Kto a ako platí dane

V roku 1964 to už bolo 77 percent, o rok na to sa toto číslo scvrklo na 70, v roku 1989 na 28 percent. Súčasná výška daní „pre bohatých“ má najbližšie k hodnotám roku 1990 a k hodnotám v čase veľkej hospodárskej krízy. Niektorým korporáciám však ani súčasných 35 percent nie je po vôli.

Ako to vyzerá v USA

Spoločnosť News Corporation Ruperta Murdocha, ktorá má mediálne podiely v USA, Kanade, Latinskej Amerike, Európe, Ázii a v Austrálii, zaplatila v rokoch 1995 až 1998 spolu so svojimi sesterskými spoločnosťami na celom svete iba 6 percent zo zisku.
Frakcia spoločnosti News Corp. Investments sa vo Veľkej Británii za posledné desaťročia vyhla povinnosti platiť korporátne dane. Jej príjmy dosiahli v roku 2008 až 33 miliárd amerických dolárov. Jedna z najznámejších bankárskych korporácií, Goldman Sachs, zaplatila za rok 2008 daň z príjmu vo výške 14 miliónov dolárov, čo sa rovná jednému percentu z jej príjmov v danom roku.
Pre priemerne zarábajúceho Američana (národný platový index za rok 2008 bol 41 334,97 dolára) by daň predstavovala 15 alebo 25 percent v závislosti od toho, či by sme ho mohli považovať za hlavu rodiny (15 %) alebo slobodného občana (25 %). V takomto prípade platí pravidlo, že vyššie dane hradia osoby s nižším príjmom. Naopak tí, čo si vyššiu daň môžu pre svoj vysoký príjem dovoliť, sa jej vyhýbajú.

Takzvaná fiškálna disciplína

Počas ôsmich rokov vlády prezidenta Georgea W. Busha vytvárala americká vláda pozoruhodnú fiškálnu politiku: poskytovali sa daňové úľavy, ktoré prospievali práve najbohatším, pritom objem vládnych výdavkov bol najvyšší za posledných 20 rokov. Väčšinu z nich išla na militarizáciu.
Deficit, ktorý George Bush mladší vytváral, si vyžiadal tzv. fiškálnu disciplínu. Za týmto honosným termínom sa skrývalo minimalizovanie verejného sektora. Hoci ho „preslávilo“ vyberanie najdlhších dovoleniek v histórii amerických prezidentov, vyslúžil si aj iné označenia.
„Prezident Bush pracuje nadčas pri prehlbovaní našej fiškálnej pasce,“ komentovali ekonómovia Laurence J. Kotlikoff a Jeffrey D. Sachs a dodávajú informácie o masívnom znižovaní sociálneho a zdravotného sektora. Ich slová potvrdzuje aj hovorca bieleho domu Ari Fleischer: „Niet pochýb o tom, že sociálne zabezpečenie a zdravotná starostlivosť sa k súčasnej aj budúcej generácii dostanú za cenu záťaže drvivého dlhu, ak zákonodarcovia nebudú vážne pracovať na reforme týchto programov.“
Reforma však podľa neho neznamená progresívne zdaňovanie. Paul Krugman dodáva, že podobný osud ako sociálny a zdravotný sektor môže očakávať niekoľko ďalších programov minulého storočia, ktoré sa vyvinuli na ochranu populácie pred vyčíňaním súkromnej moci.
Noam Chomsky sa vyjadril, že minimalizovanie sociálnych programov má ciele, ktoré smerujú hlbšie, než len ku koncentrácii bohatstva a moci:
„Sociálne zabezpečenie, verejné školstvo a podobné odchýlky z tzv. správnej cesty, ktoré americká armáda plánuje zaviesť vo svete, sú založené na nekalých doktrínach. Medzi ne patrí zhubné presvedčenie, že by sme sa mali ako komunita zaujímať o to, či invalidná vdova na druhom konci mesta prežije tento deň, alebo či by malo mať dieťa z vedľajšieho dvora šancu na dôstojnú budúcnosť. Tieto nekalé doktríny sú odvodené z princípu sympatie, ktorý za podstatu ľudskej povahy považovali Adam Smith a David Hume, princíp, ktorý musí byť vyvodený z mysle.”
Chomského irónia sa objavila v čase, keď prezident Bush II. plánoval odvodiť budúce dôchodky od pohybov na trhu cenných papierov.

Najväčšie rozdiely tesne pred krízou

Ekonóm Simon Kuznets predstavil v 50. rokoch minulého roka hypotézu, kde mali sociálne nerovnosti v čase opísať krivku v tvare zvona. S vývojom industrializácie a technológií sociálne nerovnosti najprv vzrastú a neskôr opäť vďaka vyššej produktivite práce klesnú. Tento model vyzeral až do konca 70. rokov ako vhodný. Ale keď začali nerovnosti v príjmoch opäť stúpať, model sa interpretoval tak, že sa opakuje - opäť rastie, aby niekedy v budúcnosti mohol klesnúť.
Mladí ekonómovia Thomas Picketty a Emmanuel Saez urobili alternatívny výskum v oblasti distribúcie bohatstva, za ktorý si vyslúžili medailu Johna Batesa Clarka. Zmapovali mzdy v americkej ekonomike v rokoch 1913 až 2007. Dôraz položili na jednotlivé sociálne vrstvy.
Od roku 1917 podiel príjmov najbohatšej desatiny populácie stúpal z približne 40 na takmer 50 percent. Desatina obyvateľov teda vlastnila polovicu bohatstva USA. K najväčším nerovnostiam medzi bohatými a chudobnými došlo tesne pred veľkou hospodárskou krízou v roku 1929. Počas krízy a potom za druhej svetovej vojny podiel najbohatších klesal a zastavil sa až v roku 1944 tesne nad hodnotou 32,5 percenta. Do konca 70. rokov si zachoval podobné hodnoty.
Núka sa nasledujúce vysvetlenie: veľká hospodárska kríza a druhá svetová vojna boli ekonomické šoky, ktoré spôsobili stratu pozície najmä najbohatšieho obyvateľsva. V kombinácii s progresívnym zdaňovaním sa vytvorili podmienky, v ktorých bola až do konca 70. rokov distribúcia príjmov na prijateľnej úrovni.
Nasleduje však éra masívnych deregulácií a znižovaní daní pre bohatých (napr. zákon o daňovej reforme z roku 1986). V roku 2000 sa už podiel najbohatšej desatiny na celkom majetku USA ocitol na hodnote 47,5 percenta. Dva roky klesal, len aby neskôr stúpol na historické maximum: v roku 2007 dosiahol podiel najbohatšej desatiny občanov 49,7´percenta. Táto hodnota dokonca prevýšila hodnoty z roku 1928 pred veľkou hospodárskou krízou.
Picketty a Saez skúmali aj rozvrstvenie bohatstva v najbohatších piatich percentách, jednom percente a stotine percenta občanov USA. Tu sú rozdiely v distribúcii ešte výraznejšie. V zásade platí, že k „najúbohejšej“ distribúcii bohatstva dochádza tesne pred ekonomickou krízou. V roku 2007 vlastnila najbohatšia stotina Američanov 6 percent príjmov, čo je vlastne šesťstonásobok ich objemu. Podobný trend sa počas minulého storočia objavil aj vo francúzskej a anglickej ekonomike.

Pokles reálnych platov

Pozoruhodné sú aj iné zistenia výskumu. Picketty a Saez porovnali vývoj priemerných platov s vývojom platov na riadiacich pozíciách. Kým reálne platy za posledné tri dekády stagnovali, platy na riadiacich pozíciách prudko stúpali.
Tento rozdiel prehlbuje aj tzv. reálna hodnota peňazí: ak sa ich množstvo peňazí zvyšuje, lebo bohatým rapídne stúpa plat, znižuje sa ich kúpna sila. Ak dostávam stále ten istý plat, znamená to, že si zaň kúpim postupne menej a menej tovarov. Reálny plat mi teda klesá.
Trend v USA nasvedčuje, že kým bohatí majú sklony k zvyšovaniu miery úspor, stredná a nižšia trieda trpí vysokou mierou zadlženosti. Podľa štatistík Federálneho rezervného systému (FED) sa od 80. rokov úspory premieňali na dlh. Pomer spotreby k príjmom bol v roku 1980 6:10, v roku 2006 už takmer 6:5.
Ekonómovi Michaelovi Hussonovi sa podarilo zachytiť podiel platov a spotreby na hrubom domácom produkte (HDP) nielen v Spojených štátoch amerických, ale i v európskych spoločenstvách a v Japonsku súčasne. V roku 1960 sa spotreba aj platy pohybovali na úrovni 65 percent. V roku 2008 predstavovala spotreba až 71 a platy len 61 percent HDP. Spotrebitelia na celom svete žili nad svoje zhoršujúce sa pomery.
Svoju rolu tu zohrávajú aj spotrebiteľské zvyky a zvyšovanie „miery netrpezlivosti“, ako ju nazýva FED. Spotrebitelia majú čoraz menšie zábrany zadlžovať sa aj pri menších výdavkoch - ako napríklad pri kúpe dovolenky alebo auta, čo bolo ešte v roku 1980 takmer nemysliteľné.
V každom prípade tu však distribúcia bohatstva zohráva významnú rolu. Keďže reálne príjmy bežných spotrebiteľov už tri dekády klesajú, na zabezpečenie životného štandardu, ktorý sa snažia spotrebitelia udržiavať, si musia požičiavať.
Ocitli sme sa v čase, keď sa 90 percent obyvateľov USA snaží udržať spotrebu zodpovedajúcu ich objemu. V roku 2007 mala najbohatšia desatina amerických občanov takmer polovicu príjmov a o zvyšnú polovicu sa museli deliť zvyšní obyvatelia. Až 90 percent spotrebiteľov síce mohlo zvýšiť svoju spotrebu, aby sa aspoň čiastočne prekrylo 40-percentné vákuum, ale z dlhodobého hľadiska bol tento postup neudržateľný.
V bode, v ktorom neúnosná zadlženosť bežných spotrebiteľov zabránila v ich obvyklej spotrebe, nastal zlom. Americkí spotrebitelia, na ktorých kúpnu silu sa spolieha nielen ekonomika USA, ale aj iné svetové ekonomiky, si nemohli dovoliť pokračovať v neprimeranej spotrebe. Po vypuknutí hypotekárnej krízy v roku 2008 nedostatok agregátneho dopytu spustil lavínu bankrotov vo výrobných podnikoch a prakticky vo všetkých odvetviach závislých na spotrebe.

Akosi priveľa náhod

Je náhoda, že sociálne rozdiely pomohli vystupňovať a prehĺbiť krízu za posledné storočie dvakrát, a to v čase, keď sa nachádzali na takmer identických hodnotách? Prečo sa americká ekonomika relatívne rýchlo zotavila zo stagnácie v 70. rokoch, hoci jej symptómy boli vážne (inflácia, ropná aj energetická kríza), a nedokázala sa zotaviť zo začínajúcej finančnej krízy?
Je možné, že ekonomika sa sama takýmto mechanizmom trestá za zlyhanie v rozdeľovaní bohatstva? Zasahuje tento etický rozmer kapitalizmu ekonomiku hlbšie, než je konvenčná ekonómia ochotná priznať? Je možné, že nedôvera spotrebiteľov, ktorých príjmy sa systematicky stláčali tak, aby dekády stagnovali (zatiaľ, čo im na televíznych obrazovkách prezentovali nedosiahnuteľný „americký sen“), mala na americkú aj svetovú ekonomiku väčší vplyv ako energetická kríza? A ak tento predpoklad platí, prečo sa mu venuje tak málo pozornosti?
Konvenčná ekonomika sa nezaoberá otázkou distribúcie bohatstva. V ekonomických modeloch nachádzame zistenia typu: na vzájomnom obchode obe krajiny získajú, pri trende fúzií budú hraničné náklady na výrobky nižšie a podobne. Zisk korporácie, ktorá modely nasleduje, sa podpíše pod rast HDP, čo by malo znamenať, že ekonomike sa darí. Otázku, čo urobí korporácia so ziskom, ktorý jej vznikol, konvenčná ekonómia nepredkladá.
Prijali sme predpoklad, že to, čo prospieva korporácii, prospieva aj jej zamestnancom a celej ekonomike. Ibaže to znamená, že sme zneviditeľnili chudobnejšiu väčšinu. Okrem platnej legislatívy a etiky neexistuje žiadny predpoklad, že sa vedenie korporácie spravodlivo podelí so svojimi zamestnancami. Videli sme to zreteľne v Saezovom a Pickettyho výskume, kde platy riadiacich pracovníkov v čase stúpali, kým priemerné platy stagnovali. A bola to legislatíva, ktorá tento trend umožnila.

Absurdný model sa desaťročia uplatňuje

Deregulácie Ronalda Reagana, Georgea Busha I., Billa Clintona a Georgea Busha II. a daňové úľavy pre najbohatších, to všetko sa podpísalo pod prehlbovanie rozdielov medzi chudobnou a bohatou časťou populácie. Deregulácie umožnili, aby sa zdroje presúvali zo spodných, chudobnejších vrstiev obyvateľstva, ktoré by ich využívali, k ekonomickým elitám, ktoré ich nedokázali (alebo nechceli) minúť.
Tento model je sám osebe absurdný, napriek tomu sa desaťročia uplatňoval. A to nielen v USA, ale aj v globálnej ekonomike, kde 20 percent najbohatších vlastní 80 percent zdrojov.
Problém deregulácií je aj problémom tlaku na vládu zo strany najbohatších. Prezidentské a iné politické kampane dlhodobo sponzorujú ropné, zbrojárske, energetické a komunikačné korporácie, ktoré vyvíjajú nátlak na rozhodnutia „svojich“ kandidátov. Otázka loby (práve tých najbohatších) je jednou z najzávažnejších príčin deregulačnej politiky. Etická distribúcia ziskov by mala začať pôsobiť práve na týchto miestach.
Prospech z distribúcie bohatstva by nebol len prospechom chudobnejšej vrstvy, ale dokázal by spotrebiteľskej väčšine vrátiť dôveru a prostriedky nevyhnutné na fungovanie v trhovom mechanizme. Progresívne zdaňovanie by uvoľnilo zviazané ruky väčšiny a pri efektívnom využití zdrojov by umožnilo aj refinancovanie oblasti, ktorá v súčasnosti potrebuje najviac financií – sociálneho sektora.
Etika by v takomto prípade mohla dokonca splniť aj trúfalý predpoklad, že sa ekonomike ako celku z dlhodobého hľadiska oplatí.

Autorka absolvovala štúdium na Filozofickej fakulte a na Fakulte manažmentu UK Bratislava