Spod Jelenskej skaly sa ozývalo: Mor ho!

Aj táto myšlienka Andreja Bagara aspoň sčasti naznačuje namáhavú, zložitú a odvážnu púť, ktorú v pohnutom čase Povstania absolvovali mladí muži a ženy z celého Slovenska, ten veľký zápal, s ktorým Slováci i príslušníci iných národov vstúpili do nerovného zápasu s fašistickou tyraniou, do spravodlivého boja za vec najsvätejšiu – za svoju slobodu.

A tak keď sa z rádií ozvalo to známe revolučné „Mor ho!“, keď po šiestich rokoch národnej a duchovnej poroby zaznelo po prvý raz posolstvo slobody, zišli sa aj herci, hudobníci, speváci, básnici, novináriv Banskej Bystrici, aby sa cez pero a mikrofón prihovárali národu, aby aktivizovali bojovníkov, mobilizovali najširšie masy slovenského ľudu, oboznamovali ho s politickým programom, informovali o priebehu vojenských akcií, o všeobecnej a politickej situácii a i o všetkých sa okolnostiach rodiaceho sa života na oslobodenom území.


Dôležité Staré hory

Staré Horysú najstaršou baníckou osadou na teritóriu mesta Banská Bystrica. V ťažiarskych kruhoch žila tradícia, že tu boli bane už pred vznikom Uhorska. Za najstaršiu baňu sa považoval Haliar, kde sa dolovalo ešte v 17. storočí. Boli tu bohaté strieborné a strieborno-medené ložiská, do 15.storočia prevládala povrchová ťažba. Šmelcovacie huty tu mali banskobystrickí podnikatelia už pred rokom 1496, teda pred Thurzovcami.

Obec a jej obyvatelia počas SNPzohrali významnú úlohu. Staré Hory boli súčasťou Partizánskej republiky ktorá vznikla po potlačení Slovenského národného povstania. Bolo to rozsiahle územie, ktoré sa dlhodobo a v celom rozsahu dostalo  pod kontrolu partizánskeho velenia, zasahujúce celé Nízke Tatry, juhovýchodnú časť Veľkej Fatry, Starohorských vrchova oblasť severovýchodne od Banskej Bystrice.

V októbri 1944 partizánska brigáda kpt. Jegorova mala v Starých Horách poľnú nemocnicu a politické oddelenie, ktoré vydávalo časopis Československý partizán. Koncom októbra ustupovali Starohorskou dolinou na Donovalyjednotky 1. československej armády, partizáni a civili. 27. októbra fašistické lietadlá bombardovali ustupujúce povstalecké jednotky v Starohorskej doline a spôsobili povstalcom ťažké straty.

V zime na prelome rokov 1944-45 mal pod Jelenskou skalou sídlo štáb brigády Pomstiteľ, ktorý viedol major S. G. Morozov. Partizáni z oddielu „Vpred“ pod velením podplukovníka M. P. Morského-Osipovavyvíjali v okolí Starých Hôrdiverznú činnosť: narušovali dopravu nepriateľského vojenského materiálu medzi Banskou Bystricoua Ružomberkom. V druhý februárový deň roku 1945 zvíťazili nad fašistami a ukoristili množstvo zbraní.


Lavína zabíjala partizánov

Z ilegálnych tlačiarní v Starých Horách a pod Jelenskou skalou, expedovali okrem novín aj agitačné letáky vo viacerých jazykoch. Tie potom miestni civilní obyvatelia rozširovali medzi nemeckými a maďarskými jednotkami dislokovanými v tomto priestore. Výsledkom bol okrem iného i prechod stovky maďarských vojakov aj s výzbrojou na stranu partizánov.

Partizáni 5. partizánskeho oddielu brigády Pomstiteľ– čo bola skupina rozhlasových pracovníkov – v bunkri pod Jelenskou skalou tlačili cyklostylované časopisy Mor ho!a Zvesti, ale aj plagáty a rôzne iné propagačné materiály. Pracovala tu tiež vysielačka pre spojenie s riadiacim centrom hnutia protifašistického odporu v Kyjeve.

Partizáni si tu pre lepšie spojenie a koordináciu obrany Partizánskej republiky vybudovali priame telefonické spojenie medzi jednotlivými osadami, obcami, štábmi jednotiek, opornými bodmi, stanovišťami, obrannými postaveniami a pozorovateľňami. V prípade útoku na jeden úsek hraníc boli potom schopní telefonicky privolať pomoc či posily zo záloh alebo neohrozenej oblasti.

Na území, kam celé mesiace nevkročili fašistické okupačné jednotky, sa rozvinula spolupráca medzi partizánmi a civilným obyvateľstvom. Občania Starých Hôr a jej osád partizánom všemožne pomáhali. V marci 1945 zasypala lavína pätnástich partizánov.


Ľudia v plameňoch 

Nepretržité boje medzi partizánmi a nemeckými vojenskými jednotkami trvali od začiatku februára do 18. marca1945. Nemecké oddiely sa usilovali nielen uvoľniť komunikáciu cez Veľký Šturec, ale postupne aj obsadiť všetky obce Partizánskej republiky a spacifikovať odpor povstalcov. Niekoľko intenzívnych ozbrojených stretov sa odohralo od 2. do 16. februárapo celej partizánmi ovládanej oblasti. Intenzívna bojová činnosť mala za následok  vyčerpanie neveľkých partizánskych zásob streliva a proviantu. Partizánske brigády čeliace neustálym nemeckým útokom už nedokázali dlhšie udržať oblasť pod kontrolou, boli preto nútené ustúpiť a spojiť sa s jednotkami Červenej armády, ktoré už bojovali v Podtatranskej kotline.

Rozália Filipová mala v čase, keď do starohorskej osady Richtárová prišli redaktori a technici Slobodného slovenského vysielača,
necelých sedem rokov. S jedným z nich – Ctiborom Kováčom, ktorý jej napísal aj venovanie na pamiatku – ju vyfotil Andrej Bagar.

Partizáni preto začali 18. marca1945 opúšťať svoje postavenia, stiahli sa na Magurku a do oblasti Prašivej, kde vystúpili na hrebeň Nízkych Tatier a 22.až 23. marcasa postupne spájali so sovietskymi jednotkami v okolí Bystreja v Jasenianskej doline. Po odchode partizánov nemecké jednotky vtrhli do väčšiny osád bývalej Partizánskej republiky a kruto sa pomstili miestnemu obyvateľstvu za pomoc partizánom. V osadách Bully a Polianka zastrelili alebo upálili 30 ľudí. V Priechodeuž 16. februáravypálili 166 domov a priľahlých stavieb. Kalištepo ústupe partizánov vypálili a celé zrovnali so zemou. Kruté represálie v oblasti ukončili až sovietske a rumunské jednotky. Do Starých Hôr vstúpila sloboda  4. apríla 1945.


Partizáni mali svoj denník

V juhovýchodnej časti starohorského chotára, v hornatom priestore povyše osady Richtárová, pod kamennými bralami 1 045-metrových  Žiarov, majestátnej Jelenskej skaly, vysokej 1 153  metrov a do nadmorskej výšky 1 129 metrov siahajúcich Krčahov, sa dovtedy odohrali udalosti, ktoré natrvalo vošli do našej novodobej histórie.

Práve  tento malebný kút Slovenska po ústupe povstalcov do hôr prichýlil pracovníkov Slobodného slovenského vysielača, ktorých v decembri 1944 začlenili do partizánskej brigády Pomstiteľ veliaceho dôstojníka majora Semiona G.  Morozova, ako Piaty partizánsky oddiel. Hlavnou úlohou Piateho partizánskeho oddielu bolo po prechode na partizánsky spôsob boja okrem bojových a diverzných akcií organizovať a vydávať letáky a ilegálny cyklostylovaný časopis „Mor ho!“ Bol to denník, ktorý vychádzal od 17. januára do 15. marca 1945 v náklade 300 až 350 výtlačkov denne a kolportovali ho po celej Partizánskej republike. Celkovo vyšlo na 254 stranách 51 čísiel časopisu MOR-HO! Dovedna vytlačili jeho 16 911 exemplárov a niekoľko čísiel časopisu Zvesti. Bolo tu tiež dôležité sídlo telefónnej centrály, ktorá sprostredkúvala komunikáciu medzi jednotlivými partizánskymi štábmi.



Partizánske menu: rýdziky

Práve tu, pri zrekonštruovanom partizánskom bunkri „Mor ho!“, usporiadal banskobystrický Oblastný výbor SZPB a ZO SZPB v Španej Doline spomienkové zhromaždenie pri príležitosti znovuotvorenia zrekonštruovaného bunkra „Mor ho!“.

Vzácnu fotku si R. Filipovápriniesla aj na slávnosť otvorenia zrekonštruovaného  bunkra Mor ho!
Starosta Starých Hôr Ján Kováč neskrýva obdiv nad vzácnou pamiatkou.

Práce organizovali: podpredseda Oblastného výboru v Banskej Bystrici Vladimír Kucej a člen predsedníctva OV Štefan Paško, no svoju remeselnícku zručnosť a pracovitosť pri zveľaďovaní tohto vzácneho historického objektu uplatnili aj ďalší členovia SZPB zo základných organizácií v Banskej Bystrici, Badíne, Medzibrode, Španej Doline a Ponikách – Vladimír Haviar, Ján a Andrej Luptákovci Ján Diško, Michal Minárik, Juraj Kolenička, Ján Ponický, Ladislav Schmidt, Karol Gurský, Peter Majerský, Jozef Jánošík, Dušan Foltány, Viliam Longauer, Martin Hudoba, Ján Bruncko a najmladší spomedzi nich, štrnásťročný Erik Náčin. Ten si zaumienil, že po dovŕšení požadovaného veku sa stane členom banskobystrického  Klubu vojenskej histórie Golian.

Keďže bunker „Mor ho!“ je akosi “odruky“, vysoko v horách, zostávali počas prác aj na noc-dve. Podľa dobových fotografií a nákresov si vo svahu nad bunkrom postavili zemľanku a v nej po nociach odpočívali. Občas, keď po tvrdej robote ešte tvrdšie zaspali spravodlivým „partizánskym“ spánkom, až ráno zistili, že ich ležisko sa „presťahovalo“ mimo zemľanky, pod holú oblohu...  O to viac im potom chutili raňajky ale aj obedy a večere, ktoré počas celých dvoch mesiacov, kým trvala rekonštrukcia bunkra, na provizórnom ohnisku pripravoval „domáci pán“, Starohorec Lacko Schmidt. Všetci si jeho „partizánske“ gastronomické špeciality pochvaľovali, no aj tak najväčšou delikatesou vraj boli rýdziky, pečené na platni zo starého kuchynského sporáka, ktoré zbieral a pripravoval Vilo Longauer.


Bunker láka turistov

Odvedená robota je v takýchto prípadoch prvoradá a rozhodujúca, ale dôležité sú i peniaze. Tými prispelo Ministerstvo obrany SR v podobe finančného grantu na záchranu a obnovu vojenských historických pamiatok.

Agilní členovia banskobystrického Oblastného výboru SZPB sa v spolupráci s Múzeom SNP podieľali aj na zveľadení Národnej kultúrnej pamiatky Kalište. Nielenže na Kalištispoluoganizovali už päť ročníkov „Stretnutia generácii“, vrátane turistických prechádzok po Partizánskej republike, ale na významných miestach  za pomoci mladých ľudí –  študentov, osadili aj pätnásť panelovs mapou Partizánskej republikya so stručným popisom povstaleckých udalostí. Nájdete ich na Donovaloch, Starých Horách pri bunkri Mor ho!, v Španej Doline, Hiadli, v Hiadelskom sedle, Balážoch, vo vypálených osadách a na turistických križovatkách. Nanovo tiež vybudovali tri bunkre I. čs. partizánskej brigády nad Pohronským Bukovcom, čiastočne opravili pamätník umučených obetí fašistických represálií v Kremničke, osadili pamätnú tabuľu povstaleckým generálom a bilboard, informujúci turistov o ostrom útoku pred obcou Staré Hory, brigádnicky upravili a ohradili pôvodný cintorín na Kališti, opravili pamätník Partizána pod Urpínom... Naplánovali si tiež osadiť nové a opraviť jestvujúce pamätné tabule v Banskej Bystrici a komplexne zrekonštruovať pamätník v Kremničke.

Všetkých, čo priložili ruku k spoločnému dielu, hreje dobrý pocit, že urobili veľký krok k záchrane tejto pamiatky na časy nášho národného protifašistického odboja. Hoci je bunker mimo hlavnej turistickej trasy, odbočku k nemu z červenoznačenej turistickej trasy si nájdu mnohí turisti, nielen domáci, lež aj zahraniční, ktorí prichádzajú za krásami a spoznávaním tohto zákutia Nízkych Tatier. A čo je dôležité, vodia sem aj svoje deti, vnúčatá. Ako zdôraznil v príhovore k účastníkom slávnostne sprístupneného obnoveného bunkra „Mor ho!“ predseda Ústrednej rady SZPB Pavol Sečkár, „aj takto pomáhajú udržiavať a osviežovať pamäť národa, či vzbudzovať v najmladšej generácii hrdosť na činy svojich predkov.“

Foto: Fedor Mikovič, Ján Bruncko a súkromný archív Rozálie Filipovej