Politická kultúra po revolúcii sa nezmenila
V minulosti sa hlinkovci snažili urobiť z červeného Slovenska biele, štyridsať rokov po skončení druhej svetovej vojny sme zase bojovali proti triednym nepriateľom. Po roku 1989 sa instantným pseudoargumentom určeným na deklasovanie politického oponenta stalo označenie komunista.
Ako vidieť, zmenil sa len obsah, forma zostáva rovnaká. Slobodná diskusia a kritické myslenie, ktoré mali patriť k najvýznamnejším výdobytkom nežnej revolúcie, sa stali iba slúžkami ideologicky tvarovaného schematizmu podfarbeného emóciami. Zdá sa, že chápanie skutočného obsahu pojmov ako slušnosť, sloboda, spravodlivosť či demokracia je vo svojej podstate metalingvistickým problémom.
Nepriestrelný protiargument: Komunista
Exemplárnym príkladom úrovne "odbornej" argumentácie v politike je negatívna kampaň namierená proti Milanovi Ftáčnikovi ako kandidátovi na primátora hlavného mesta. Proti komplexnému programu a myšlienkam niekto postavil nepriestrelný argument: komunista. Je úplne jedno, či sa k veľkoplošným plagátom hlási niektorá z politických strán, alebo ide iba o individuálnu iniciatívu. Podstatné je, že takáto úroveň politickej debaty je u nás štandardom.
Nie je to až tak dávno, čo sa Ľubo Roman prostredníctvom bilbordovej kampane pýtal Bratislavčanov, či chcú „červeného župana“. Koniec-koncov, ani nemusíme zachádzať do minulosti. Stačí si pozrieť záznam z rokovania nášho zákonodarného zboru. Úroveň parlamentnej rozpravy dokonale odráža kvalitu politickej argumentácie. Po vystúpení opozičného poslanca, ktorý prednesie vecné argumenty, sa spustí séria faktických poznámok. Odpoveďou na prednesené čísla a fakty sú zásadné protiargumenty: komunista, populista, ľavičiar, Fico. Z rovnakej kategórie je aj neustále nálepkovanie predstaviteľov Smeru označením populista.
Pritom je symptomatické, že ideologické nálepky vo svojej podstate neodrážajú principiálne postoje. Predstaviteľom dnešnej koalície neprekážalo, že Milan Ftáčnik bol štyri roky ministrom vo vláde Mikuláša Dzurindu. Komunistická minulosť Eduarda Kukana nebola problémom, keď bol osem rokov ministrom zahraničných vecí, ani vtedy, keď sa SDKÚ rozhodla postaviť ho ako kandidáta v prezidentských voľbách, a nie je prekážkou ani dnes, keď je poslancom Európskeho parlamentu. Nestalo sa, že by niekto z SDKÚ uzemnil Ivana Mikloša argumentom, že pred rokom 1989 vyštudoval a neskôr vyučoval na Vysokej škole ekonomickej plánovanie. Nikto sa nepýta Mikuláša Dzurindu, kde pracoval v roku 1989. Nikoho nezaráža utilitaristická transformácia svedomia, ktorou prešli niektorí predstavitelia súčasnej pravice. Zdá sa, že demonštratívnym antikomunizmom dokážu títo politici celkom účinne kompenzovať subjektívne vnímaný nedostatok politickej odvahy spred novembra 1989. Ako málo stačí... Táto skutočnosť je len jedným z dôkazov morálneho relativizmu a argumentačnej prázdnoty veľkej časti pravicových politikov a internetových diskutérov.
Populisti sú len ľavicoví?
Podobne je to aj s populistami. Kto dnes označuje za populistov tých, ktorí sľubovali dvojnásobné platy, švajčiarske dôchodky, registrované partnerstvá či dekriminalizáciu marihuany? Pravda je aj v tomto prípade relatívna. Má ju ten, kto kričí najhlasnejšie. Alebo ten, kto kričí s najväčším davom.
Tragikomickým príkladom kvality politickej argumentácie sa stali parlamentné vystúpenia nominantov SaS na čele s predsedom Richardom Sulíkom, ktoré občas dosahujú úroveň pohostinstva tretej cenovej skupiny. Ak šéf liberálov reaguje na kritiku lídra opozície osobnými útokmi prekračujúcimi elementárne medze slušnosti a spôsobom, ku ktorému by sa neuchýlili ani predstavitelia konzervatívnych strán, svedčí to o hodnotovej nekonzistentnosti a politickej nezrelosti nášho druhého najvyššieho ústavného činiteľa. SaS priniesla do politiky bulvárny štýl zodpovedajúci internetovému suterénu.
Keď Richard Sulík presadzoval dekriminalizáciu marihuany, nie je populista?
Skutočnosť, že sa politici namiesto vecnej argumentácie uchyľujú k logickým klamom a útokom zraňujúcim politického súpera v osobnej sfére je, bohužiaľ, obrazom našej spoločnosti. Je zarážajúce, že takýto štýl politickej argumentácie neprekáža mienkotvorným médiám, ktoré sa rady pasujú do polohy ochrancov demokracie. Ako je možné, že v novinách čítame palcové titulky o antikampani proti Milanovi Ftáčnikovi, no nenájdeme tam hlbšiu analýzu politických programov najvážnejších kandidátov, alebo porovnanie kandidátov z hľadiska skúseností či kvalifikácie? Ako je možné, že sa médiá nevenujú vecným vystúpeniam politikov v parlamentnej rozprave, ale vyťahujú na svetlo sveta samé bulvárne kauzy, ktoré nie sú hodné najvyššieho zákonodarného zboru? Zdá sa, že slovenské médiá dávno rezignovali na skúmanie podstaty. Veď najlepšie sa predávajú škandály. A latka je nastavená tak nízko, že ju sotva možno podliezť. Tak načo sa snažiť.
Využívanie slobody, ktorú so sebou priniesol november 1989, nevyhnutne predpokladá uvedomelého občana. Byť uvedomelým občanom je však nesmierne náročné. Nestačí len pasívne absorbovať servírované videnie spoločnosti. Ak má byť demokracia efektívna, vyžaduje vysokú mieru kritického myslenia u každého jednotlivca a v celej spoločnosti. Kým sa nenaučíme vyberať si z politického balastu skutočné fakty a nebudeme vyžadovať od politikov a novinárov logicky odôvodnené závery, budú politické nálepky a prízemné útoky najsilnejšími argumentami.
Foto: Michal Feik, rozhlas.sk
