Bratislava tají upaľovanie bosoriek

Ak sa Agáta niečím previnila, tak pravdepodobne len mimomanželským pomerom. Obhajoba však nebola možná. Za popieranie tvrdenia, že Joachim je diabol, by ju stihol podobný trest, navyše spojený aj s beznádejným a večným zatratením jej duše. Priznanie síce nepomohlo jej telu, ktoré tak či tak skončilo svoju pozemskú púť, poskytlo však aspoň nádej na spásu jej duše. V 17. storočí predstavovala táto zdanlivá maličkosť zásadný rozdiel. Cesta k spáse však viedla cez hranicu. Nečisté telo muselo zhorieť, aby sa čistá duša mohla prejsť nebeskou bránou.
 

Nech ju radšej nevidieť

Podobne dopadli aj jej bosorácke nasledovníčky: Alžbeta Nagysányová, mäsiarova žena. Podľa tvrdenia súdu na povale skladovala prášok zo svojho nenarodeného dieťaťa, pomocou ktorého uriekala iné ženy. Za 150 rokov honu na čarodejnice bolo za bosoráctvo súdených asi štyristo žien. Tak hovorí Kniha priznaní, do ktorej sa zapisovali všetky priznania súdených, vypočúvaných a mučených v Bratislave. Našťastie, len niekoľko z nich skončilo ako Agáta a Alžbeta. Väčšina z nich bola za drobné bosoráctva odsúdená len na bičovanie, alebo inú „očistnú kúru“ ktorá z nich mala vyhnať diabla.

Pri príležitosti štvorstého výročia tejto udalosti chcelo občianske združenie osadiť na mieste, kde bola Agáta upálená pamätnú tabuľu, ktorá by pripomínala Agátino smutné prvenstvo. Magistrátu sa však miesto nezdalo vhodné. Príhodnejšie sa mu zdalo miesto na Župnom námestí, kde možno tabuľu každé leto, keď do mesta začnú prúdiť turistické skupiny, bezpečne takmer schovať pod terasu reštaurácie.

Hanba cirkvi, hanba mesta...

Ako v prípade väčšiny historických udalostí, na ktoré nie je práve dôvod byť hrdý, aj pri pálení „bosoriek“ sa ťažko hľadá inštitúcia, ktorá by na seba vzala zodpovednosť.  Prípady pálenia „bosoriek“ v Prešporku sa totiž dodnes prehadzujú ako horúci zemiak.

Vykonávateľmi mučenia a rozsudkov boli mestskí kati. Na rozdiel od germánskych krajín, kde vykonával kat výlučne rozsudok, v Uhorsku, a teda aj Bratislave, spravidla viedol aj výsluch obvineného či obvinenej. Svätá stolica v tomto prípade vystupovala v polohe žalobcov. Zvyčajne na základe obvinenia vzniesol poverený zástupca cirkvi žalobu, a požiadal mesto o vyšetrenie a vykonanie spravodlivosti. Obvinenia zvyčajne pochádzali od závistlivých susedov, žiarlivých mileniek, či naopak manželiek.

Pôvodný úmysel osadiť pamätnú tabuľu tam, kde bola Agáta upálená a kadiaľ prejdú v sezóne denne stovky turistov, pred Michalskou bránou, magistrát zamietol. Údajne by miesto nebolo vhodné, nakoľko b y hrozilo poškodenie. A tak aj toto leto tabuľu pred poškodením dôsledne chránil okraj reštauračnej terasy. Zároveň ju chránil aj pred povšimnutím väčšiny okoloidúcich. Možno je to náhoda a možno sa magistrátu zdá, že ani na miesto, kde sa zvyčajne hovorí o zásluhách rádu Trinitárov pri vykupovaní zajatcov z križiackych vojen zo saracénskeho otroctva, sa takáto tabuľa jednoducho nehodí.

Bosorky aj dnes

Druhé dielo venované pamiatke žien, ktoré skončili na hranici, Bartffayove Dievča s havranmi, je tiež na mieste dostatočne mimo hlavných turistických ťahov. Na terasu pod hradom zvyčajne zablúdia len majitelia psíkov či randiace dvojice.

Okrem polemiky o umiestnení tabule zaráža aj samotný text na  pamätnej tabuli, ktorý hovorí o upálení prvej Bratislavskej bosorky. Nápis hovoriaci o upálení prvej nevinnej ženy obvinenej z bosoráctva by bol síce menej príťažlivý, ale určite výstižnejší. Ženy odsúdené v Iráne za cudzoložstvo na ukameňovanie nazývame obeťami islamského práva Šaria. Ženu odsúdenú v Bratislave pred 400 rokmi za to isté na smrť v plameňoch nazývame aj dnes bosorkou?

Ako sa pálili bosorky?

Keďže označenie bosorka prinášala so sebou riziko rýchleho a nepríjemného konca, bolo v stredovekou obdobou dnešného označenia za teroristu. Skončiť v rukách inkvizície znamenalo to isté ako ešte do nedávna byť umiestnený v Guantaname. Šance na spravodlivý proces mizerné, vyhliadky na oslobodenie mizivé.

Stredoveká cirkev situáciu náležite využívala a upevňovala svoju pozíciu majiteľa patentu na pravdu, právo a spravodlivosť podľa starého dobrého rímskeho hesla rozdeľuj a panuj. Obžalovanému už zvyčajne nemohlo nič pomôcť k záchrane holého života, ale ako jedna z možností na posmrtnú spásu duše sa vždy ponúkala možnosť udať spoluvinníkov. A v hlavách pobláznených halucináciami a mučením sa vždy nejaký spoluvinník našiel. Hlavne pokiaľ im bolo jeho meno, aj strigôňstvá, ktoré spoločne stvárali, nadiktované. Keďže v Bratislave bol vedúcim výsluchov mestský kat, máme k dispozícii pomerne podrobnú dokumentáciu o jeho službách.  Dodnes sa v mestskom archíve nachádza väčšina účtov za vedenie výsluchov a vykonávanie popráv. Poprava bola v Bratislave pomerne zriedkavou udalosťou, práve preto ešte viac kričí, že skoro tretinou popravených boli v 17. storočí údajné čarodejnice. Celkovo však v Uhorsku skončilo na hranici 403 ľudí obvinených z čarodejníctva. Aj stredoveká spravodlivosť mala dvojaký meter a tak páchatelia vážnych činov ostávali nažive, kým neverné ženy, liečitelia, drobní zlodeji, či tí, ktorí sa jednoducho nepáčili svojim susedom, boli zašívaní do vreca a topení v rieke, či pálení na hranici.

Kráľovstvo ľudskej hlúposti

Bosoráctvo a boj proti nemu sa spomína už v Starom zákone v Mojžišovej knihe. Skutočne ľudovou zábavou sa stal hon na čarodejnice až v neskorom stredoveku. Rôznych viac či menej významných dielok o čarodejníkoch, ich praktikách, a boji proti nim sa v tomto období napísalo požehnane. Najznámejším z nich je dodnes Kladivo na čarodejnice. Dielo dominikánov Heinricha Kramera a Jakoba Sprengera sa stalo rukoväťou inkvizítorov v celej Európe. Bolo používané najmä pri procesoch vedených proti ženám. Preslávilo sa hlavne tým, že čarodejníctvo spája výlučne so ženami, a dáva ho do súvislosti so sexualitou. V čase kedy bola sexualita zatrateniahodnou stránkou ľudskej osobnosti, poskytlo inkvizítorom jednoduchý a všeobecne zrozumiteľný dôvod prečo čarodejnice páliť a topiť. Žiaľ, ľudstvo nedostalo rozum ani zďaleka tak rýchlo. Páleniu bosoriek v habsburskej monarchii urobila koniec až Mária Terézia, ktorá vyhlásila, že jediné kráľovstvo, kde má hon na čarodejnice miesto je kráľovstvo ľudskej hlúposti.

Pamätníky ľudskej hlúposti a nenávisti ostávajú skryté pred zrakmi väčšiny obyvateľov aj návštevníkov. Miesto toho, aby plnila výstražnú funkciu a varovala pred honom na „démonov“ a „černokňažníkov“ 21. storočia: imigrantov, moslimov, feministky a homosexuálov.

Foto: Pamätná tabuľa ženy upálenej z podozrenia z bosoráctva
Foto: Bartfayova bosorka pod bratislavským hradom