18,9 mld. Sk. Následne sa presunuli rizikové úvery do Konsolidačnej banky, š.p.ú., (KOBL) a do Slovenskej konsolidačnej, a.s., (SK) v objeme 82,2 mld. Sk. V tejto sume boli i úvery na družstevnú bytovú výstavbu (DBV) v celkovej sume 8,1 mld. korún.

V druhej etape roku 2000 sa presunuli rizikové úvery do SK (34,2 mld.). Spolu bolo teda presunutých rizikových úverov (bez úverov na DBV) 105 miliárd. Ak mala táto reštrukturalizácia vytvoriť zdravé finančné prostredie súvisiace s poskytovaním finančných služieb, tak sa bankám ako jedným z mála inštitúcií dostali značné finančné zdroje na ich podnikanie. Iste, každý ekonóm je ochotný ozdraviť bankové inštitúcie len vtedy, ak sa nebudú opakovať chyby minulosti. Dzurindov kabinet riešil tento proces privatizáciou veľkých bankových inštitúcií. Ak sa teda banky ozdravili a napumpovali finančnými injekciami, je samozrejmé, že sa táto skutočnosť mala prejaviť aj na ich predajnej cene.

Ak si porovnáme len finančné vstupy do jednotlivých bankových inštitúcií realizované terajšou vládou s ich predajnou cenou, môžeme z hľadiska cash-flow posúdiť tok peňazí, ktoré vyplynuli tejto vláde z uvedených finančných a majetkových operácií. Spolu za všetky banky strata 89,4 mld. Sk. Toto by bolo však reálne vtedy, keby štát v momente predaja bánk zaplatil všetky ich dlhy. Skutočnosť je úplne iná. Štát prijal (respektíve ešte prijme) finančné prostriedky v celkovej sume 42,7 mld. Sk za predaj bánk, ktoré už v podstatnej miere stihol minúť a dlh vo výške 105 mld. Sk sa bude splácať v nasledujúcich obdobiach.

Kto zaplatí 105 miliárd?
Odpoveď na túto otázku by sme mali hľadať najmä v SK, ktorá na základe vládneho rozhodnutia odkúpila KOBL, čím sa vlastne celkové rizikové pohľadávky sústredili v SK. To znamená, že táto inštitúcia, ktorá má v správe uvedené pohľadávky z postúpených rizikových úverov, by mala vykryť aspoň čiastočne zo splatenia takýchto pohľadávok uvedený dlh. SK i KOBL si totiž na postúpené pohľadávky bánk zobrali úver, ktorý treba splácať vrátane úroku (približne 8-percentná sadzba). V tejto súvislosti je nevyhnutné zalistovať v správe o dobytnosti postúpených pohľadávok, ktorú spracovala SK pre slovenskú vládu, a je nám hneď jasné, že prevažnú väčšinu uvedeného dlhu zaplatí štátny rozpočet, resp. tie subjekty, ktoré sa podieľajú na jeho príjmovej časti.

Výsledkom celej transakcie je teda predaj bánk za určitú hodnotu, o ktorej sa dá polemizovať. V každom prípade si mnohí položili otázku, či sme už podobný spôsob privatizácie nedávno nezažili v podnikoch, ktoré najprv zrekonštruovali a opravili haly, budovy a strojné zariadenia a až následne sa stali súčasťou privatizačného procesu. Prečo sú potom v zákonoch o daniach z príjmov definované skutočnosti, ktoré pri predaji investičného majetku, podniku alebo jeho časti pod cenu neuznávajú takéto náklady za daňovo uznané, keď vláda postupuje úplne inak? Je rozumné a ekonomické, keď vláda vloží do podniku určitú sumu peňazí a minimálne za túto sumu je ochotná uvedený podnik predať. Je pochopiteľné a ekonomické privatizovať podniky, ktoré sú z dlhodobého hľadiska pre vládu príťažou a ich súkromné zhodnotenie prinesie väčší úžitok pre celú spoločnosť. Ťažko sa však dá pochopiť rozpredaj podnikov, ktoré sme napumpovali peniazmi a následne ich pustili pod cenu finančných zdrojov do nich vložených.

Vláda oddlžila vybrané bankové inštitúcie vo výške 105 mld. Sk a vytvorila podmienky na „úspešnú privatizáciu na slovenský spôsob“. No zároveň sa postarala aj o to, že tieto finančné prostriedky sa budú musieť v nasledujúcom období vrátiť a enormne zaťažia štátny rozpočet respektíve podnikateľskú sféru, ktorá podstatnou mierou napĺňa zdrojmi rozpočet. Sotva si dokážeme predstaviť 105 miliárd korún v praktickom živote. Ak by sme chceli upozorniť na komparáciu uvedenej hodnoty, tak by sme ňou napríklad mohli odstrániť desaťmiliardový dlh v zdravotníctve, dvojmiliardový v školstve a za zvyšných 93 milárd postaviť 232,5 kilometra diaľnic. Toto všetko asi Slovensko nepotrebuje tak súrne ako oddlženie vybraných bánk, a to len preto, aby sme ich potom následne predali pod cenu. Najmä že za ich predaj pod cenu dostaneme peniaze, ktoré nepoužijeme na rozvojové programy, no na plátanie finančných dier za výplatu dlhopisov či odborným poradcom, ktorí nám dohodili takú „úžasnú“ ponuku. A tak po vzore predchádzajúcej Mečiarovej vlády zanechá súčasná mocenská garnitúra štátnu kasu mínusovú.

Vo vzťahu k menším bankovým inštitúciám sa skôr teoreticky hovorilo o ozdravnom procese. Ich majetková podstata a finančná situácia viedla k ich postupnej likvidácii (SKB, Dopravná banka, AG banka a Devín banka). Celkovým výsledkom uvedeného procesu reštrukturalizácie bola finančná pomoc veľkým bankovým inštitúciám, ktoré boli pripravované na predaj za nevýhodných podmienok.

Kontrola na slovenský spôsob
Úlohou Národnej banky Slovenska (NBS) a ministerstva financií je také kreovanie kontrolných mechanizmov, ktoré by prispeli k tomu, aby bankové transakcie boli transparentné a riziko bankových operácií sa rozložilo tak, aby sa pri možnom ekonomickom neúspechu konkrétnej operácie neohrozila existencia banky, ktorá má v správe i cudzie zdroje. Ak NBS a MF SR v procese dohľadu a kontroly bánk zlyhá, je na mieste otázka, či si tieto inštitúcie neplnili svoje povinnosti z dôvodu profesionálnej neschopnosti alebo politických rozhodnutí.

V októbri 1999 bola uvalená na Priemyselnú banku, a.s., (PB) nútená správa, ktorá sa skončila predajom banky SlSp za jednu korunu! Uvedený predaj roku 2001 napadol minoritný akcionár. Podľa rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach bolo zavedenie nútenej správy neplatné. Škody plynúce pre SlSp z tejto transakcie rieši privatizačná zmluva o predaji štátneho podielu rakúskej banke - Erste Bank. Tá v nadväznosti na spomínané rozhodnutie krajského súdu môže uplatniť náhradu škody z titulu možnej neplatnosti kúpy PB. Zodpovedným v tejto kauze by mal byť ten, kto rozhodol, že sa záchrana PB uskutoční len jej predajom - to znamená Fond národného majetku, ktorý zastupoval štát, a NBS svojím postojom k vyhláseniu nútenej správy. Teda štát by mal v prípade možného neúspechu v kauze PB uhradiť uvedené škody. Počas roku 2000 NBS vyhlásila za neschopné vyplácať vklady tri nasledovné banky: AG Banka, a.s., Nitra, Slovenská kreditná banka, a.s., Bratislava, a Dopravná banka, a.s., Banská Bystrica.

Kauza Devín banka
Na základe uznesenia NR SR zo 4. septembra 2001 vláda 26. septembra prerokovala Informáciu o príčinách, ktoré viedli ku krachu Devín banky, a.s., a o krokoch vlády SR a NBS od roku 1998 po nútenú správu na zabezpečenie ochrany vkladov a riadneho fungovania banky. NBS 24. augusta 2001 z dôvodov neschopnosti manažmentu zabezpečiť vyrovnanie časti pohľadávky Slovenska voči Ruskej federácií a neschopnosti akcionárov a manažmentu zabezpečiť zvýšenie základného imania uvalila nútenú správu na DB. K uvedenému kroku sa pristúpilo po spochybnení reálnosti vstupu zahraničného investora. Dva dni pred uvalením nútenej správy vykonala emisná banka previerku DB, na základe ktorej dospela k záveru, že podklady preukazujúce pôvod získaných zdrojov na zvýšenie základného imania banky sú nepravé. Guvernér NBS Marián Jusko o DB vyhlásil: „Banka dlhodobo neplnila limity stanovené pravidlami bankového obozretného podnikania.“ Už v roku 2000 i 2001 NBS vykonala v tejto inštitúcii podrobné previerky, ktorých zistenia boli dostatočné na odobratie licencie. Aj podľa vyjadrenia Pavla Křupalu, núteného správcu „už pri prvom skúmaní systému účtovníctva sme narazili na neštandardné operácie“ je evidentné, že DB mala problémy s vykazovaním účtovníctva.

Tak ako to bolo uvedené v správe o krachu DB poskytnutej vláde treba konštatovať, že Fond ochrany vkladov (FOV) by mal vyplatiť náhrady za nedostupné vklady približne vo výške 11,3 mld. Sk. V tejto súvislosti musíme upozorniť na to, že NBS a Dzurindova vláda vedela o zložitej finančnej situácii už niekoľko rokov. Z toho vyplýva, že ich opatrenia boli nedostatočné a ich účinnosť viedla ku krachu DB. Informácie o vývoji tejto banky boli pre verejnosť zavádzajúce, čo sa prejavilo i v celkovej sume vkladov obyvateľstva a nového problému zabezpečenia výplaty vkladov prostredníctvom FOV, ktorý sa v prevažnej miere vyčerpal náhradami za vklady predchádzajúcich skrachovaných bánk. A tak teraz vláda a NBS musí riešiť výsledky svojej „koncepčnej práce“ pri ozdravovaní a reštrukturalizácii bánk.

Objem vkladov, ktoré musel FOV v súvislosti s DB vyplatiť, predstavoval 11,65 mld. Sk. Tie zdroje budú naplnené úverom NBS, čo bude znamenať, že sa naň ostatné komerčné banky poskladajú. V prípade prijatia návrhu vlády o zvýšení odvodov bánk z 0,3 na 0,75 percenta sa tento úver splatí do roku 2005. Prečo by mali najväčšie banky sanovať dôsledky neprofesionálneho prístupu zástupcov úradov zriadených na kontrolu peňažných ústavov? Veď to v konečnom dôsledku bude ovplyvňovať ich bilanciu a tak zvýšené náklady prenesú na klientov.

A kto nesie zodpovednosť?
Koaličná rada sa zatiaľ nevyjadrila, kto nesie politickú zodpovednosť za DB. To, že sa podniky a banky i strategického charakteru predávali pod cenu, ona ani vláda neriešia. Predpokladajú, že je všetko v poriadku. Ide o veľký omyl! Tento štát si musí uvedomiť, že sa za každé zlé rozhodnutie platí, a preto treba za to niesť zodpovednosť. Najčastejšie je obviňovaná NBS. Pritom v súvislosti s Devín bankou nesie zodpovednosť bankový dohľad NBS, ktorý už po zistených nedostatkoch v roku 2000 i 2001 mal dávno konať. Samozrejme, nedá sa vylúčiť ani politická zodpovednosť, nakoľko v Rade fondu ochrany vkladov ako aj v Dozornej rade FOV malo ministerstvo financií celkovo v roku 2000 troch zástupcov.

Podľa vyjadrenia vicepremiéra Ivana Mikloša sú vlastne za vyše 11,2 miliardy, ktoré sa vyplatili z peňazí vkladateľov ostatných bánk a daňových poplatníkov vkladateľom DB, najviac zodpovední vkladatelia, ktorí tejto banke zverili svoje peniaze. Mikloš povedal, že chybou vlády bolo iba to, že skôr nepripravila zákon o ochrane vkladov, ktorý by nebol chránil sto percent vkladov do 30-násobku priemernej mzdy. Vkladatelia mali vedieť, čo sa vraj nedozvedeli ani zástupcovia vlády a ministerstva financií sediaci a odmeňovaní v Dozornej rade DB, ani bankový dohľad, a nemali až tak dôverovať banke, ktorej verejne prejavovala takú dôveru aj súčasná vláda. Vkladateľom mali prekážať vysoké úroky, ktoré neprekážali vláde ani bankovému dohľadu - ani platnej legislatíve - , vďaka ktorým stúpol objem vkladov vo vládou zdôveryhodňovanej DB zo 4,6 v roku 1999 na 10,8 mld. Sk v roku 2000.

V uvedenej súvislosti treba podotknúť, že od klienta nemožno chcieť, aby analyzoval bilanciu každej banky a podľa toho sa rozhodoval, kde svoje peniaze uloží. Ide o obdobnú situáciu, ako keď si spotrebiteľ na trhu medzi desiatimi predajcami vyberá, od koho si kúpi jablká. Samozrejme, že si ich kúpi od toho najlacnejšieho a nežiada od neho potvrdenie o tom, že jeho tovar je bezchybný. Na kontrolu týchto procesov sa tu zriadili iné orgány. Prečo však nefungujú?! Preto, lebo to zodpovední nechcú, alebo nevedia.

Autor (1966) je ekonóm

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama