Reklama
Reklama

Ponuka je široká, akurát niet koho voliť (2)

Ak sa dnes voliči rozhodujú stále viac na základe usmievavých či zlostných fotografií, darovaných zliav, odmien, žehličiek či vopred očividne nesplniteľných sľubov, je vôbec o čo stáť? Zvlášť, ak „Politická vôľa či politické obchodovanie je v službe všemocnej privátnej ekonomiky, ktorá slúži ako ochranný štít dominantnej, čoraz špekulatívnejšej ekonomiky s črtami kasína.
Počet zobrazení: 1165
tomas somr.jpg

Aká je cena za kortešačky?

„Vlády dnes pripomínajú muchy, ktoré sa chytili do jemnej siete trhu a voliči vnímajú ich bezmocnosť. Cítia, že politici majú zviazané ruky a že ich sľuby vyznievajú stále častejšie naprázdno. Ľudia vidia, že politici tancujú stále častejšie podľa toho, ako korporácie pískajú. Uvedomujú si, že rétorika politických reprezentantov sa neprenáša do reality a tušia, že politici v mnohých prípadoch uzavreli s biznisom tajný pakt. A preto sa začínajú od politiky odvracať,“ píše expertka na ekonomickú globalizáciu Noreena Hertzová.

Okrem dostatku peňazí pre politickú stranu rozhoduje o jej úspechu aj to, či má na svojej strane rozhodujúce médiá (opäť vlastnené obchodnými skupinami). K trom pilierom demokratickej spoločnosti, za ktoré sa tradične považujú moc legislatívna, výkonná a súdna, sa totiž v modernej dobe priradila aj moc štvrtá – mediálna.Mala by kontrolovať tie tri predchádzajúce. „Medzi politickou mocou a dominantnými médiami sú však dnes také prepojenia, že občania pochybujú, či si štvrtá moc ešte plní svoju kritickú funkciu,“ tvrdí Ignatio Ramonet v publikácii Tyrania médií. „Okrem toho, aby sme mohli hovoriť o štvrtej moci, museli by existovať tri predchádzajúce. V skutočnosti je dnes prvou mocou zjavne ekonómia. Druhou mocou, ktorá je podľa všetkého veľmi pevne spletená s prvou je určite mediálna moc – nástroj  ovplyvňovania, akcie i nesporných rozhodnutí, takže politická moc prichádza až na treťom mieste.“


Úsmev ako zbraň

O tom, že peniaze a médiá rozhodujú do značnej miery o výsledku volieb, jestvuje dostatok dôkazov. Určitým obraz o mediálnom vplyve môže poskytnúť aj moja malá analýza fotografií Roberta Fica a Ivety Radičovej na internete.

Bývalého premiéra Fica médiá prezentovali ako toho, kto s nimi nevychádza a novinárov neznáša. Keď zadáte do vyhľadávača Google heslo „fotografia Robert Fico“ a posúdite fotky na prvých piatich stranách (v drvivej miere pochádzajúce zo slovenských médií), zistíte, že 116 Ficových fotografií je namosúrených, vyškerených či inak posmešných a len 21 fotiek je normálnych – civilných, usmievavých. To znamená, že 84,05 percenta fotografií pôsobí na ľudí negatívne.

Ak si vyhľadáte heslo „fotografia Iveta Radičová“, na prvých piatich stranách nájdete 122 civilných, usmievavých, normálnych fotografií a len sedem takých, ktoré by bolo možné označiť ako nelichotivé. Teda 94,57 percenta Radičovej fotografií pôsobí na človeka pozitívne. Viem, že posúdenie fotografií je subjektívne, no aj keby malo moje posudzovanie desaťpercentnú chybovosť, stále by tu proti sebe stálo 74 percent Ficových zlostných fotografií a 84 percent Radičovej usmievavých portrétov.

Schválne som sa zaoberal úsmevom politikov, a nie ich stanoviskami, činmi a prešľapmi. Úsmev je totiž apolitický. Robert Fico nie je z Marsu a ako každý človek plače, zlostí sa a – čuduj sa svete – aj sa usmieva. Je to teda náhoda, že percentuálne to so zverejnenými úsmevmi vyšlo tak, ako som opísal?


Kozmetika je ideológiou dneška

Bývalý americký prezident Richard Nixon raz vyhlásil, že prehral voľby len preto, že ho zradili maskéri. Senátorovi Edwardovi Kennedymu poradil, ako sa uchádzať o prezidentské kreslo: schudnúť desať kilogramov. Mediálny teoretik Neil Postman píše: „Ústava sa o tom síce nezmieňuje, ale zdá sa, že tučkovia sú dnes z kandidatúr na vysoké politické funkcie vylúčení. Plešatí možno tiež. A celkom určité tí, ktorých vzhľad nemôže výrazne vylepšiť kozmetické umenie.“ Podľa Postmana sme sa možno dostali k bodu, keď kozmetika nahradila ideológiu ako odbornosť, ktorú musí politik kompetentne ovládať.

Ak sa dnes voliči rozhodujú stále viac na základe usmievavých či zlostných fotografií, darovaných zliav, odmien, žehličiek či vopred očividne nesplniteľných sľubov, je vôbec o čo stáť? Zvlášť, ak „Politická vôľa či politické obchodovanie je v službe všemocnej privátnej ekonomiky, ktorá pod bezúhonnou nálepkou „trhového hospodárstva“ slúži ako ochranný štít dominantnej, čoraz špekulatívnejšej ekonomiky s črtami kasína, ktorému je reálny život úplne ľahostajný.“ (Vivanne Forresterová)„Z roka na rok začína byť zjavnejšie, že dnešná kapitalistická politika zbavená socialistického nepriateľa nie je nič viac než veľký biznis inklinujúci skôr k potrebám systému než k potrebám svojich obetí.“ (Tariq Alí) „Začína byť evidentné, že tradičný politický systém nie je schopný ťaživé spoločenské témy ani uchopiť, ani na ne nájsť adekvátnu odpoveď.“ (Noreena Hertzová)


Nikto nekope za obete

Nikdy v modernej dobe neboli rozdiely medzi majetnými a nemajetnými také priepastné ako dnes, nikdy nebolo také množstvo ľudí vylúčené z procesu vytvárania hodnôt a nikdy predtým sa toľko ľudí neocitlo v situácii, keď nenájdu nikde oporu. Svet ovládaný kapitalizmom voľného trhu – najvýkonnejším známym systémom na vytváranie bohatstva – však už nemá tradičné politické spektrum, ktoré sa pred desiatkami rokov definovalo na základe postojov ku kapitalizmu: pre alebo proti. Nové stredoľavé strany sa dnes vôbec neprofilujú na pravoľavej osi. O obete kapitalizmu sa nikto (ani Fico) nestará. Britský politik Stephen Byers zo strany New Labour povedal, že vytváranie bohatstva je dnes dôležitejšie ako jeho prerozdeľovanie.

Slovensko je vlečené v prúde globalizujúceho sa kapitalizmu a neoliberalizmu. Navyše platí, čo povedal bývalý prezident nemeckej centrálnej banky Hans Tietmeyer: „Politici musia pochopiť, že sú teraz pod kontrolou finančných trhov, a nie národnej debaty.“ Je preto smiešne, že niekto minulú vládu obviňoval zo socialistických či nebodaj komunistických postojov, zámerov a činov.

Ak by niekto chcel problémy utláčanej masy ľudí riešiť, mohol by sa o to možno pokúsiť ako Hugo Chávez, Evo Morales či Rafael Correa – s odvahou, avanturistickým založením a ľudovou podporou. Môžu latinskoamerické pokusy čosi zmeniť? Venezuelský experiment je nepríjemný najmä pre miestnych oligarchov. Jeho nebezpečenstvo pre súčasný svetový systém sa zveličuje. Sú za tým obavy, že by sa mohol stať infekčným aj pre iné krajiny okrem Bolívie a Ekvádoru. Možno teda očakávať, že sa v dohľadnom čase čosi zmení?


Politici neohrozia status quo

Podľa Noreeny Hertzovej doménou hlavných politických strán nikdy neboli radikálne opatrenia. „Politici majú prirodzené sklony udržovať pri živote systém, ktorý im pomohol na špičku. V minulosti muselo dôjsť ku krachu na Wall Street, k veľkej hospodárskej kríze, nástupu fašizmu a 2. svetovej vojne, aby sme sa vôbec zamysleli nad tým, ako riadiť globálne záležitosti.“

Dnešná ekonomická kríza ešte nie je dosť hlboká, aby sa stala príležitosťou na zamyslenie sa a zmenu. Opatrenia sú len kozmetické, nič neriešia.

„Ak vezmeme do úvahy vyhrážky nadnárodných korporácií, že  z krajiny stiahnu kapitál, ak sa im nejaké rozhodnutie vlády nebude páčiť či pokiaľ im bude daňová záťaž pripadať príliš vysoká, a k tomu tendenciu trhu trestať rozpočtovo nezodpovedné vlády, je v podstate nemysliteľné, že by nejaký jednotlivý štát porušil rovnováhu síl v neprospech biznisu,“ myslí si Hertzová.

Je zrejmé, že strašenie Chávezom a najmä neradikálnym Ficom bolo a je komické. Bývalý premiér sa ani náznakom nepokúsil dospieť k myšlienkovým pochodom a činom  juhoamerických ľavicových politikov. Nehovoriac o tom, že osamotená akcia jedného štátu nemôže narušiť systém, iba ohroziť záujmy miestnych zbohatlíkov.

Tu je aj odpoveď na otázku, koho vlastne v parlamentných voľbách volíme. Volíme finančné skupiny, zatiaľ čo si nevedomkyvoľkáme v upokojujúcom vsugerovanom vedomí, že západná demokracia je to najlepšie, čo bolo doteraz vymyslené.


Demokrat Al-Kaddáfí?

Ak nahliadneme do Zelenej knihy nenávideného líbyjského diktátora a podporovateľa terorizmu Muammara Al-Kaddáfího, nájdeme aj takéto aktuálne myšlienky: „Parlament sa pôvodne založil, aby zastupoval ľud, no to samé o sebe je nedemokratické, pretože demokracia znamená moc ľudu, a nie moc jeho zástupcov. …. Masy sú od svojho zástupcu úplne izolované, a ten je naopak izolovaný od nich. Ihneď po získaní hlasov si sám monopolizuje zvrchovanosť a koná namiesto nich. Prevládajúce súčasné tradičné demokracie vo svete obdaria poslancov parlamentu posvätnosťou a imunitou, ktorá je upieraná iným jednotlivým príslušníkom ľudu. Znamená to, že sa parlamenty stali prostriedkom, ako pre seba ulúpiť a uchvátiť moc ľudu.“

Paradoxne, aj plukovník s teroristickými imidžom považuje parlamentný systém za prežitok. Podľa Kaddáfího sú jediným prostriedkom na dosiahnutie ľudovej demokracie Ľudové kongresy. V Zelenej knihe vysvetľuje ich fungovanie dokonca aj pomocou grafických náčrtkov. Obávam sa, že napriek tomu to v Líbyi nie je to pravé orechové. Isté však je, že parlamentná demokracia v dnešnej podobe je už prekonaná a nespĺňa svoj účel.

Je načase vytvoriť čosi nové, skutočne demokratické. Účasť vo voľbách totiž stráca zmyslel. Zvlášť po čerstvých skúsenostiach z parlamentných volieb, v ktorých opäť raz nevyhral víťaz, ale náhradné zoskupenie, ktoré zo svojich volebných programov ešte pred zložením vládneho programu povypúšťalo väčšinu sľubovaných cieľov.

Foto: Za svojimi voličmi vyrážajú zväčša len pred voľbami.
Autor foto: SITA/Tomáš Somr

Foto: Nixon diskutuje s Johnom F. Kennedym.
Zdroj foto: wikipedia.org

Ilustračné foto: democracylntl

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Komentáre

Obrázok používateľa miLAN53@pobox.sk
#1
Milan Antal
23. október 2010, 19:35
Svet ovládaný kapitalizmom voľného trhu ? najvýkonnejším známym systémom na vytváranie bohatstva Toto je jedna zo slávnych téz propagandistickej kapitalistickej hantýrky, s realitou však nemá nič spoločné.////// Systém voľného trhu sa najefektívnejšie uplatnil v klasickom kapitalizme (1688-1848). Po r. 1848 sa jeho motor začal zadrhávať, dostávať do kríz (z nadvýroby), až v r. 1928 celkom zhasol. Tu naskočil motor socializmu.Takže tvrdenie, že voľnotrhový mechanizmus je najvýkonnejší známy mechanizmus, nezodpovedá skutočnosti, prinajmenšom od r. 1928. Koniec systému laissez-faire ohlásil v r. 1926 M. Keynes v štúdii The End of Laissez-Faire a kto tomu neveril, toho presvedčila Veľká hosp. kríza 1929-1933. Po nej kapitalizmus má už len regulovanú podobu, voľný trh je históriou. Všetky vyspelé kap. krajiny zaviedli systémy buď inštitucionálnej regulácie, alebo prostredníctvom zákonov. Každé jej uvoľnenie (v r. 1992 zvoľnili reguláciu USA) vedie kapitalizmus do hlbokej krizy.////// Každý systém (väzieb) môže existovať kvantitatívne odtiaľ-potiaľ, v určitých hraniaciach. Ak sa kvantititatívne nemení, môže existovať večnosť. Alebo inak povedané môže viazať, zužitkovať len kvantitatívne určené množstvo matérie, energie, informácií. Všetko navyše vyžiari do prostredia, zlikviduje, zbaví sa toho. Ukážkovo sa to prejavuje vo svete chemických prvkov. Vodíková väzba môže viazať len jeden protón a jeden elektrón. Ak mu pridáme ďalších 5 elektrónov a 5 protónov, buď sa vodík zmení na nový systém väzieb, nový chemický prvok, alebo nadbytok matérie jednoducho vyžiari do prostredia, zbaví sa ho.////// A podobne to funguje aj v spoločnosti. Tak sa kapitalizmus s krízou jeho klasickej podoby a nástupom kríz z nadvýroby začal zbavovať nadbytočnej produkcie, sypal ju do mora, spaľoval. Ekonómovia predpokladajú, že aj posledná kríza 2008 - 2009 odpísala okolo 47 percent svetového bohatstva.////// Keby bol voľný trh stroj na výrobu neobmedzeného bohatstva, tak už dávno ľudia chodia do dôchodku v 50 rokoch, majú 30 hodinový pracovný týždeň, neštrajkujeme a nebojíme sa o budúcnosť.
Obrázok používateľa miLAN53@pobox.sk
#2
Milan Antal
26. október 2010, 15:33
Autor píše, že je načase vytvoriť čosi nové, skutočne demokratické. Pojem skutočná demokracia je často používaný, len ho jeho používatelia nevedia zadefinovať:-). Asi mal autor na mysli nejakú ideálnu absolútnu demokraciu. Ja poznám ako skutočné len reálne, historické formy demokracie: kmeňovú, otrokársku, buržoáznu, socialistickú. Demokracia je len politickou formou konkrétneho historického spoločensko-ekonomického objektu a preto môže mať len konkrétno historickú podobu, vyplývajúcu z možností daného systému, daného najmä vývojom materiálnej základne. Nová podoba demokracie môže však znovu byť viazaná len na možnosti konkrétneho budúceho spoločenského objektu a preto môže mať tiež len obmedzenú historickú podobu. Žiaden raj. Všetky tieto historické typy demokracie boli skutočné, a historicky oprávnené, pretože odrážali podmienky a potreby tej doby. Ak si volíme kapitalizmus, tak aj jeho demokracia môže mať len podobu buržoáznej demokracie, s jej danými historickými obmedzeniami, ktoré ľudová múdrosť nazvala panskou demokraciou. Iná nemôže byť, z rámca panskej demokracie nemôže vyliezť. Napriek tomu, že aj kapitalizmus má svoje vývojové štádiá a buržoázna parlamentná demokracia prešla tiež vývojom. Ide však o skutočnú demokraciu, skutočný historický stupeň demokracie. Buržoázna parlamentná demokracia (klasický kapitalizmus ako druhé vývoja štádium kapitalizmu) sa zrodila po anglickej slávnej revolúcii v r. 1688. Jej podoba zodpovedala vtedajším možnostiam. Politické práva mala len šľachta, cirkev a bohatí mešťania. Ženy, proletariát, chudobní mešťania boli bez práv. Až v r. 1832 boli volebné práva rozšírené na všetkých mešťanov. Robotníci ich však naďalej nemali, naopak, od r. 1800 platili prísne protirobotnícke, protiodborové zákony. Až v r. 1834 bolo v Británii (jej kolóniách) zrušené otroctvo. V r. 1967 reforma volebného práva zvýšila počet voličov z 1 mil. na 2 milióny, voliť mohli okrem majetných tried aj špičky robotníkov. V r. 1884 volebná reforma počet voličov zdvojnásobila. Všeobecné volebné právo pre mužov aj ženy v Anglicku bolo zavedené až v r. 1928. To už naskočil motor socializmu. Ak chcel autor porovnávať socialistickú demokraciu, volebný systém s kapitalistickým, z hľadiska toho, aby sme dostali užitočnú informáciu pre volebnú prax, môžme porovnávať volebný systém klasického socializmu (1968-1988) s volebným systémom klasického kapitalizmu (1688-1848). Pri tomto porovnávaní sa ukáže, že volebný systém klasického socializmu sa neodlišoval od svojho historického vzoru, volebného systému klasického kapitalizmu, najmä svojou značnou formálnosťou. Zodpovedal možnostiam druhého štádia socializmu. Liberálno-demokratický socializmus je ešte len otázkou budúcnosti, má historické právo na svoj vznik. Napriek tomu, že už tiež nebude najmodernejším systémom, ale bude pokrokom oproti liberálno-demokratickému kapitalizmu. Ak chceme dosiahnuť pokrok v rozvoji demokracie, mali by sme uvažovať v reálnych historických kategóriách, pohybovať sa na pôde reálnych spoločenských systémov, nie akýchsi utopických. Potrebujeme dosiahnuť konkrétny pokrok, aký je pre súčasnú dobu možný, nie snívať o absolútnej demokracii.
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama