Reklama
Reklama

Šiesty z Bratislavskej päťky

Pred rokom denník Sme uverejňoval pri príležitosti 20. výročia vzniku kauzy tzv. Bratislavská päťka (Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák) viaceré príspevky, ktoré sa jej týkali. V tejto súvislosti ponúkol Andrej Strýček článok so svojimi skúsenosťami z augusta 1989 a nasledujúcich mesiacov. Redakcia Sme mu ho neuverejnili a tak sa teraz obrátil na týždenník Slovo.
Počet zobrazení: 1198
z historie bratislavska patka.jpg

Ešte predtým pripomeňme, že 21. júla 1989 päťčlenná skupina osobností, zameraných proti vtedajšiemu režimu, zorganizovala v obci Predmier, kde vtedy stála jediná socha M. R. Štefánika, verejné zhromaždenie, na ktorom o. i. požadovali slobodné voľby. Na 21. augusta zase pripravovala kladenie kvetov v Bratislave a Košiciach, kde v prvý deň okupácie roku 1968 zahynuli nevinní ľudia.
Štátna bezpečnosť 14. augusta opozičných aktivistov zadržala. Obvinili ich z z trestného činu poburovania a z rozvracania republiky. Kým Ponickú, Seleckého a Maňáka potom vyšetrovali na slobode, Kusého a Čarnogurského čakalo väzenie. Kusého po dvoch mesiacoch prepustili, no súdu sa nevyhol, dostal 9 mesiacov nepodmienečne. Čarnogurský sa ocitol na slobode až 25. novembra. Už na druhý deň rečnil na bratislavskom Námestí SNP a 10. decembra sa stal podpredsedom vlády ČSSR.

Výzva z Hlasu Ameriky
 
Príspevky v denníku Sme ma prekvapili a súčasne rozveselili. V článku redaktora Mareka Vagoviča s titulkom Chceli slobodu, skončili vo väzení, sa hneď v prvom odseku uvádza, že disidentov J. Čarnogurského a M. Kusého pred dvadsiatimi rokmi „odvliekli“ do väzenia. Aj jaj! Menovaných celkom určite odviedli, ale v žiadnom prípade neodvliekli. Čas totiž výrazne pokročil a už aj príslušníci ŠtB sa správali k ľuďom slušnejšie. K pánovi Čarnogurskému dokonca priateľsky.
V ďalšom odseku je ďalšia nepresnosť. V tých dňoch totiž už nešlo o Bratislavskú päťku, ale o Bratislavskú šestku. Potvrdiť to môžem bez akýchkoľvek ťažkostí. Tým šiestym „kazisvetom“ som bol totiž ja - Ing. Andrej Strýček, rodom a bytom z Košút, vtedy technik Semenárskeho štátneho majetku v Sládkovičove.
Nech sa páni puncovaní disidenti nehnevajú, že takto nezodpovedne kazím ich svetlý obraz v očiach slovenskej verejnosti. No ja som naozaj bol tým šiestym a štvrtým vyšetrovaným na slobode. Vyšetroval ma na mojom pracovisku sympatický mladý muž mjr. JUDr. Alexej D. Čím som si zaslúžil takú pozornosť?
S bratrancom Braňom Mihálikom sme tu i tam počúvali Hlas Ameriky. V lete 1989 sme čírou náhodou zachytili informáciu, že slovenskí disidenti organizujú na 21. august kladenie kvetov na miesta v Bratislave, kde v roku 1968 vojaci slávnej Sovietskej armády vyhasili dva ľudské životy: 21. augusta 15-ročnej Danky Košanovej na schodoch do vestibulu Univerzity Komenského a na druhý deň 16-ročného študenta Petra Legnera pred Hlavnou poštou.
 
Pusto pred univerzitou
 
Na základe tejto výzvy sme si obaja prihotovili mohutné kytice astier a gladiol a vyrazili do stolice našej vlasti. Treba spomenúť, že kým sme sa doterigali do Bratislavy na Šafárikovo námestie, naše kytice už vyzerali viac ako biedne - zvädnuté a bez primeranej vznešenosti. To by však nebolo to najhoršie.
Skutočné prekvapenie nás čakalo pred schodišťom UK. Predpokladali sme, že tam už budú zhromaždené revolučne naladené masy s množstvom kvetov a prípadne i s nejakým transparentom - ale nebolo tam ani živáčka!
Utrmácaní a spotení sme sa posadili na lavičky, chrbtami opretí o ohradu malého parku a čakali, že sa azda čosi zmení. Ale nezmenilo sa. Bratislavčanom ani na um nezišlo, že by mali vypočuť akúsi výzvu z rádia a v hojnom počte s kyticami v rukách doraziť pred univerzitu. Nedialo sa úplne nič. A naše kytice naďalej žalostne vädli.
Táto situácia svedčila o mnohom. Bratislavčanom sa žilo celkom dobre, pohodlne a nepovažovali za potrebné hnať sa v horúcom popoludní do rozpáleného centra mesta a klásť tam vence. Nik sa nechystal rúcať vtedajší režim.
Nielen, že sa nekonalo masové zhromaždenie, ale na kritické miesto sa nedostavil ani nik z tzv. Bratislavskej päťky (traja boli vtedy na slobode, ale čakal ich súd – pozn. red.). Na lavičke sme ostali s bratrancom sedieť ako dve kôpky nešťastia, iba my dvaja dedinskí hlupáci, ktorí sa chceli zachovať čestne a svojou účasťou prispieť k určitému spochybneniu „socíku“.
 
Eskorta k Dvom levom
 
Jasne sme si uvedomovali, že sme naleteli. Keď sa nespokojné ľudové masy nezačali na Šafárikovom námestí schádzať, my dvaja chumaji sme sa odobrali k Hlavnej pošte. Pravdaže, ani na Námestí SNP nebolo živej duše. Na objemnú žltú schránku pre listy, umiestnenú na stene pošty. sme položili jednu z kytíc.
Ten úplný pokoj bol zdanlivý. Ktosi nás predsa len pozorne sledoval. Nečakane sa spopod hlavnej brány vyrútila rozpálená občianka, poriadna mašina, rezko dobehla ku schránke, kyticu razantne schmatla a upaľovala s ňou do bezpečia za mohutnou bránou. Neprišla nám poďakovať za našu odvahu, ale svojím konaním vystúpila na obhajobu režimu. Neželala si žiadne demonštrácie, ani žiadne prejavy odporu, priala si len pokoj.
S malou dušičkou sme sa odľahčení o jednu kyticu vydali späť k univerzite. Pohľad na hodinky nám velil, že už by sme sa nemali veľmi motať, ale že treba, keď už sme sa doterigali do Bratislavy, položiť i druhú kyticu, pokloniť sa úbohej Danke a mašírovať na stanicu.
Lenže tu sa situácia začala vyvíjať trochu inak. Len čo sme kyticu položili na najvrchnejší stupienok, medzi prvý a druhým pilierom, pocítili sme na svojich ramenách mocnú ruku zákona. Z náprotivnej strany sa ako svorka vlkov vrhla na nás skupina strážcov poriadku a už aj nám ponúkali, aby sme sa ráčili posadiť do prichystaných áut a bez dlhého otáľania nás odvážali ku Dvom levom (krajské sídlo Verejnej bezpečnosti).
 
Bezpečnosť v plnej zbroji
 
Musím poznamenať, že nás nevliekli, ale sprevádzali na výsluch. Najmä jeden z mužov, chlap mocný, vysoký a vyšportovaný, sa tváril obzvlášť nepriateľsky. Nenávisť a zloba z neho len tak sršali. No dalo sa to prežiť. Pravdu povediac, títo muži si iba plnili svoju služobnú povinnosť. Boli by sme sa my na ich miest zachovali inak? Nevedno.
To prvé, čo areáli u Dvoch levov upútalo našu pozornosť, bolo malé vnútorné nádvorie do prasknutia napratané ozbrojenou technikou, džípmi a bezpečákmi v plnej zbroji. Bolo horúce augustové popoludnie, a tak sa zo službukonajúcich lial pot cícerkom. Na prvý pohľad bolo jasné, že boli pripravení akýkoľvek odpor potlačiť, či zlikvidovať v zárodku.
Ale nedostali príležitosť. Bratislava sa nebúrila. Bratislava odpočívala. Bola na kúpaliskách a v cukrárňach. Prečo nie? Veď naozaj bolo horúco a pospolitý ľud nevidel príčinu, aby vstupoval do neistých akcií.
Na prvom, či druhom poschodí nás s Braňom rozdelili a začal sa výsluch. Mňa vypočúval istý major K. Nechal ma, aby som vyrozprával náš príbeh bez akéhokoľvek prerušovania. Po skončení mojej výpovede, pokojne vyhlásil, že som sa nedopustil žiadneho trestného činu. A že sa vypočúvanie skončilo.
Major sa vyjadril, že môžem odísť. Bola už noc, preto som odvetil, že kdeže sa už teraz podejem. Žiadal som, aby nás do Galanty odviezli. Major súhlasil. Nasadli sme do pripraveného auta.
 
Pokračovanie v Galante
 
Lenže viezli nás zelené uchá, ktoré sa domnievali, že je príhodný čas na to, aby nás trochu pritlačili. Pýtali sa, aké sú nálady v našom podniku, kto sa ako správa, kto počúva západný rozhlas a pod. Odvetil som krátko a stručne:
„Každý zamestnanec nášho podniku je môj spolupracovník a ja vám tu nebudem rozprávať nič, čo by ich mohlo poškodiť.“
Tak sme prišli do Galanty na okresné veliteľstvo VB. Tam ich snahy o vypočúvanie pokračovali. Napokon, keď mladí vlčiaci videli, že je to bezvýsledné, povedali nám, že môžeme ísť domov.
„Oho,“ ja nato. „Keď ste nás sem doviezli, tak nás aj pekne odvezte. Stalo sa. Vyložili nás pri košutskom kostole.
To už by bolo skoro všetko, ale pre poriadok sa ešte musím vrátiť k môjmu neskoršiemu výsluchu majorom D. v kancelárii riaditeľa SŠM. Aj tu začal ticho, slušne. Pýtal sa, prečo sme boli klásť kytice. Veľmi stručne som mu odpovedal, že som vstup vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie nepovažoval za primeraný situácii.
Keď major nedostával odpovede, ktoré by ho boli uspokojili, začal na mňa kričať. To sa zas nepáčilo mne. Veľmi zreteľne, so zvýšeným hlasom som mu dal na vedomie, že som v tomto podniku odpracoval takmer dvadsať rokov, že ako organizátor výroby som sa pričinil o dodávky miliónov litrov mlieka, stovky ton hovädzieho a bravčového mäsa, že za mnou je mnohoročná poctivá práca a tak si neželám, aby tu po mne vrieskal.
Major očividne skrotol. Podľa mojich vyjadrení v tomto príspevku to vyzerá, ako by som sa bol správal tak trošku hrdinsky a neohrozene. Ale dokázať to nijako nemôžem. Takže, kto chceš, ver. Kto nechceš, never.´
 
Dozvuky na procese
 
Ako vypočúvaný a zainteresovaný som bol pozvaný ako svedok aj na známy súdny proces s Jánom Čarnogurským do Justičného paláca (22. a 21. novembra 1989). Pravdaže, veľa vody som tam nezamútil. Nebol som ústrednou postavou, bol som tam len do počtu.
Na procese však došlo k jednej kuriozite. Keďže predseda súdu už bol v tej napätej spoločenskej situácii zreteľne vyčerpaný, vo vzácnej zhode s obžalovaným sa dohodli, že priebeh pojednávania do záznamu bude diktovať doktor Čarnogurský. Ten potom s plným súhlasom predsedu súdu sám hovoril zapisovateľovi, čo má zaznamenať.
V tom čase som ešte nemal ani poňatia o tom, že u nás v republike existuje nejaká Štátna bezpečnosť. Až neskôr som sa dopátral, že táto „ctihodná“ firma mala svoje tykadlá aj v našom podniku a dozvedel som sa tiež, ktorí páni pre ňu pracovali. Čiže vyzvedali, donášali a zrádzali svojich spolupracovníkov. Keď som sa dozvedel konkrétne mená, nevychádzal som z údivu. Ak by som to bol vedel, pravdepodobne by som si nebol dovolil vyrútiť sa na majora s takou razanciou.
 
Košuty, 18. august 2009. Medzititulky Slovo, trocha krátené.
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
26. apríl 2011, 13:27
Príbeh je vysoko ludský a odhaluje hrdinstvo,osobnú vzburu proti soc.režimu.Odhaluje aj časť pravdy o glorifikovanom odboji a odbojároch komunistického režimu.Dakujeme za uprimnosť.
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama