Globalizácia ako sme ju nechceli
Standfordská filozofická encyklopédia tvrdí, že globalizácia je synonymom pre javy ako „Snaha o klasickú liberálnu politiku alebo politiku voľného trhu vo svetovej ekonomike (ekonomická liberalizácia), rastúca dominancia západných foriem politického, ekonomického a kultúrneho života, šírenie nových informačných technológií, ako aj tvrdenie, že ľudstvo stojí na prahu vzniku jednej unifikovanej komunity, v ktorej sa stratili hlavné dôvody sociálneho konfliktu (globálna integrácia).“
Politika voľného trhu, dominancia Západu, informačné technológie a vzájomná integrácia: Standfordská filozofická encyklopédia tu vlastne včlenila do jednej vety koncepty teórií, ktoré slúžia ako barikáda medzi dvoma svetmi: Svet ekonómov, ktorí sa stotožňujú so zásadami Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu (IMF), Washingstonského konsenzu, zástancov deregulácie, či minimalizácie štátu v ekonomike; na druhej strane stojí svet ekonómov, ktorí si všímajú sociálne zmeny, problémy chudoby či životného prostredia. Globalizácia je však sama osebe neutrálnym výrazom a historickou nevyhnutnosťou. Pohľady na ňu sa líšia v oblasti realizovania medzinárodných ekonomických vzťahov. Do istej miery ich však môžeme chápať ako doplnkové. Skúsme sa najskôr pozrieť na vec z hľadiska, ktoré schvaľuje status quo.
Voľný trh ako globálny dobrodinec
Princípy medzinárodnej ekonómie spočívajú na zásade, že ak krajiny spolu obchodujú, zo vzájomného obchodu majú úžitok. Vďaka otvoreniu hraníc jednotlivých globálnemu trhu rástli ekonomiky rýchlejšie, ako keby boli uzavreté. Globalizácia výrazne pomohla ekonomickému vývoju krajín zameraných na export. Učebnicovým príkladom je Čína, ktorá vďaka globalizácii čiastočne vyriešila problém chudoby mimo miest a stala sa exportnou jednotkou sveta.
Daniel Griswold z inštitútu CATO tvrdí, že najväčšmi na globalizácii získali dlho trpiaci spotrebitelia v tých krajinách, ktoré boli „chránené“ pred globálnou konkurenciou. Globalizácia podľa neho priniesla spotrebiteľom väčší výber tovarov a služieb, pričom zvýšila ich kvalitu a znížila ceny. Takto podľa Griswolda globalizácia zvýšila reálne mzdy zamestnancov a preniesla bohatstvo od predtým chránených výrobcov k liberalizovaným zákazníkom. Griswold dodáva, že zisk spotrebiteľov prevýšil straty výrobcov, pretože ťarchu strát v ekonomike vystriedajú výnosy z efektivity.
Írsky biznismen a politik Peter Sutherland pokladá za prínos globálne zvýšenie životného štandardu. Tvrdí, že kým doteraz v Číne trvalo dve generácie, aby sa zdvojnásobil životný štandard, dnes sa štandard zdvojnásobuje každých desať rokov. Vychádza z premisy, že zvýšenie medzinárodných investícií pomáha budovať cesty, letiská či fabriky v chudobných krajinách. Počas deväťdesiatych rokov predstavoval objem investícií v rozvojových krajinách jeden bilión amerických dolárov.
Joseph Stiglitz uvádza ako pozitívum globalizácie znižovanie izolácie vývojového sveta. Pre globalizáciu je príznačná integrácia všetkých prvkov do systému a do istej miery ide aj o nevyhnutnú súčasť technologického vývoja. Štatistické ukazovatele Svetovej banky naznačujú rastúci trend v používaní svetovej siete, internetu, a to nielen v rozvinutých, ale aj v rozvojových ekonomikách. (Hoci tam stúpa v porovnaní s rozvinutými ekonomikami pomalšie.)
Vzájomná prepojenosť a spolupráca ekonomík umožnila aj vznik vedomostnej spoločnosti, inovačných technológií a odvetví. Lepšia technológia implikuje efektívnejšiu ekonomiku.
Ďalším pozitívnym javom je odpúšťanie dlhov ekonomikám, ktorých fungovanie brzdí povinnosť splácať dlhy. Pokiaľ je výdavok štátu na zaplatenie dlhu vyšší, než produkt danej krajiny alebo výdavky na zdravotníctvo či školstvo, je to rozumný dôvod na úvahu o reštrukturalizácii alebo odpustení dlhu. Aj keď sa Svetová banka a IMF odpúšťaniu dlhov a priori priečia (mohlo by to podľa nich znehodnotiť ďalšie pôžičky), neraz už o odpustení dlhu rozhodli. Brett Schaefer a Denise Frontingová tvrdia, že odpúšťanie dlhu je primerané situácii, keďže podľa ich názoru zadlženosť spôsobili zásahy USA do chudobných ekonomík. Boli síce dobre mienené, no spôsobili závislosť na vonkajšej pomoci, ešte väčšiu zadlženosť a utlmili vnútorné reformy, ktoré by sa za iných okolností mohli udiať.
Rozdiely sa prehlbujú
Joseph Stiglitz, ktorý sa programovo venuje téme globalizácie, vo svojej eseji Aby globalizácia fungovala (Making Globalization Work) hovorí o problémoch spojených s implementáciou tohto trhového trendu. Za problémy považuje nespravodlivý svetový obchodný režim, ktorý brzdí rozvoj, nestabilný globálny finančný systém, ktorý vyústil do krízy, či fakt, že chudobné krajiny sa periodicky (a ak nie periodicky, tak perpetuálne) ocitajú v neudržateľnom dlhu. Trápi ho aj globálny režim duševného vlastníctva, ktorý upiera dostupnosť lacných život zachraňujúcich liekov za prijateľnú cenu. A to všetko v čase, keď vývojové krajiny pustošia choroby ako AIDS.
Anomália vzniká, keď peniaze, ktoré by mali prúdiť z bohatých do chudobných krajín, plynú v skutočnosti opačným smerom. Globalizácia by mala prispievať k vyrovnávaniu rozdielov medzi vývojovými a vyvinutými krajinami. Export výrobkov náročných na prácu by mal podľa Paula Krugmana zvyšovať dopyt po práci, čo sa vlastne v prvej vlne globalizácie aj udialo. Odvtedy je však pravdou opak. Dopyt po práci stúpol, no cena práce klesla. To je paradox voľného trhu, o ktorom sa z učebnice nedozvieme. Keď stúpa dopyt a ponuka ostáva na rovnakej úrovni, zvyšuje sa cena, hovorí nám teória. Ako sa však cena môže pri zvyšujúcom sa dopyte znižovať? Problém spočíva v tom, že teórie, ktoré ovplyvňujú súčasné globalizačné trendy, sú založené na premise, že trh je efektívny. Nerátajú s takými externalitami, ako sú zlyhania v distribúcii bohatstva alebo politický tlak korporácií na fiškálne rozhodnutia vlád. V skutočnosti trh vôbec nemusí byť efektívny a rozhodnutia jeho účastníkov (ak na nich nedohliada zákon) nemusia byť dobré pre väčšinu.
Ostaňme pri znižovaní platov robotníkov pri zvyšujúcom sa dopyte po práci. Ako sme sa dopracovali k tomuto paradoxu? Odpoveďou môžu byť nadnárodné korporácie z takmer úplne deregulovanej rozvinutej ekonomiky. Ich cieľom je zvyšovať tú časť ceny produktov, ktorá sa nazýva marža. Tieto korporácie majú dosť ekonomickej, a teda aj politickej sily tlačiť platy manuálnych robotníkov v krajinách tretieho sveta nadol.
Navyše tlačia v dohodách s vládami vývojových krajín nadol aj svoje daňové zaťaženie. Nechávajú krajiny súťažiť o to, ktorá im poskytne výhodnejšie podmienky: menšiu minimálnu mzdu a nižšie dane. Boli sme svedkami podobnej situácie pri príchode automobilových závodov na Slovensko. Slovenská vláda dokonca poskytla dotáciu, aby destináciou pre ich montážne závody bolo práve Slovensko. Rovnica voľného trhu sa na voľnom trhu rozpadla.
Svet chudobných pracujúcich
Michael Walker, prezident inštitútu Fraser, si myslí, že globalizácia funguje tak, ako sa o nej hovorilo v prvej, menej kritickej vlne: „Manufaktúry (v doslovnom a výstižnom preklade z anglického sweatshops – „obchody potu“) ako fabriky Nike pomáhajú chudobným vo svete zaguľatiť sa a pozviechať sa.“ Pravda je taká, že prácu v manufaktúrach uprednostní pred pestovaním ryže alebo nezamestnanosťou mnoho robotníkov. Musí byť pre nich teda o čosi lepšou alternatívou. Aktivista Charles Kernaghan má však na problematiku iný názor. Hovorí, že robotníci v manufaktúrach trpia extrémnou chudobou napriek tomu, že pracujú až do 120 hodín týždenne.
Ignorovanie zvyšujúcich sa sociálnych nerovností aj napriek všeobecnému pokroku ľudstva je riskantné. Správa OSN o svetovej sociálnej situácii s názvom Predikament nerovnosti upozorňuje: „Stratégia rozvoja, ktorá spočíva na zameriavaní sa výlučne na ekonomický rast a na generovaní príjmov, je neefektívna, pretože vedie ku akumulácii bohatstva niekoľkých a chudobe mnohých.“
Správa uvádza aj fakt, že v priebehu deväťdesiatych rokov sa zvýšil počet chudobných ľudí v subsaharskej Afrike o 90 miliónov a v latinskej Amerike vzrástla nezamestnanosť z približne siedmich percent v roku 1995 na deväť v roku 2002. Mnohých pracovníkov to donútilo pracovať načierno, čo znamená nehumánne podmienky a nízke platy. Globalizácia má potenciál vyrovnávať rozdiely a zvyšovať životný štandard chudobných. Tento potenciál však nebol využitý.
Rozvinuté ekonomiky rozdávajú danajské dary
Ďalšou spornou otázkou globalizácie je asistencia alebo pomoc rozvinutých ekonomík rozvojovým ekonomikám. Svetová banka, Medzinárodný menový fond, Svetová obchodná organizácia či nadnárodné korporácie, ktoré sú dizajnérmi globalizácie, si pri asistencii rozvojovým ekonomikám len ťažko vedia predstaviť, že to, čo je dobré pre Západ, nemusí byť dobré pre rozvojové ekonomiky. Navyše, ak pomoc v podobe reformy a investícií zlyhá, je to rozvojová ekonomika, ktorá musí zaplatiť dlhy. Odpúšťanie dlhov chudobným ekonomikám v takomto prípade už nepôsobí tak šľachetne.
Joseph Stiglitz poznamenáva, že snáď nikdy predtým nebola taká veľká potreba efektívneho fungovania organizácií, ako je Medzinárodný menový fond, Svetová banka či Svetová obchodná organizácia. Súčasne však tvrdí, že dôvera v tieto inštitúcie nikdy nebola nižšia. Keď pred desiatimi rokmi odstúpil z pozície hlavného ekonóma a viceprezidenta Svetovej banky, tvrdil, že to robí preto, aby vyvolal ostré otázky o efektivite konvenčných prístupov k pomoci chudobným krajinám.
Čo je to konvenčný prístup k pomoci chudobným krajinám? Odpoveď dostala verejnosť o dva roky neskôr v Stiglitzovej knihe Globalizácia a tí, čo sú s ňou nespokojní (Globalization and Its Discontents). Prijímanie rozhodnutí v Medzinárodnom menovom fonde tu Stiglitz opisuje nasledovne: „Rozhodnutia sa tam vykonávali na základe toho, čo vyzeralo ako zvláštna zmes ideológie a zlej ekonomiky, dogma, ktorá niekedy pôsobila, ako keby tenkým závojom zakrývala zvláštne záujmy. Keď udreli krízy, Medzinárodný menový fond predpísal zastarané, nevhodné, hoci ‚štandardné‘ riešenia bez toho, aby zvážil následky, ktoré budú mať na ľudí v krajinách, ktorí mali poslúchať tieto nariadenia. Zriedka som videl prognózy, čo urobia tieto nariadenia s chudobou. Sotvakedy som videl ohľaduplné diskusie a analýzy následkov alternatívnych nariadení. (...) Od otvorenej, čestnej diskusie sa odrádzalo – nebol na ňu priestor. Ideológia viedla určovanie nariadení a krajiny mali nasledovať smernice MMF bez debaty.“
Otázka, komu vlastne slúži Medzinárodný menový fond či Svetová banka, by v tomto prípade asi nenašla neangažovanú odpoveď. Dodajme, že v posledných rokoch sa na poste prezidenta Svetovej banky vystriedali architekt vojny v Iraku Paul Wolfowitz a bývalý manažér Goldman Sachs Robert Zoellick. Ide teda o zjavný konflikt záujmov.
Korporácie uprednostnia diktatúru pred demokraciou
Konflikt záujmov nie je len problémom Svetovej banky či MMF. Ide o systematický problém trhu, ktorý zasahuje aj do formy právneho usporiadania a štruktúry verejných výdavkov chudobných ekonomík. Amartya Sen konštatuje, že globálny kapitalizmus sa viac zaoberá rozširovaním trhových vzťahov než zavádzaním demokracie, rozširovaním základného vzdelania alebo zvyšovaním sociálnych výdobytkov. V tomto tvrdení sa opiera o Georgea Sorosa, ktorý tvrdí, že nadnárodné koncerny uprednostňujú fungovanie v usporiadaných autokraciách pred menej disciplinárnymi demokraciami. To je systémová prekážka v prirodzenom vývoji rozvojových ekonomík.
Ďalší z problémov spojených s globalizačným trendom súvisí s tým, čo konzervatívny ekonóm Daniel Griswold označil ako zisk spotrebiteľov v chudobných ekonomikách. Na zisk spotrebiteľov sa dá pozerať aj inak: Ak krajina otvorí hranice svetovým trhom, musí sa pripraviť na to, že mnohé z domácich odvetví, ktoré si dovtedy nachádzali odbyt na domácom trhu, jednoducho padnú.
Použijem príklad, ktorý nám na hodinách španielčiny kedysi vysvetľoval bývalý veľvyslanec v krajinách Latinskej Ameriky Ján Jurišta. Mexiko pôvodne pestovalo kukuricu za šesťdesiat centov na kilogram. Na mexický trh prenikne americký dovozca, ktorý kukuricu predáva za päťdesiat centov. Mexičania si teda kúpia lacnejšiu kukuricu. (Bolo by asi netrhové očakávať, že väčšina si kvôli podpore lokálneho odvetvia vyberie drahšiu alternatívu.) V takom prípade skutočne dôjde k zvýšeniu reálnej mzdy. Mexické poľnohospodárske firmy, ktoré predávali kukuricu za 60 centov, sa však na trhu neudržia. Straty výrobcov by mal v tomto prípade kompenzovať zisk spotrebiteľov. Problém však spočíva v tom, že takzvaný zisk je drobným prínosom v živote spotrebiteľa, zatiaľ čo strata predstavuje viac, než len bankrot odvetvia. Vyplýva z nej aj strata pracovných miest a zvyšovanie nezamestnanosti.
Keď globalizácia berie životy
Dôsledky nezamestnanosti sú ďalekosiahlejšie, ako len strata príjmu. Súvisí s nimi aj ekonomická neistota a sociálne zmeny. V Indii sa napríklad hovorí o genocíde farmárov, ktorých Svetová banka donútila zmeniť efektívny spôsob pestovania plodín a podriadiť sa systému, ktorý si určili nadnárodné korporácie ako Monsanto, Cargill a Syngenta. Korporácie neustále stláčali nadol ceny a zároveň zvyšovali náklady na pestovanie plodín. Pre indické poľnohospodárstvo to bola neudržateľná situácia. Keďže dve tretiny Indie žijú z pôdy, bankrot farmárov doviedol mnohých k tragickým východiskám zo svojej situácie. Od roku 1997 si vzalo život 200-tisíc indických farmárov.
Čitateľ by mohol namietať, že trhový mechanizmus, ktorý odstránil z hry menej efektívneho výrobcu, je spravodlivý. Tento predpoklad však platí len za podmienok, že obaja výrobcovia produkujú svoje výrobky svojpomocne. Ak americký farmár vyprodukuje kilogram kukurice za dolár na kilogram a vládna subvencia mu umožní pokryť vyše polovicu jeho nákladov, nemá problém predať kilogram kukurice za 50 centov aj napriek tomu, že mexický farmár vypestoval svoju kukuricu efektívnejšie a lacnejšie. Mexický farmár je v znevýhodnenej situácii, pretože nemôže rátať s vládnou subvenciou. Jeho rozvojová ekonomika si takúto subvenciu buď nemôže dovoliť, alebo ju celkom explicitne zakáže Svetová banka. Pokiaľ farmár z rozvojovej ekonomiky už na trhu nesúťaží s farmárom z rozvinutej ekonomiky, ale s jeho vládou, čosi nie je v poriadku. (Navyše treba podotknúť, že v tomto prípade neprerobil len mexický farmár. Sú to americkí platcovia dane, ktorí zafinancovali celú subvenciu.)
Mexiko nie je jediná krajina, ktorá trpí otvorením svojho trhu protežovaným bohatým ekonomikám. Rovnaký osud postihol mnohé iné rozvojové ekonomiky. Na zváženie ostáva, ako môže podobný mechanizmus ovplyvniť ekonomiky prevažne monokultúrnych krajín alebo krajín, ktoré sa výrazne zameriavajú na jeden druh priemyslu.
Bohaté krajiny s chudobnými ľuďmi
Zvyšujúca sa nerovnosť nie je len problémom bohatého severu a chudobného juhu, ale aj vnútorným problémom rozvinutých ekonomík. Manuálnym pracovníkom v americkej ekonomike už tri dekády stagnuje plat, aj keď výkonnosť ekonomiky stúpa. Keby bol systém nastavený spravodlivo, zvýšenie produktivity by spôsobilo aj zvýšenie miezd a životného štandardu robotníkov. Tí sa však musia uspokojiť so stagnujúcim platom, minimalizáciou odborov a so slabšou ochranou práce.
V kapitalistickej ekonomike je takýto robotník bežný prípad. Ekonomická teória nehovorí o tom, že všetci na globalizácii zbohatnú. Naznačuje len to, že čisté zisky budú kladné, víťazi budú môcť kompenzovať porazených a ešte na tom získať. Konzervatívci však tvrdia, že na to, aby boli konkurencieschopní v globalizovanej ekonomike, je potrebné znížiť ich daňové zaťaženie a obmedziť sociálny štát. A tak sa stalo. Daňový systém v USA je dnes menej progresívny a tí, ktorí čerpajú daňové úľavy, pochádzajú z privilegovanej skupiny bohatých. Dôsledkom tejto situácie je, že USA a im podobné ekonomiky sa stávajú bohatými krajinami s chudobnými ľuďmi.
Globalizácia a kríza
Vďaka vzájomnej prepojenosti trhov, ktorá je nevyhnutným znakom globalizácie, sa hypotekárna recesia v USA zmenila na globálnu krízu. Otvorenosť ekonomík spôsobila takmer okamžitú reakciu a kolaps na celom svete. Kríza pohltila dokonca aj tie ekonomiky, ktoré sa nezúčastňovali na obchode s podvratnými aktívami, eliminovali riziko v obchodovaní s cennými papiermi a ako také hospodárili celkom zodpovedne. Boli sme svedkami toho, ako sa rôzne ekonomiky snažili vyrovnať so vzniknutou situáciou. Vo Francúzsku sa napríklad diskutovalo o uzavretí hraníc importu a podpore lokálnej ekonomiky. Globálna kríza v globalizovanom svete nám však poskytla celkom jedinečnú príležitosť: namiesto náplastí pre zopár ekonomík sme dostali príležitosť riešiť situáciu globálne.
Globálneho riešenia sa dovoláva aj Komisia expertov prezidenta Valného zhromaždenia OSN. Tá sa na margo reforiem v medzinárodnom monetárnom a finančnom systéme vyjadrila, že pri akomkoľvek globálnom riešení, či už pôjde o krátkodobé prostriedky stabilizácie súčasného stavu alebo dlhodobé prostriedky znižujúce pravdepodobnosť opakovania krízy, sa musí patričná pozornosť venovať následkom na nielen bohaté, ale aj chudobné ekonomiky. Bez tohto postupu je podľa Komisie nemožné obnoviť ekonomický rast a znižovanie chudoby vo svete.
Neudržateľný systém je odsúdený na neúspech
Potenciál globalizácie tkvie v možnosti stierania rozdielov medzi chudobnou väčšinou a bohatou elitou, a to nielen vo vývojových, ale aj vo rozvinutých ekonomikách. Prehlbujúce sa rozdiely môžu byť aj príčinou vypuknutia krízy.
Ekonómovia a aktivisti v oblasti chudoby nám ponúkajú svoje riešenia. Joseph Stiglitz tvrdí, že ekonomický vývoj sa nesmie oddeľovať od sociálneho pokroku a navrhuje kompletnú ekonomickú integráciu s nivelizáciou nekvalifikovaných platov všade vo svete.
Publicista Robert Weissman žiada efektívnejšiu reguláciu trhu a reguláciu moci veľkých korporácií v spojení s podporou verejného sektora. Príklad, ktorý sa dá implementovať rovnako lokálne, ako aj globálne, pochádza zo škandinávskych krajín. Masívne vládne investície do vzdelávania a výskumu spolu so silným sociálnym sektorom tu vedú ku produktívnej a konkurenčnej ekonomike, kde sa zvyšuje životný štandard všetkým obyvateľom. Nehovoriac o tom, že takéto prostredie je mimoriadne príťažlivé pre investorov, pracovníkov aj podnikateľov.
Noam Chomsky tvrdí, že zodpovednosť za riešenie situácie majú aj aktivisti v bohatých krajinách. Ich povinnosťou je presadzovať nielen korporátne etické kódexy, ale aj eliminovať otrokársky systém ako taký.
Spisovateľka a aktivistka Naomi Klein odporúča systému, aby považoval korporácie za politické entity, a podľa toho s nimi aj zachádzal. Nielen korporácie, ale aj také inštitúcie ako Svetová banka, Medzinárodný menový fond či Svetová obchodná organizácia potrebujú prevziať legálnu zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Ich rozhodnutia by mali byť transparentné a systém by mal zaviesť mechanizmus na odhalenie internej aj externej korupcie a vedľajších záujmov. Etické prešľapy by sa mali hodnotiť s prihliadnutím na následky neetických rozhodnutí. Rozhodnutia by sa mali vykonávať až po podrobnej expertíze všetkých pridružených následkov.
Netreba zabúdať ani na implementáciu riešení spojených s ekológiou – dohľad nad trvalo udržateľným rozvojom ekonomík, nad znižovaním emisií a zodpovedným využívaním prírodných zdrojov. A to nielen vo viditeľných ekonomikách, ale aj v tých krajinách, ktoré slúžia ako smetisko či montážna linka rozvinutého sveta. Trvalo neudržateľný systém je totiž odsúdený na neúspech.
Pokiaľ sa potenciál reštrukturalizácie globalizácie využije správnym spôsobom, potom by globalizácia mala konečne prinášať zasľúbené ovocie: lepšie životné podmienky a spravodlivú mzdu pre všetkých.
