Kráčajme radšej vlastnou cestou
Hovorí sa, že strom poznáš po ovocí a človeka podľa reči a skutkov. Často však pravý zmysel slov a činov spoznáme u ľudí až s určitým časovým odstupom, alebo ak si ich poukladáme pekne vedľa seba. A platí to najmä o politikoch. Sú ľudia, ktorí prejdú životom bez toho, aby po nich niečo zostalo, aby sa kohokoľvek aspoň trochu dotkli svojou prítomnosťou. Nezostane po nich ani smútok, ani radosť, nezanechajú v piesku žiadnu stopu. Na druhej strane existujú osobnosti, ktoré zanechávajú také stopy, až nás to láka opustiť svoju cestu a slepo ich nasledovať. Vladimír Mečiar napriek rozporuplnosti svojej osoby patrí bez diskusie do tej druhej skupiny. Až história ukáže, že sa 90. roky na Slovensku budú spájať najvýraznejšie s jeho menom. U niekoho pozitívne, u niekoho negatívne. Podľa toho, či v jeho stope v piesku uvidíme nohu spasiteľa alebo nohu diabla. Nerobím politiku preto, že túžim po moci. Moc je vždy iba prostriedkom, ak však nie je spojená s víziou, je samoúčelná a ničivá. Ani ja a moja vláda sme nemohli vždy robiť to, o čom sme boli presvedčení, že je dobré. To, čo som naozaj chcel, som nikdy nemohol. (V. Mečiar: Slovenské tabu, 2000)
Čo hovoria hviezdy? Narodil sa 26. júla 1942 vo Zvolene. Znamenie: Lev, vládnuca planéta: Slnko, živel: oheň.
Typ: autoritatívny, energický človek, optimista, bezstarostný pôžitkár
Postava: vysoká, so silne vyvinutou hornou časťou tela, široký chrbát, impozantný zovňajšok, vzpriamené, hrdé držanie tela.
Významné osobnosti narodené v znamení Leva: Napoleon I., Fidel Castro, Benito Mussolini, C. G. Jung, George B. Shaw, Alfred Hitchcock, Louis de Funes, Boleslav Polívka a iní.
Z ľudí narodených v znamení Leva vyžaruje silné sebavedomie a energia. Ukazujú svoju silu, sú sebaistí a málokedy sa mýlia. Vedia si získať vážnosť a dôveru a vo svojom okolí zastávajú vedúcu pozíciu, za čo vďačia svojej neúnavnosti. Pretože im nechýba odvaha a sila, dosiahnu vysoké životné ciele ľahšie ako iní. Ich túžba po prepychu a honosnosti, sklon vystavovať na obdiv svoje JA, vôľa premieňať svet na svoj obraz a podobu nesie so sebou nebezpečenstvo, že precenia svoje sily a spadnú z dosiahnutej výšky. Silou vlastnej osobnosti pôsobí muž- Lev sugestívne na masy, ktoré sa mu dobrovoľne podriaďujú, pretože podvedome pociťujú potrebu, aby ich niekto viedol. Niekedy úsilie dostať sa na čelo súvisí aj s takými vlastnosťami, ako je vystatovačnosť, namyslenosť a arogantnosť. Pri posudzovaní ľudí sa riadi srdcom, takisto vo svojom konaní sa dá viesť skôr citmi ako jasným úsudkom.
Nespadol na Zem sčista-jasna Ak sa chceme aspoň trochu objektívne spätne pozrieť na Mečiarovo pôsobenie na slovenskej politickej scéne, treba si uvedomiť jedno: Vladimír Mečiar sa zrazu „nezjavil“ v tesnom obleku na chodbe Koordinačného centra VPN, ako to opisujú niektorí vtedajší prominenti revolúcie, a nezapočal svoju „hviezdnu“ politickú kariéru z bodu nula. Už niekoľko desaťročí predtým tu pôsobil človek, ktorého povahové vlastnosti a osobnostné predpoklady mu ani neumožňovali byť mimo akéhokoľvek diania v spoločnosti. Po absolvovaní strednej školy v roku 1959 pracoval ako referent odboru miestneho hospodárstva na ONV v Žiari nad Hronom. Po skončení základnej vojenskej služby pôsobil vo viacerých funkciách vo zväze mládeže od úrovne okresu až po slovenský ústredný výbor. Na celoslovenskom zjazde mládeže v roku 1969 vystúpil kriticky voči Gustávovi Husákovi, za čo ho čoskoro odvolali z mládežníckych funkcií. Potom pracoval ako pomocný tavič ZŤS Dubnica nad Váhom, od roku 1973 v Skloobale Nemšová najprv ako referent, neskôr ako podnikový právnik. Od januára 1990 pôsobil ako minister vnútra a životného prostredia SR, po voľbách v tom istom roku ako predseda slovenskej vlády za VPN. Na jar 1991 ho z tohto postu odvolali, vzápätí založil HZDS. Ako jeho predseda sa stal druhý raz premiérom po voľbách v roku 1992. S osemmesačnou prestávkou v roku 1994 túto funkciu zastával až do októbra 1998. Podľa informácií jeho kolegov a spolupracovníkov už koncom 60. rokov mal schopnosť pôsobiť na ľudí a ovplyvňovať ich konanie a názory. Na vtedajšiu dobu mal mimoriadny prehľad a slovnú zásobu, akú nemajú mnohí politici ani v dnešnej globálnej a informačnej spoločnosti. A treba priznať, že na rozdiel od množstva rovesníkov mal aj odvahu povedať svoj názor a aj si za ním stáť. Jeho postupné odvolávanie z mládežníckych funkcií a následné vylúčenie z KSČ v roku 1970 preto ani veľmi neprekvapilo. Neprekvapilo ani to, že vydržal ďalších 19 rokov prežiť v nie práve najľahších podmienkach. Je možné, ba dokonca pravdepodobné, že v tomto období došlo u neho k rozvoju vlastností, ktoré nepatria medzi jeho najkladnejšie: nedôvera, podozrievavosť, popudlivosť a utkvelá predstava, že iba on sám dokáže všetko spraviť najlepšie.
Hodí sa do našich podmienok? Mečiar je bezpochyby politik, ktorý vidí niekoľko krokov a rokov dopredu, koná väčšinou premyslene a vie, kam sa chce na šachovnici dostať. Ale keďže aj on je len človek, je možné, že raz za čas dôjde aj u neho k skratovému konaniu alebo k prípadnému preťaženiu. Vie, čo chce s ktorou figúrkou dosiahnuť, no stane sa, že si občas vyberie tú nesprávnu. Nebezpečenstvo spočíva aj v tom, že v rámci dosiahnutia svojho cieľa nie vždy dokáže skorigovať prijateľnosť prostriedkov. Prišiel jednoznačne do doby, ktorá si žiada veľkých mužov a veľké činy. Len nie je celkom zrejmé, či je tým politikom, akého si náš geopolitický priestor, história a mentalita nášho národa práve vyžaduje. Inými slovami, či by sa skôr nehodil do štátov, ktoré sa nachádzajú o niekoľko stovák kilometrov východnejšie. Ak teda vnímame jeho už desaťročnú stálu podporu skoro tretinou slovenského obyvateľstva tak trochu s údivom, mali by sme sa skôr zamyslieť nad tým, ako dobre poznáme svoj národ. Ťažko povedať, čo hnalo a neustále ženie Mečiara k opätovným návratom. Či je to túžba po moci, úsilie dokončiť dielo a dokázať svoju pravdu, alebo presvedčenie, že práve on je ten vyvolený, aby priviedol svoj národ do zasľúbenej zeme. Rozhodne nemožno hodnotiť celé doterajšie pôsobenie Mečiarových vlád ako čiernu dieru. Nik mu už určite nevezme kus práce, ktorý vykonal so svojimi ľuďmi v počiatočných rokoch mladého slovenského štátu. No takisto sa s ním celý život potiahne množstvo viac alebo menej neobjasnených afér, káuz a kauzičiek. Ak sa teda spýtame ľudí, ako vidia V. Mečiara, určite sa budú najčastejšie opakovať tieto označenia: otec a tvorca slovenského národa, rozbíjač spoločného štátu, obhajca národných záujmov, protiintegračný politik, mierumilovný a obetavý demokratický vodca, neľútostný diktátor a tvorca vrstvy rozkrádačských privatizérov. Rozhodne uvidíme obraz politika, ktorý doteraz vyvolal u ľudí najviac emócií. Možno ho zbožňovať, možno ho nenávidieť. Určite najťažšie však je ignorovať ho.
Ľudia okolo Neho Ako to už pri rôznych osobnostiach býva, pohybuje sa okolo nich najmä, keď sú na výslní, množstvo ľudí s rozličnými záujmami. Od tých najušľachtilejších až po tie najzištnejšie. Ináč to zrejme nebolo ani v Mečiarovom prípade. Pozoruhodne vyznieva fakt, že tí, čo sa usilovali udržiavať si od neho určitý odstup, úspešne v jeho blízkosti prežili. Naopak, tí, ktorí sa k nemu priblížili až na najbližšiu možnú vzdialenosť, skôr či neskôr „zhoreli“ v jeho žiari. Osudy Anny Nagyovej, Blaženy Martinkovej a svojím spôsobom aj Ivana Lexu a Alexandra Rezeša to v podstate potvrdzujú. Nehovoriac o množstve ďalších jeho spolupútnikov, ktorí za tie roky upadli viac či menej do zabudnutia. Zostal jedine On. Takže hoci sa po jeho boku vystriedalo množstvo tvárí, predsa je niekoľko, ktoré určitým spôsobom zanechali výraznejšiu stopu v jeho doterajšom živote a stojí zato sa pri nich aspoň na chvíľku pristaviť. Či si to Mečiar pripustí alebo nie, Ivan Lexa predstavuje v chápaní väčšiny ľudí najčiernejšiu stránku jeho vládnutia. Akési jeho zlé svedomie. Tento bývalý riaditeľ SIS totiž zostane navždy spojený s prípadom únosu Michala Kováča ml. bez ohľadu na to, ako sa samotné vyšetrovanie skončí. Skutočnosť, s akou vehemenciou sa Mečiar usiloval brániť priebehu vyšetrovania tejto udalosti, ako udelil na tento skutok amnestiu a ako sa v neposlednom rade vzdal poslaneckého mandátu v prospech Lexu, aby mu zabezpečil poslaneckú imunitu, svedčí o jednom: Medzi týmito dvoma existuje puto, ktoré určite nie je postavené len na vzájomných sympatiách. Takéto puto dokáže väčšinou vytvoriť iba spoločné tajomstvo. Úloha a postavenie dlhoročného Mečiarovho spolubojovníka Ivana Gašparoviča sú tak trochu zahalené rúškom tajomstva. Žiadne viditeľné väzby, škandalózne odhalenia. Hádam tu skutočne ide o akýsi vzájomný seriózny vzťah, založený v časoch, keď Gašparovič, ešte ako federálny generálny prokurátor, v určitej situácii podržal Mečiara. A možno je trochu pravdy aj na tvrdení, že bývalý predseda Národnej rady svojou prítomnosťou v HZDS-ĽS dáva tejto strane aký-taký punc serióznosti. Pravda, tak trochu naštrbený extempore so „starým ujom“ v minulom parlamente. Vojtech Tkáč a Oľga Keltošová tvoria spolu akýsi celok, ktorý je však asi viac navonok ako vnútri hnutia prezentovaný ako dajaká vnútorná Mečiarova opozícia. O Tkáčovi sa dokonca v určitých časových intervaloch hovorí ako potenciálnom nástupcovi na tróne predsedu. Ak sa niekto pýta, ako je možné, že nekompromisný Mečiar strpel občasných oponentov, tak nech mu na vysvetlenie slúži odpoveď: vždy je lepšia zrejmá a čitateľná opozícia ako nejaká skrytá, ktorá môže zaútočiť v tú najnevhodnejšiu chvíľu.
Trojnásobný expremiér a zahraničie Ťažko povedať, čo očakával Mečiar od svojej budúcnosti v tej pamätnej chvíli, keď sa na jeseň 1998 skoro so slzami v očiach lúčil v priamom televíznom prenose s nehodnými voličmi pesničkou: „S pánom Bohom idem od vás, neublížil som nikomu z vás...“ V každom prípade na určitý čas odišiel do úzadia (určite však nie k medveďom). Rozhodne mu táto dlhšia meditácia priniesla osoh. Prišiel zrejme na to, že jeho najväčším nepriateľom, ktorý mu spôsobil porážku v ostatných parlamentných voľbách, je on sám. Jeho správanie, postoje a štýl vládnutia. A že jeho najväčší konkurent sa nenachádza na domácej politickej scéne, ale v zahraničí. Nevedno, koľko úsilia ho stála vnútorná premena v oblasti integračných snáh Slovenska do Európskej únie a NATO či k nej aj naozaj došlo. Faktom však zostáva, že o tom presvedčil spolustraníkov a čo je najdôležitejšie - aj väčšinu svojich voličov. Paradoxne sa takto stal tým, kto sa najviac zaslúžil o to, že verejná mienka je momentálne nadpolovičnou väčšinou naklonená vstupu do týchto štruktúr. Jedno sa však ani pri maximálnom úsilí expremiérovi nepodarilo: presvedčiť o úprimnosti svojho snaženia relevantné zahraničné kruhy. Pri všetkých aktivitách orientovaných na zahraničie však nezabudol ani na domácich politických súperov a z času na čas púšťal prieskumné balóniky, aby politici aj novinári mali o čom hovoriť. V skutočnosti však líder HZDS-ĽS prestal veriť v pravdivosť akéhokoľvek svojho vyjadrenia o prípadnej spolupráci vo chvíli, keď posledné slovo vety opustilo jeho ústa. Navonok svieži, usmievavý, ústretový, pravdovravný, úprimný, prointegračný. To sú všetko skutočnosti, ktoré ho zdobia. Kto však uverí, že mu opäť nebudú slúžiť iba ako barličky na dosiahnutie jedného z ďalších cieľov, ktoré potom pri prvej príležitosti odhodí ako nepotrebné? Krátko po parlamentných voľbách v roku 1998 som si náhodou vypočul na ulici rozhovor. Istý muž hovoril svojim kolegom: „Viete čo? Ja som volil toho Mečiara. Ja viem, že som asi neurobil dobre, ale keď on začne hovoriť, tak ja mu stále podľahnem. A ja ho asi budem voliť aj nabudúce.“ Akási bezmocnosť a nedôvera vo vlastný názor, ktorá priam sršala z tejto výpovede, ma naozaj v tej chvíli až deprimovala. Uvedomil som si, že najdôležitejšie zo všetkého v živote je, aby sa človek naučil kráčať vlastnou cestou, aby ho nelákalo ísť v šľapajach iných ľudí. A je pritom jedno, či vedú do pekla alebo do neba.
