Reklama
Odmena za nákup na ZľavaDňa
Reklama

Slovenský protifašistický odboj (1)

Všetci slovenskí občania neprijali vyhlásenie autonómie 6. októbra 1938 a vznik samostatného štátu 14. marca 1939 s nadšením.
Počet zobrazení: 2964
slovensky_historia.jpg

Živnou pôdou pre opozíciu boli rozličné názorové prúdy, osobitne medzi členmi bývalých politických strán, ako aj zlikvidovaných spoločenských, odborových, mládežníckych, osvetových, kultúrnych a iných organizácií. Okrem nich to boli najmä predstavitelia evanjelickej cirkvi, demokratickými tradíciami prvej ČSR odchovaná značná časť inteligencie, študujúca a robotnícka mládež, vojaci a dôstojníci, ktorí vyšli z čs. armády.

NEKOMUNISTICKÉ HNUTIE ODPORU

Dnes už neobstoja ideologické tvrdenia niekdajšej historiografie o vedúcej a jedinej organizovanej politickej sile antifašistického zápasu - Komunistickej strane Slovenska, hoci bola v ilegalite najlepšie organizovaná. Hneď po vzniku Slovenského štátu (od 21. júla 1939 oficiálne nazývanom Slovenská republika) sa totiž do odboja proti novým pomerom zapojili bývalí členovia aj iných strán, najmä sociálni demokrati, agrárnici, národniari, národní socialisti a aktivisti na nich priamo či nepriamo napojených združení a spolkov.
Okrem komunistov boli najaktívnejší sociálni demokrati. Počas ilegality ich činnosť riadil Ústredný výkonný výbor sociálnodemokratickej strany v Bratislave postupne na čele s Jánom Pociskom, Františkom Zimákom a Danielom Ertlom. Ilegálne skupiny SDS pracovali na celom, najmä však na strednom Slovensku, kde ich organizačná sieť išla do okresov, väčších miest, obcí i do niektorých závodov. K najväčším antifašistickým skupinám patrila organizácia D. Ertla s centrom činnosti vo Zvolene, celoslovenská skupina Miloša Juráša so základňou odboja v Tomášovciach a skupina Stanislava Mareša v Bratislave. Tlačovým orgánom SDS bol časopis Hlas národa.
V rokoch 1939 až 1943 pracovali sociálni demokrati v troch základných zložkách hnutia odporu: v rámci komunistického odboja, v ilegálnych skupinách občianskeho odboja a v samostatných odbojových organizáciách SDS. Účasť v komunistickom a nekomunistickom odboji slúžila na ich organizačné a kádrové posilnenie, na dosiahnutie väčšieho vplyvu a zvýšenie aktivity. Súčasne mu vtlačila aj špecifické črty - delenie sociálnej demokracie na ľavé krídlo spolupracujúce s KSS a na pravé, ktoré sa orientovalo na koordináciu s občiansko-demokratickým odbojom.
V ilegalite pôsobili desiatky odbojových skupín bývalej agrárnej, národnej a národnosocialistickej strany. K najväčším patrili zoskupenia okolo Jána Lichnera, Vavra Šrobára, Jána Ševčíka, Jána Ursínyho, Jozefa Lettricha a Pavla Neckára. Najviac členov mali československy a všeslovansky orientované skupiny (aj spravodajské), v ktorých pracovali stovky odbojárov. K najznámejším sa zaraďovala Flóra pod vedením Kvetoslavy Viestovej, Justícia (Karol Koch), Demec (Michal Zibrin a Vladimír Velecký), Obrana národa na Slovensku (Josef Dřímal) a Všeslovanská revolučná organizácia (J. Zelinka-Winter). Antifašistickí vojaci a dôstojníci často pracovali v ,,civilných“ odbojových skupinách, ale neskôr vznikli aj čisto vojenské - napríklad Victoire, či zoskupenia podplukovníkov Mirka Vesela, Františka Urbana a Jána Goliana.

EVANJELICI PROTI ĽUDÁCKEMU REŽIMU

Príslušníci evanjelickej cirkvi sa nikdy nezmierili so zánikom prvej ČSR a s existenciou ľudáckeho režimu. Mali výhrady aj k politickému zneužívaniu katolicizmu. Až na malé výnimky nevstupovali do HSĽS, HG a HM. Mladí ľudia sa organizovali vo Zväze evanjelickej mládeže (SEM). Evanjelickí kňazi pôsobili v protiľudáckom, protinacistickom a československom duchu.
K organizovaným prejavom nesúhlasu patrili púte na Bradlo pri výročiach tragickej smrti Milana R. Štefánika, na ktorých sa evanjelici zúčastňovali v tisícoch odmietajúc ľudácke hodnotenie činnosti generála Štefánika. Podobný charakter mali aj zjazdy SEM v Banskej Bystrici (1939) a v Liptovskom sv. Mikuláši (1940). Ďalšie zjazdy štátne orgány zakázali. Z toho istého dôvodu zrušili aj niektoré letné tábory mládeže (Brezová pod Bradlom).
Časopis Cirkevné listy, ktorý často uverejňoval protiľudácke články, bol niekoľkokrát cenzurovaný, 15. januára 1940 úplne zastavený. Za vydávanie a rozširovanie ilegálnych letákov pri príležitosti 25. výročia vzniku ČSR úrady dočasne zastavili činnosť evanjelického spolku a vydavateľstva Tranoscius.
Otvorené prejavy nesúhlasu evanjelických duchovných súviseli s protestmi proti výčinom HG (Pamätný spis Spolku evanjelických kňazov z 21. novembra 1939) a proti prenasledovaniu a deportáciám židovského obyvateľstva (Stanovisko evanjelických biskupov a kňazov z mája 1942). Do odboja sa zapojili desiatky kňazov, napríklad Fedor Rupeldt zo Žiliny, Jur Chochoľ z Tomášoviec, Ján Chabada zo Slovenskej Ľupče, Vojtech Hruška zo Sučian, Ľudovít Šenšel z Liptovskej Porúbky, Pavel Neckár z Prešova, Pavel Uhorskai z Popradu, Peter Škodáček z Púchova, Pavol Hronec z Hronseku, P. Valach z Turej Lúky, Pavel Chorvát zo Slatiny, Ján Michalec z Pustých Úľan, Ján Zeman z Trenčína, Ivan Kolesár z Kochanoviec, Július Dérer z Kráľovej Lehoty, Jozef Juráš z Liptova, Juraj Holčík, Ján Bakoss z Banskej Bystrice, Jozef Bučko z Turčianskeho Sv. Martina, Pavel Tomko z Východnej, Martin Abrahám z Liptovskej Kokavy, L. Pavlas z Liptovskej Porúbky, E. Janota z Pribyliny, J. Strelec a Ľudovít Hrdlička z Novohradu, Ján Lichner z Brezovej pod Bradlom, či Pavel Styk z Majera.
Mnohí občania evanjelického vierovyznania pôsobili v odboji ako vedúci činitelia nekomunistického smeru: Ján Lichner, Michal Zibrin, Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Matej Josko, Peter Zaťko, Martin Kvetko, Daniel Ertl, Miloš Juráš, Viliam Žingor atď. Nie náhodou sa na strednom Slovensku aktívne zapojil do SNP najmä Turiec, horný Liptov, Gemer, Novohrad, dolná Orava, mestá Banská Bystrica, Zvolen, Brezno nad Hronom, Martin a Liptovský sv. Mikuláš, na západnom Slovensku Brezová pod Bradlom, okolie Myjavy, Turej Lúky, Podjavorie a Uhrovecká dolina, kde žili súvislé enklávy evanjelického obyvateľstva.

SOLIDARITA SLOVANOV

Myšlienka vzájomnosti, priateľstva a spolupráce všetkých slovanských národov počas 2. svetovej vojny nesporne zohrala významnú úlohu. Pomohla zapojiť do odboja tisíce slovenských vlastencov. Všeslovanské hnutie vo všetkých slovanských krajinách sa stalo aktom obrany proti hitlerovskému Nemecku a jeho satelitom, teda aj proti horthyovskému Maďarsku.
S pôsobením tejto myšlienky sa priamo alebo nepriamo spájali viaceré významné akcie odporu aj na Slovensku. Vzbury a nepokoje vojakov v Kremnici, Banskej Štiavnici, Brezne, Liptovskom sv. Mikuláši, Levoči, Kežmarku a vo Zvolene proti účasti na vojne proti Poľsku v septembri 1939 znamenali prvý vážnejší otras ľudáckeho režimu. Účasť Slovenska na vojne proti Sovietskemu zväzu po boku hitlerovského Nemecka postupne viedla k prehĺbeniu permanentnej krízy režimu a v konečnom dôsledku spôsobila rozklad jeho najdôležitejšej mocenskej opory - slovenskej armády.
V rokoch 1938 až 1945 vznikali rozličné ilegálne odbojové skupiny, ktorých programom nebolo len obnovenie ČSR, ale aj povojnová spolupráca, priateľstvo a zjednotenie všetkých slovanských národov. Išlo napríklad o Všeslovanskú revolučnú organizáciu, ktorá pôsobila na území celého Slovenska, Československý národný protiboj (Záhorie), Priateľ Slovanov, Strana slovanského zjednotenia, Zväz všeslovanskej jednoty (východné Slovensko), Adamov značka Osipenko (Brezno, Hnúšťa), či spolok Mor ho! (Banská Bystrica, Zvolen, Radvaň, Harmanec).
Pôsobnosť všeslovanskej myšlienky možno dokumentovať aj z iných foriem odboja. Napríklad z politického, vojenského a hospodárskeho spravodajstva jednotlivcov a skupín v prospech Poľska pred jeho prepadnutím, z pomoci českým, poľským, juhoslovanským, ruským, bieloruským a ukrajinským utečencom, z existencie desiatok druhov slovansky zameraných letákov, z ilegálnych časopisov Slaviansky hlas, Slovan, z článkov v časopisoch Hlas národa, Jánošík, Útok, z názvov partizánskych jednotiek: brigáda Za slobodu Slovanov, z existencie niekoľkých partizánskych oddielov Slovan atď. Vo všetkých hlavných programových dokumentoch odboja (Ohlas Ústredného RNV, Vianočná dohoda a Deklarácia SNR) nájdeme zdôraznenie myšlienky priateľstva a spolupráce so slovanskými národmi.

MLÁDEŽ V ODBOJI

V rokoch 1939 až 1943 sa do odboja zapojila aj demokraticky, československy a všeslovansky orientovaná mládež. Jej programom bol zápas za obnovenie čs. štátnosti. Väčšinu tvorili stredoškolskí a vysokoškolskí študenti, bývalí sokoli, skauti, členovia mládežníckych organizácií predmníchovských politických strán a SEM, učni a mladí robotníci.
Už v roku 1938 vznikli dve najväčšie odbojové združenia - Revolučná mládež Slovenska a Všeslovanská revolučná organizácia s organizačnou sieťou po celom Slovensku. Aj keď RMS pracovala pod priamym vplyvom ilegálnej KSS, jej jadro tvorili študenti, učni a mladí robotníci bez straníckej príslušnosti.
V aktivite nekomunistického odboja v rokoch 1939 až 1943 prevažovala organizačná činnosť, práca na vydávaní a rozširovaní ilegálnej tlače, letákov a iné formy propagandy proti fašizmu a domácemu totalitnému režimu. Významnou zložkou sa stalo zabezpečovanie ilegálnych prechodov do zahraničia (v roku 1939 do Poľska, po jeho vojenskej porážke do Maďarska) politicky a rasovo prenasledovaných občanov, českých dôstojníkov, vojakov, letcov a študentov, ktorí smerovali do čs. zahraničných vojenských jednotiek. Cez slovenské územie tak prešlo okolo 3 500 Čechov.
Dôležitou formou odbojovej činnosti bolo politické, hospodárske a vojenské spravodajstvo v prospech čs. exilových politických a vojenských orgánov, udržiavanie pravidelného osobného (Švajčiarsko, Juhoslávia do apríla 1941, Turecko, Švédsko) a rádiotelegrafického spojenia.
Dominovala tiež materiálna a finančná pomoc všetkým odbojovým zložkám, zatknutým a prenasledovaným odbojárom a ich rodinám, zásobovanie prvých partizánskych skupín a všestranná pomoc sovietskym, českým, poľským, juhoslovanským, či francúzskym zajatcom a utečencom. Tlačovými orgánmi nekomunistického odboja, okrem spomínaného Hlasu národa, boli celoslovenské ilegálne časopisy Útok, Ohlas a periodiká regionálneho charakteru.

NAJORGANIZOVANEJŠIA ZLOŽKA

Po novembri 1989 sa objavili v slovenskej historickej vede pokusy negovať a zamlčiavať fakty súvisiace s komunistickým odbojom. Ide o opačný extrém toho, čoho sme boli svedkami po februári 1948, keď sa monopolného hodnotenia hnutia odporu zmocnila KSČ.
Komunistický odboj tvoril jednu z najvýznamnejších odbojových zložiek a jeden z hlavných politických prúdov na Slovensku v rokoch 1938 až 1945. Predstavoval najorganizovanejšiu zložku hnutia odporu, ktorú aj najviac postihovali represie policajných a bezpečnostných orgánov slovenského štátu. Jedným z prvých opatrení autonómnej vlády bolo, že 9. októbra 1938 zastavila činnosť organizácií KSČ na Slovensku. Súčasne sa uskutočnili prehliadky v jej úradných miestnostiach a v súkromných bytoch jej funkcionárov. Prezídium Krajinského úradu v Bratislave nariadilo 15. októbra rozpustiť aj odborové, spoločenské a iné inštitúcie, ktoré pracovali pod vplyvom KSČ.
O niekoľko týždňov neskoršie zastavili úrady činnosť aj socialistickým stranám (sociálnodemokratickej a národnosocialistickej). Definitívne rozpustenie všetkých strán a ich odborových zväzov a spoločenských organizácií prišlo vo februári 1939. Zároveň prestali vychádzať ich tlačové orgány. Podobne ako komunisti, aj sociálni demokrati, národní socialisti, časť členov agrárnej a Slovenskej národnej strany, ktorí nesúhlasili so spojením s HSĽS, boli donútení opustiť svoje pozície v štátnych, miestnych a verejných zastupiteľských orgánoch.
V druhej polovici októbra 1938 sa vytvorilo ilegálne Krajinské vedenie KSČ na Slovensku (Július Ďuriš, Karol Bacílek a Koloman Moškovič). Vznikli štyri oblasti ilegálnej KSS – bratislavská (Ján Osoha), banskobystrická (Karol Černocký), žilinská (Ľudovít Benada) a prešovská (Pavel Tonhauser). Neskoršie pribudla aj trenčianska na čele s Jánom Svitekom.
Oblasti ilegálnej KSS pozostávali zo straníckych okresov a tie z miestnych a závodných organizácií. Najmenšou jednotkou ilegálnej štruktúry bola stranícka bunka, ktorá sa skladala z 3 až 7 členov. Najvyšším orgánom strany bolo ústredné vedenie. V rokoch 1939 – 1944 sa ich vystriedalo päť. Ústrednou osobnosťou v prvých troch bol Ján Osoha.
V prvých rokoch existencie slovenského štátu odbojová činnosť komunistov pozostávala z budovania organizačnej siete, z propagandy a agitácie proti fašizmu, z rozširovania ilegálnej tlače a letákov, materiálnej a finančnej podpory zatknutým odbojárom a ich rodinám a zo získavania ľudí do odbojovej práce. Hlavným tlačovým orgánom bol ilegálny časopis Hlas ľudu. Vychádzali aj regionálne noviny a časopisy: Pravda slovenskej mládeže, Iskra, Kladivo (nemecká verzia Der Hammer), Správy KTK, Boľševická zástava, Hlas dediny, Považské zvesti a ďalšie.

PRVÉ JÁNOŠÍKOVSKÉ DRUŽINY

Po prepadnutí Sovietskeho zväzu hitlerovským Nemeckom 22. júna 1941 sa protifašistický odboj na Slovensku, predovšetkým komunistický, zaktivizoval. V rokoch 1942 a 1943 sa pristúpilo k účinnejším formám boja vrátane diverzií, sabotáží a zakladania partizánskeho hnutia.
Prvé bojové jánošíkovské družiny vznikli na západnom Slovensku (skupina Janka Kráľa), na strednom (Sitno a Vtáčnik), na východnom (Pavel Boroš), neskoršie v Turci (Viliam Žingor) a v Slánskych vrchoch (Ľudovít Kukorelli). Ich členmi boli odbojoví pracovníci, politicky a rasovo prenasledovaní občania, dezertéri zo slovenskej armády a sovietski občania – utečenci z nemeckých zajateckých a koncentračných táborov. Niektoré z nich policajné orgány rozbili (skupiny J. Kráľa a P. Boroša) už v roku 1942, iné pretrvali až do vypuknutia SNP (Sitno, Vtáčnik, V. Žingor, Čapajev-Kukorelli).
V tomto období sa z iniciatívy KSS objavili aj prvé pokusy o zjednotenie hlavných odbojových zložiek a o vytvorenie spoločného vrcholného orgánu. V marci 1942 vznikol v Bratislave Ústredný revolučný národný výbor, ktorého členmi boli komunisti Pavel Stahl, Miloš Hrušovský, spisovateľ Fraňo Kráľ a bývalý agrárnik Milan Polák. Jeho členov čoskoro zatkla Ústredňa štátnej bezpečnosti. Na jeseň 1942 ÚRNV obnovil svoju činnosť s novými členmi - Michalom Falťanom a Jánom Púllom za KSS, Františkom Komzalom za sociálnu demokraciu a Igorom Daxnerom za občiansky odboj.
ÚRNV vydal Ohlas k slovenskému národu a Smernice pre organizáciu národno-revolučných výborov. Výsledkom bol vznik prvých revolučných národných výborov (RNV) vo Zvolene, Bratislave, Žiline, Priekope, Čiernom Balogu, Liptovskej Porúbke atď. Sľubnú činnosť ÚRNV prerušilo zatknutie jeho členov v apríli 1943.
Z hľadiska zjednocovania odboja bol dôležitý program jednotlivých hnutí a smerov. Zatiaľ čo nekomunistický odboj počas celej ilegality bojoval za obnovenie ČSR, komunistický sa v rokoch 1939 až 1943 orientoval na pripojenie Slovenska k ZSSR. Heslo Za sovietske Slovensko prežívalo v KSS v niektorých regiónoch až do vypuknutia SNP, prípadne aj v jeho priebehu (Zjednocovací zjazd KSS a SDS, Konferencia závodných výborov a dôverníckych zborov), ba dokonca aj na konferenciách KSS v jarných mesiacoch 1945 na oslobodenom území východného Slovenska. Bol to program od samého začiatku chybný a škodlivý najmä pre spoločné akcie všetkých zložiek hnutia odporu.
S heslom sovietskeho Slovenska skoncovalo až piate ilegálne ústredné vedenie KSS v zložení Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský, ktoré sa orientovalo na spoluprácu s ostatnými odbojovými silami s programom vytvorenia novej ČSR, kde by mal mať slovenský národ rovnoprávne postavenie s českým. K zmene politickej línie komunistov prispelo podpísanie Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi čs. exilovou vládou v Londýne a ZSSR 12. decembra 1943 v Moskve.

ILEGÁLNA SLOVENSKÁ NÁRODNÁ RADA

Po vzniku ilegálnej SNR a prijatí jej programového dokumentu Vianočnej dohody (december 1943) sa rozprúdila spolupráca hlavných odbojových politických i nepolitických smerov na príprave celonárodného ozbrojeného vystúpenia proti fašizmu a totalitnému režimu. Išlo o zjednotenie všetkých významnejších protifašistických síl, vytvorenie vrcholného odbojového orgánu a jeho programu, vrátane vzniku regionálnych územných odbojových orgánov - ilegálnych miestnych, okresných a oblastných RNV.
V druhej polovici roka 1943 nastala priaznivejšia situácia pre zjednotenie slovenského odboja a vytvorenie jeho vrcholného orgánu. Na jeseň z iniciatívy členov 5. ilegálneho ústredného vedenia KSS vznikla ilegálna Slovenská národná rada zložená z troch zástupcov komunistického (Karol Šmidke, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský) a z troch zástupcov občianskeho odboja (Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Matej Josko). Neskoršie do nej pribrali sociálneho demokrata Ivana Horvátha a národohospodára Petra Zaťka.
Za komunistický odboj boli v ilegálnej SNR zastúpení všetci členovia ústredného vedenia KSS. Šmidke prezentoval zahraničné (moskovské) vedenie KSČ a v komunistických kruhoch, najmä na strednom a západnom Slovensku, mal autoritu vďaka svojej činnosti v strane už od roku 1921. Novomeský bol známy v radoch ľavicovej inteligencie, ale aj medzi prostými robotníkmi ako novinár, redaktor, básnik a publicista. Hoci bol Husák z 5. ilegálneho vedenia najschopnejším politikom, autorom väčšiny kľúčových dokumentov a zámerov, komunistickí odbojári ho nepoznali z predvojnovej práce v strane a výraznejšie sa nezapísal ani v protifašistickom hnutí do jesene 1943.
Tak ako vo vedení KSS, tak aj v ilegálnej SNR chýbal typický predstaviteľ komunistického robotníckeho hnutia, akými boli v tomto čase napríklad Anton Ťažký, Róbert Gottier, Gejza Lacko, Emil Peťko, či Ján Mazúr. Členovia ilegálnej SNR okrem Ursínyho svojím rangom nepredstavovali celoslovenský územný aspekt, zastupovali výlučne Bratislavu, prípadne západné Slovensko (Horváth), hoci najsilnejší odboj v rokoch 1943 a 1944 pôsobil na strednom a východnom Slovensku.
Josko sa dostal do SNR najmä ako Ursínyho švagor a majiteľ vhodného bytu v Bratislave na konšpiračné schôdze. Pred vojnou bol národným socialistom. Horváth do roku 1943 nepracoval v odboji. Do Národnej rady sa dostal ako krajan Novomeského a saturoval v tomto orgáne absentujúci post sociálneho demokrata. Ako jediný člen ilegálnej SNR po vypuknutí Povstania neprišiel do Banskej Bystrice.
Najväčším nedostatkom SNR v jej zložení bolo, že z príprav Povstania vylúčili Vavra Šrobára a jeho skupinu. Týmto aktom si skomplikovala vzťahy k zahraničnému vedeniu čs. odboja, spôsobila dvojkoľajnosť v zakladaní a činnosti ilegálnych RNV a zhoršenie vzťahov medzi komunistickým a nekomunistickým bojom proti ľudáckemu režimu. V Národnej rade chýbali aj iní predstavitelia nekomunistického odboja, napríklad Kvetoslava Viestová, Karol Koch, Ján Ševčík, Viliam Žingor atď.

PRÍPRAVA NA OZBROJENÉ VYSTÚPENIE

V decembri 1943 členovia ilegálnej SNR prijali programový dokument Vianočnú dohodu, ktorá proklamovala obnovenie ČSR na demokratických princípoch s rovnoprávnym postavením slovenského národa. S pomocou svojho vojenského orgánu - Vojenského ústredia na čele s pplk. Jánom Golianom a s ilegálnymi RNV v obciach a mestách začala pripravovať národ a armádu na ozbrojené vystúpenie proti nacistickému Nemecku a domácemu kolaborantskému režimu.
V súvislosti s vojenskými prípravami Povstania sa pre vedúce odbojové orgány kľúčovou otázkou stala koordinácia s približujúcou sa Červenou armádou. Sovietske velenie malo informácie o situácii na Slovensku a o príprave Povstania z viacerých zdrojov a kanálov. Pochádzali od vlastnej spravodajskej siete, ktorá pôsobila na slovenskom území, a od júna 1944 aj prostredníctvom správ od generála Heliodora Píku, náčelníka čs. vojenskej misie v Moskve.
Po 26. júli dostávali pravidelné hlásenia od partizánskych skupín, od členov vojenskej delegácie zo Slovenska pod velením npor. Jána Koreckého (odlet jeho skupiny do ZSSR sa uskutočnil 2. augusta z letiska Tri duby) a od oficiálnej delegácie SNR a jej Vojenského ústredia Karola Šmidkeho a Mikuláša Ferjenčíka, ktorá odletela 4. augusta z poľného letiska Mokraď pri Liptovskom Hrádku. Napriek tomu sa nepodarilo skoordinovať povstaleckú akciu s rýchlym prienikom a postupom Červenej armády na Slovensko cez karpatské priesmyky. Jednou z podstatných príčin tohto neúspechu bola nedôvera stalinského vedenia ZSSR k demokratickým antifašistickým vystúpeniam.

OPERAČNÝ TROJUHOLNÍK ZUZANA

Vojenské prípravy na ozbrojené vystúpenie tak ako politické (SNR a Šrobár) išli po dvoch líniách. Hlavnou ozbrojenou silou Povstania mala byť slovenská armáda. Tú na boj proti nemeckému nacizmu pripravovali Vojenské ústredie SNR, ale aj generál Ferdinand Čatloš, minister národnej obrany. Jeho plán vojenského prevratu vošiel do histórie pod názvom Čatlošovo memorandum. Podstatou bolo uchovanie slovenskej štátnosti aj po skončení 2. svetovej vojny.
Táto dvojkoľajnosť najmä v prvých dňoch SNP spôsobila vážne dôsledky. Vojensky zlyhalo západné Slovensko a najciteľnejšou stratou bolo odzbrojenie východoslovenskej armády, ktorá mala zohrať kľúčovú úlohu v prieniku sovietskych vojsk cez karpatské priesmyky a zároveň predstavovala najlepšie vyzbrojenú časť slovenskej armády.
Vojenské ústredie počas jarných a letných mesiacov roku 1944 rozpracovalo vojenské prípravy na celonárodné ozbrojené Povstanie. Pôsobilo v budove Veliteľstva pozemného vojska (VPV) v Banskej Bystrici v zložení pplk. Ján Golian (veliteľ Vojenského ústredia ilegálnej SNR), pplk. Mikuláš Ferjenčík (saturoval vo vojensko-politických záležitostiach), mjr. Július Nosko (personálne a taktické záležitosti), mjr. Jozef Marko (Golianov pobočník pre materiálno-technické záležitosti), mjr. Anton Cyprich (mal na starosti výzbroj a kontakty s partizánmi) a kapitán v zálohe Milan Polák (styk medzi Vojenským ústredím a ilegálnou SNR).
Uvedení dôstojníci a ich spolupracovníci využívali svoje služobné funkcie na VPV a na Veliteľstve brannej výchovy v Banskej Bystrici na prípravu vystúpenia armády. Okrem iného vymedzili základný operačný priestor Povstania v stredoslovenskom horskom regióne na severe pohorím Nízke Tatry, na východe okrajmi Slovenského Rudohoria, na juhu horstvami Poľany a Javoria, na západe Kremnickými vrchmi a Veľkou Fatrou. Tento priestor vstúpil do histórie ako operačný trojuholník Brezno – Banská Bystrica – Zvolen s krycím názvom Zuzana.
Vojenské ústredie vypracovalo vojenský plán Povstania v dvoch variantoch. Prvý počítal s vystúpením slovenských povstalcov v koordinácii s Červenou armádou a druhý sa mal uskutočniť bez ohľadu na stav príprav, ak nacistické Nemecko prikročí k vojenskému obsadeniu Slovenska.

HOSPODÁRSKA STRÁNKA POVSTANIA

Zásluhou predstaviteľov nekomunistického odboja na čele s Petrom Zaťkom, Imrichom Karvašom, Daliborom Milošom Krnom, Jánom Klinovským, Jozefom Stanekom a pplk. Henrichom Makoňom v spolupráci s miestnymi odbojovými silami a ilegálnymi RNV zabezpečili Povstanie po hospodárskej stránke.
Pod rozličnými zámienkami - najmä ochrany pred americkým bombardovaním - sa im podarilo na budúcu základňu SNP presunúť veľké zásoby potravín (sklady v Turci a na Horehroní), vojenského materiálu (Banská Bystrica, Zvolen, Brezno, Martin, Ružomberok), vojenskej obuvi a kože (Šimonovany, Baťovany, Liptovský Mikuláš), šatstva, textílií a uniforiem (Banská Bystrica, Ružomberok, Martin, Vrútky), zbraní a munície (Zemianske Kostoľany, Brezno, Harmanec, Trstená, Kvetnica), pohonných hmôt (Zemianske Kostoľany, Trstená, Dubová), liekov a zdravotníckych potrieb (nemocnice v Banskej Bystrici, Martine, Ružomberku, Tisovci, Podbrezovej, vo Zvolene, na Sliači), dopravných prostriedkov, stavebného materiálu – železo, klince, drôt a armatúru (Podbrezová, Hronec, Piesok), drevo (početné píly na Horehroní).
Dostatok finančných prostriedkov - vyše troch miliárd korún zabezpečil guvernér Slovenskej národnej banky Karvaš v spolupráci s Viliamom Paulínym a Karolom Markovičom v jej banskobystrickej filiálke. Hospodárski pracovníci odboja presadili aj vydanie dvojmesačných potravinových dávok pre celé obyvateľstvo Slovenska krátko pred vypuknutím SNP. Vďaka týmto opatreniam sa povstalecké územie neocitlo hneď v prvých dňoch v ťažkej ekonomickej, zásobovacej a finančnej kríze.

ZAČNITE S VYSŤAHOVANÍM!

Po príchode sovietskych partizánskych organizátorských skupín (júl a august 1944) a po ich preformovaní na početné partizánske jednotky vyzbrojené zbraňami zo skladov slovenskej armády sa začala najmä na strednom Slovensku aktívna partizánska činnosť. Predstavitelia SNR a Vojenského ústredia sa ju usilovali zastaviť alebo aspoň obmedziť, pretože provokovala predčasný nemecký vojenský zásah. Pritom najmä vojenské prípravy Povstania sa ešte nedokončili. Nebol známy ani výsledok Šmidkeho misie v Moskve o koordinácii vojenských akcií.
Sovietski partizánski velitelia však nerešpektovali najvyššie domáce odbojové orgány. V druhej polovici augusta uskutočnili desiatky prepadových a deštrukčných akcií. Okrem toho rozpútali teror proti nemeckému civilnému obyvateľstvu a exponentom ľudáckeho režimu. Obsadili celý rad obcí a miest v Turci, Liptove a na Horehroní. Partizánska činnosť sa zintenzívnila po 24. auguste, keď Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve dal oficiálny súhlas na bojové akcie všetkým podriadeným jednotkám na Slovensku.
Nacistické Nemecko sa rozhodlo pre povážlivo narastajúcu partizánsku aktivitu vojensky zasiahnuť, a tým prakticky určilo začiatok Povstania v jeho nevýhodnom - obrannom variante. V dôsledku neuvážených a predčasných akcií partizánskych jednotiek, ktorým sa ilegálna SNR a jej vojenské vedenie neúspešne usilovali zabrániť, vstúpili nemecké okupačné vojská 29. augusta na slovenské územie.
Po večernom rozhlasovom prejave F. Čatloša, v ktorom oznámil príchod nemeckých jednotiek a vyzval slovenských vojakov a dôstojníkov, aby nekládli odpor a boli im nápomocní, členovia Vojenského ústredia odoslali vojenským útvarom a posádkam na Slovensku rozkaz: „Heslo – Začnite s vysťahovaním! - platí od 20,00 hodiny dnešného dňa.“ Jeho prostredníctvom nariadili otvorený ozbrojený boj a odpor proti okupačným vojskám.
V Banskej Bystrici sa pokúsili zmocniť budovy VPV plukovníci Ondrej Zverin a Viliam Kanák, ktorí sa orientovali na generálov Ferdinanda Čatloša a Augustína Malára. Vďaka rozhodnému vystúpeniu bratov pplk. Mirka Vesela a mjr. Milana Vesela, pplk. Miloša Marka, npor. Oskara Lichnera a kpt. Milana Poláka spolu so skupinou vojakov a poddôstojníkov sa budova ocitla v rukách povstalcov. Členovia Vojenského ústredia mohli odtiaľto začať riadiť povstalecké posádky najprv v Banskej Bystrici a potom aj na celom oslobodenom území.
Večer a v noci z 29. na 30. augusta 1944 sa Banská Bystrica ocitla pod kontrolou povstalcov. V tú noc do mesta prišli spojené partizánske jednotky z brigád kapitána Alexeja S. Jegorova (1. čs. partizánska brigáda J. V. Stalina), npor. Ernesta Bielika (partizánska brigáda Jánošík) a npor. Ladislava Sečanského (partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku). Spoločnej akcii velil kpt. Anatolij P. Ržeckij. Vojensko-partizánsky zásah ráno 30. augusta zlikvidoval odpor členov nemeckej vojenskej misie. Po dohode s Golianom partizáni zabezpečili obranu letiska Tri duby.

PRVÉ BOJOVÉ STRETNUTIA NA POVAŽÍ

V predpoludňajších hodinách 29. augusta cez Vlársky a Jablunkovský priesmyk prenikli na Slovensko prvé transporty nemeckých jednotiek bojovej skupiny von Ohlen a Junck, ktoré od 4. septembra vystupovali ako 178. divízia pancierových granátnikov Tatra. Vojaci a dobrovoľníci žilinskej posádky ich pri Hričove a Brodne privítali paľbou pechotných zbraní. Večer, po obdržaní dôkazov, že ide o vojenskú okupáciu, Ján Golian vydal všetkým posádkam a útvarom na Slovensku rozkaz na ozbrojený odpor. Začalo sa Slovenské národné povstanie. Z hľadiska vojenskej pripravenosti predčasne, no z aspektu akútneho nebezpečia odzbrojenia slovenskej armády a priamej okupácie krajiny v pravý čas.
Súčasne s prvými bojmi povstaleckých vojakov, dobrovoľníkov a partizánov pri Hričove a Brodne, v Žiline a Strečnianskej tiesňave, neskoršie pri Topoľčanoch, Kozárovciach a na hornej Nitre, pri Poprade a Telgárte s útočiacimi divíziami a bojovými skupinami SS a Wehrmachtu sa 29. až 31. augusta vytvorilo na strednom, severnom, južnom, čiastočne aj na západnom a východnom Slovensku súvislé povstalecké slobodné územie. Spolu išlo o 25 vtedajších okresov na rozlohe asi 20-tisíc štvorcových kilometrov. To predstavovalo 45 percent územia a 38,4 percenta obyvateľov vtedajšieho Slovenska.
Protiľudácky prevrat zabezpečili dôstojníci a vojaci slovenskej armády. V spolupráci s Vavrom Šrobárom pripravili prvé výzvy k obyvateľstvu - Proklamáciu Vojenského revolučného vedenia a Proklamáciu predsedníctva Ústredného národného výboru. Obe vysielal Slobodný slovenský vysielač o 11. hodine predpoludním 30. augusta. Ešte predtým o 9. hodine vznikol prvý celoslovenský povstalecký orgán - Veliteľstvo 1. čs. armády na Slovensku, ktoré riadilo boje povstaleckých vojakov a dobrovoľníkov proti útočiacim nacistickým jednotkám.
Hoci Slovensko bojovalo už tretí deň proti okupačnej armáde, na slobodnom území politickú, výkonnú, zákonodarnú a správnu moc ešte stále neprevzal ústredný reprezentatívny orgán. Členovia ilegálnej SNR (okrem Ursínyho) boli mimo povstaleckého územia. V Banskej Bystrici sa však z politických a vojenských dôvodov viac ako akútne pociťovala neexistencia ústredného politického orgánu. Preto členovia banskobystrického RNV v spolupráci so Šrobárom vyvinuli iniciatívu na založenie takéhoto orgánu a zvolali zjazd národných výborov, na ktorom sa mal vytvoriť Ústredný národný výbor.
Neskôr bola táto iniciatíva podrobená ostrej kritike. Šrobára, Goliana a členov RNV v Banskej Bystrici, vrátane tamojších komunistických funkcionárov, obvinili z uzurpovania moci a zo snahy vynechať SNR z politického vedenia Povstania. Nakoniec však muselo dôjsť ku kompromisu.

(Autori sú historici, z pripravovanej publikácie SZPB, dokončenie na budúce.)

Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama