V Kirgizsku je pokoj. Zabudneme?

Mohli by sme sa stotožniť s tézou: v Kirgizsku prebehlo úspešné referendum – zabudnite! Bolo by to však veľmi jednoduché a plytké. S odstupom času sa vyjasňuje, že tzv. farebné revolúcie majú svoju logiku, formát a akcenty, ktoré vymedzujú proces, ktorý spúšťa ďalší dlhodobo krízový proces.
Počet zobrazení: 2166

Preto môžu nedávne (a ešte neukončené) udalosti v Kirgizsku, predovšetkým na juhu tohto postsovietskeho štátu vnímať ako príťažlivý signál ostatným krajinám Strednej Ázie, Blízkeho východu, južného, ale aj severného Kaukazu, alebo – a to v Európe nechcú počuť – Balkánu. Signál, že v prípade vnútorného ozbrojeného konfliktu nemá význam očakávať pomoc zvonka. Centrá svetovej moci totiž reagujú, len keď sa objaví reálna hrozba ich systému bezpečnosti. Asi taká je politická realita a schéma myslenia na Západe na konci prvého desaťročia 21. storočia.

Pripravené a naplánované
 
V Taškente, a zrejme ani nikde inde, málokto pochybuje, že udalosti na juhu susedného Kirgizska boli pripravené a uskutočnené jedným z klanov, ktorý využil dlhoročne neriešené napätie medzi Kirgizmi a etnickými Uzbekmi žijúcimi v tomto priestore. Čo je však smutné, taký scenár jeho iniciátori „prediskutovávali“ so zahraničnými partnermi už dlhšie.
Ešte smutnejšie je, že hlavní hráči s takýmto prístupom k riešeniu súhlasili, len si kládli svoje podmienky. Pre USA je dôležité jediné: aby stabilne fungovala základňa Manas. Ostatné Washington nezaujíma. Moskva zasa tvrdila, že Manas destabilizuje situáciu, ale inak nič iné neurobila. Čína sa postavila do pozície pozorovateľa, aj keď Peking dobre vedel, že vývoj sa dal bez ťažkostí stabilizovať už v úvode tragédie.
A Európska únia, ktorú v tomto regióne vnímajú skôr ako úsmevné než vplyvné zoskupenie? Zmohla sa len na niekoľko politických replík. No a korunu všetkému dalo rozhodnutie o právne správnom Kosove. To je to palivo, čo potrebovali stredoázijskí separatisti (a nielen oni) do svojich kotlov.
 
Na čej strane stojí Európa?
 
Prečo mocnosti nechali behať po uliciach tlupy, ktoré rezali etnických Uzbekov? Bol to „vietnamský syndróm“? Kde bola Organizácia zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, ktorá sa pasuje za štruktúru na zásahy práve v rámci podobných regionálnych konfliktov? Ľudia v Strednej Ázii ju v rozhodujúcej chvíli nepocítili.
Kde bola Šanghajská organizácia spolupráce, ktorá sa tlačí na rozhodujúci pozíciu eurázijskej integračnej organizácie? Kde bolo NATO? Tá Severoatlantická aliancia, ktorá tvrdí, že je založená na hodnotách, no prehrala svoju bezhodnotovú vojnu v susednom Afganistane? V súčasnosti je rozčesnutá, dezorganizovaná a bez jediného spojovníka!
Tu v Strenej Ázii prevláda pocit, že je to preto, lebo Kirgizsko predsa len ostáva ďaleko od svetového mora a nemá žiadne energetické suroviny, aby sa niekto zaujímal o osud ľudí, čo tu žijú. Lenže vo Ferganskej doline bývajú nielen Kirgizi a Uzbeci... Má byť centrom „budúceho“ islamského kalifátu, len žiaľ, zatiaľ to tam úspešne manažujú drogoví bossovia. Európa, na čej strane teda si?
 
Z Taškentu (Uzbekistan) písané pre Slovo
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984