Pedagogický skrat
Istý mladý vysokoškolský učiteľ s čerstvým vysvedčením PhD., ktorý sa ocitol vo vyššie opísanej situácii chcel byť korektný voči kolegovi z praxe, ktorému má pri práci na seminároch sekundovať, preto sa s ním pokúsil kontaktovať. Nie, aby ho zdržiaval, ale aby sa predstavil a spýtal sa, čo od neho služobne starší kolega očakáva, ako si rozdelia povinnosti, čím mu môže byť užitočný.
O kontakt sa však pokúšal zbytočne. Kolega nedvíha telefón, neodpovedá na maily. To všetko pár dní pred začiatkom „ostrého“ štúdia, pretože výberové konanie, v ktorom mlaďas uspel bolo v polovici septembra. Možno mám zlú adresu či telefón, povedal si mladý a vybral sa na „svoj“ seminár v čase, aký mu predpisuje rozvrh. Tam sa azda s kolegom dohodne.
Nepozornosť, zábudlivosť, či skôr zámer?
Staršieho kolegu však v rozvrhom stanovenom čase nebolo. Od niekoľkých študentov, ktorí sa už vyznajú, sa však mladý učiteľ dozvedel, že kolega (v civile vysokopostavený šéf) svoj seminár preložil. Začne sa o dve hodiny neskôr, ako predpisuje rozvrh, teda niekedy večer.
„Všetkým nám to oznámil mailom,“ dodali študenti náhliaci sa zabiť čas čakania do blízkej kaviarne. Nuž, všetkým to zjavne neoznámil, vzdychol si mlaďas. Ale veď o dve hodiny sa hádam všetko vyjasní.
Aj sa vyjasnilo. Tak, že mladému sa až zaiskrilo v očiach. Služobne starší kolega, ktorý pritrielil tesne pred prednáškou, si mlaďasovo predstavenie aj bezmála previnilé vysvetlenie, že sa už predstavoval mailom, ale ten asi neprišiel, a že teda majú spolu učiť, vypočul pri behu do seminárnej miestnosti a podráždenie faktom, že k nemu kohosi prilepili zavŕšil povýšeným: Vy tu máte učiť?! Tak teda poďte dnu. A nechal mladého kolegu pred dverami. Ďalej sa už pre preplnenú miestnosť ani nedostal. Hádam hu ku katedre pustia, keď ho starší kolega predstaví.
Starší kolega však prvákom predstavil len seba, zdôraznil, že tento predmet učí už päť rokov a významným tónom podčiarkol, akému v civile šéfuje podniku. Potom už komunikoval výlučne so študentmi. Kto sú, odkiaľ sú, čo od seminára očakávajú... Mladého kolegu si ostentatívne nevšímal. Desať, pätnásť, dvadsať, tridsať minút. Ponížený mlaďas sa teda pretisol pomedzi masu študentov a pýtal sa sám seba, či jeho uchádzanie o toto miesto nebol omyl. Veď škola, na ktorej učil v rámci doktorandského štúdia nebola nič extra, ale takú aroganciu, hrubosť a ponižovanie kolegov tam nezažil. Ani vtedy nie, keď mu s ľútosťou oznamovali, že preňho, žiaľ, nemajú stále miesto.
Absencia kultivovanosti aj kultúrnosti
Čosi také si nepamätajú ani staršie ročníky, a ani od pedagógov voči študentom. Dokonca ani voči tým, ktorí na skúškach akurát neexcelovali, ba ani voči tým, ktorí z mnohých predmetov nevedeli ani mäkké f.
A dať niektorým kolegom najavo svoje povýšenectvo pred študentmi? To by bolo bývalo pod dôstojnosť človeka z akademickej pôdy takisto, ako by bolo znižovanie autority pedagógov v ich neprítomnosti znížilo autoritu tých, ktorí by sa o to boli pokúsili. K akademickej noblese skutočných pedagógov totiž kedysi patrilo dávať svoju hodnotu najavo kultivovane. A k tomu patrila napríklad aj úcta k protivníkom. Hrubosť a vulgárnosť voči nim, ako nás naši páni profesori učili, totiž viac ako protivníkov status znižuje status a autoritu toho, kto sa tomu druhému snaží podkopať autoritu hrubo, nekultivovane či lživo.
Časy sa zmenili a spoločnosť pokročila. Stojí za úvahu, či v tomto zmysle dopredu, alebo dozadu. A kam pokročili niektorí predstavitelia pedagogickej obce je otázne tiež. Ako by asi pedagógovia hodnotili správanie staršieho kolegu, o ktorom bola reč, povedzme na hodinách etiky? Skúste si tipnúť aj na základe poznatku, že nepísanú hierarchiu etických noriem udávajú v súčasnosti predovšetkým tí, čo sú mediálne známi. A to, a nielen v bulvárnych médiách či bulvárnych rubrikách ostatných médií ani zďaleka nie sú (len) kultivované osobnosti.
Ilustračné foto: Otaku
