Samodeštrukcia a samoobštrukcia pri voľbe generálneho prokurátora

Tajná voľba robila vládnej koalícii problémy od samotného začiatku. Skutočnosť, že koalično-opozičné počty v parlamente akosi nesedia, sa ukázala už pri voľbe predsedu parlamentu, kedy Richard Sulík najskôr nebol zvolený a potom získal nominálne viac hlasov, ako je počet koaličných poslancov. Verzia, že na ustanovujúcej schôdzi sa niektorí z množstva politických nováčikov jednoducho pomýlili, znie pomerne vierohodne. Ťažko však uveriť tomu, že po takmer pol roku v parlamente sa zhodou okolností „pomýlia“ najmenej štyria vládni poslanci. Najmä, ak koaličnú väčšinu garantujú v parlamente práve štyri hlasy.

Vláda záujmových skupín

Výsledok minulotýždňovej voľby generálneho prokurátora poukazuje na skutočnosť, že rôznych skupín a skupiniek vo vnútri vládnej koalície je podstatne viac, ako sa verejne deklaruje. Je totiž nepravdepodobné, že by koalíciu v tajnej voľbe podrazili poslanci za OKS alebo tzv. obyčajní ľudia. Poslancom za OKS by v tom bránila konzervatívna nenávisť voči Dobroslavovi Trnkovi a voči všetkému, čo nie je pravicové. "Obyčajní ľudia" sú zasa existenčne závislí od vlády Ivety Radičovej rovnako, ako vláda od nich. V prípade pádu vlády by sa totiž nemohol naplno prejaviť vrodený exhibicionizmus Igora Matoviča. Pri akejkoľvek inej vládnej konštelácii by o "obyčajných ľudí" nikto nezakopol. Okrem toho na založenie vlastnej strany, o ktorej "Matovičovci" snívajú, potrebujú podstatne viac času.

Po minulom týždni však vieme o existencii minimálne jedného konglomerátu v rámci KDH, ktorý môžeme nateraz označiť ako „pivná loby“. Či ide v tomto prípade o trvalý zväzok, alebo o zoskupenie ad hoc, ukáže až čas. Aj v rámci SDKÚ sa hovorí o krídle Mikuláša Dzurindu a Ivety Radičovej. Vzájomné pnutie v strane je dlhodobo známe a prejavilo sa i pri nominácii generálneho prokurátora, kedy Stanislav Janiš navrhol Dobroslava Trnku a Iveta Radičová vzápätí pohrozila demisiou v prípade, ak by bol tento kandidát zvolený.

Hoci predstavitelia vládnej koalície reagujú na označenie zlepenec s nevôľovou, je neodškriepiteľným faktom, že krehkú väčšinu v parlamente dnes predstavuje heterogénne zoskupenie rôznych záujmových skupín poslancov formálne združených v štyroch poslaneckých kluboch. Skupiny tvoriace koalíciu pritom nemajú spoločné nič a už vôbec nie program. Ich záujmy sa pričasto dostávajú do vzájomného stretu, prípadne divergujú. Jediné, čo drží koalíciu pri živote, je spoločná túžba po moci a vládnych postoch. Niektorí poslanci však môžu mať aj ďalšie skryté a o to silnejšie motívy.

Kto riadi koalíciu?

Za normálnych okolností by mala činnosť vlády riadiť Iveta Radičová a život v parlamente by mal organizovať Richard Sulík. Zdá sa však, že parlament berie svojho predsedu asi rovnako vážne, ako on berie rokovania koaličnej rady. Pokiaľ ide o autoritu Ivety Radičovej, postoj poslancov pri voľbe generálneho prokurátora, keď premiérka hrozila demisiou,  hovorí za všetko.

V takejto situácii je však viac ako aktuálna otázka, kto vlastne riadi vládnu koalíciu, ak to nie je Iveta Radičová. Tá sa síce hrá na predsedníčku vlády, ale kľúče od miešačky má zjavne niekto iný. Oveľa pravdepodobnejšie však je, že koalícia nemá jedného lídra, ale hneď niekoľkých, z ktorých každý si manažuje svoju skupinku. Vláda potom ide akýmsi politickým samospádom.

Situácia v koalícii musí byť naozaj vyhrotená, keď sa predsedníčka vlády uchýlila k politickému vydieraniu. Voči takémuto označeniu sa sama Iveta Radičová síce ohradila, no pri hlbšej analýze toho, čo by znamenal pád premiérky, sa jej slová o odstúpení nedajú chápať inak. Stačí si  uvedomiť, že demisia šéfky znamená automaticky pád celej vlády. Pri rozpade koalície by sa nová vláda na báze súčasných subjektov zrodila len sotva. Ak by do hry vstúpil Smer-SD, väčšina dnešných koaličných strán by sa ocitla v opozícii. Mnohí ministri a štátni tajomníci by prišli o funkcie, ich náhradníci v parlamente o poslanecký mandát a to je iba vrchol ľadovca.

Zdá sa však, že minimálne štyrom poslancom je záujem na zotrvaní Ivety Radičovej ukradnutý. A možno im ide práve o jej zosadenie. Ak koalícia súčasnú krízu prežije, je možné, že o hrozbe odstúpenia budeme od premiérky počuť znovu. Ak to však bude opakovať pričasto, jej vyhrážky sa stanú iba otrepaným politickým folklórom a nebudú ich brať vážne nielen koaliční lídri, ale ani vlastní voliči.

Parlamentná matematika naruby

Hoci bola opakovaná voľba generálneho prokurátora tajná, niektoré veci vieme povedať s určitosťou. Ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že D. Trnka dostal o vyše štyri hlasy viac ako bolo hlasujúcich poslancov opozície, nie je ťažké urobiť si tohto zistenia jednoznačný záver. Muselo ho podporiť aj niekoľko koaličných poslancov.

Počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu médiá aj opozícia otvorene hovorili o kupovaní poslancov. Človek používajúci zdravý sedliacky rozum si vie ľahko zrátať, že spolupráca s vládnou menšinou môže byť pre opozičného poslanca, ktorý je vo vlastnej strane na odpis, nepochybným prínosom. Najmä, ak od jeho hlasovania závisí osud vlády. Čo však môže sotva štyri mesiace od nástupu vlády motivovať koaličných poslancov, aby hlasovali spolu s opozíciou?

Paródia na tajnú voľbu
 
Nie je celkom jasné, čo si vládne strany predstavujú pod pojmom tajná voľba. V civilizovanej spoločnosti sa však pri tomto akte nezvyknú fotografovať hlasovacie lístky, špeciálne ich skladať, či ukazovať skrutátorom alebo straníckym kolegom. Tieto praktiky zodpovedajú skôr policajnému štátu ako obrazu slobodného výkonu poslaneckého mandátu. Je zaujímavé, že sa niekomu podarilo aj napriek všetkým týmto mechanizmom so systémom „vybabrať“. Pri takejto kontrole je však ťažké uveriť, že mená poslancov, ktorí hlasovali v rozpore s koaličnými dohodami, nikto nepozná.

Situácia musí byť naozaj vážna, keď už i pravicoví komentátori nahlas hovoria, že koalícia padla na samotné dno. Najkurióznejšie je, že SDKÚ-DS zablokovala už prvú voľbu v novembri. Najnovšie sa vládni lídri dohodli, že si koaliční poslanci vyzdvihnú hlasovacie lístky, ale nebudú hlasovať. V dejinách slovenského parlamentarizmu bolo doposiaľ zvykom, že obštrukciu využívali ako krajnú možnosť opozičné strany proti koalícii. Nová politická kultúra zrejme spočíva vo využívaní obštrukcií samotnou koalíciou.

Prípadná zmena spôsobu voľby z tajnej na verejnú by znamenala symbolické rozuzlenie tohto tragikomického príbehu. Verejná voľba by bola výrazom absolútneho zúfalstva koalície a nedôvery, ktorá medzi koaličnými partnermi vládne. Ak by aj koalícia súčasnú krízu prežila, je len otázkou času, kedy sa podobná situácia môže zopakovať. A opozícia môže pokojne odísť na dovolenku. Vláda Ivety Radičovej sa skôr alebo neskôr rozloží sama.

Foto: Počas rokovania koaličnej rady, zľava: podpredseda SaS Juraj Miškov, predseda poslaneckého klubu SDKÚ - DS Jozef Mikuš, predseda SDKÚ - DS Mikuláš Dzurinda, premiérka Iveta Radičová a podpredseda SDKÚ - DS Ivan Mikloš.
Autor foto: SITA/Nina Bednáriková

Foto: Predseda NR SR Richard Sulík s premiérkou SR Ivetou Radičovou.
Autor foto: Michal Svítok

Ilustračné foto: Mike Licht NotionsCapitalcom