Čo príde po kapitalizme? Ekonomická demokracia!

Chudáčik pán Griffin, musel by sa potom svetom „pretĺkať“ iba s príjmom 400 tisíc dolárov ročne. Hotová „katastrofa“, že?


Trestanie úspešných? Kdeže!

Žiaľ, keby náhodou pre ľudí s takým absurdne vysokým príjmom, ako má povedzme pán Griffin, ktorýkoľvek štát pripravil progresívne pásmo dane na úrovni vyše 90% a získané peniaze by použil na pomoc chudobným, ozvali by sa zovšadiaľ kuvičie hlasy o tom, ako zlý štát trestá úspešných. Trest v podobe príjmu amerického prezidenta! Čo dodať? Azda len toľko, že – áno, trestajte!

Ale vážne: ak si nebudeme všímať propagandu neoliberálnych ideológov, úvodom spomínaný príklad dokazuje jediné, a to že globálny kapitalizmus je hlboko iracionálny. Pripúšťa také nespravodlivé rozdelenie bohatstva, také ekologické drancovanie, takú chudobu, také utrpenie väčšiny ľudstva a napokon aj také vymývanie mozgov, že je nevyhnutné nahradiť ho rozumnejšou a spravodlivejšou alternatívou. Tvrdí to aspoň známy americký filozof a ekonóm David Schweickart, ktorému na Slovensku pred niekoľkými týždňami vyšiel preklad jeho slávnej práce Po kapitalizme – ekonomická demokracia. Svoju knihu začína úvahou, ktorou som otvoril aj túto svoju recenziu Schweickartovej knihy. Takýmito pikantnými úvahami je popretkávaná celá jeho kniha a plne ju vystihujú. Celkom úprimne poviem: je to skvelé čítanie.  


Ekonomická demokracia ako reálna alternatíva

Ekonomická demokracia je vzácna myšlienka. Jej podstata sa nachádza v tom, aby sa zrušilo kapitalistické vlastníctvo a aby sa nahradilo spoločenským, družstevným vlastníctvom, a teda, skrátka, aby zamestnanci mohli byť jedinými výlučnými vlastníkmi podnikov, v ktorých pracujú. Ide o myšlienku výrobnej samosprávy, v ktorej by bola autokracia na pracovisku nahradená demokraciou a aktívnou participáciou zamestnancov na riadení podniku. Ide o myšlienku trhového socializmu, v ktorom by si zisky rozdeľovala spoločnosť a nie hŕstka kapitalistov. Trh by zabezpečoval efektivitu; podniková samospráva by garantovala viac rovnosti a spravodlivosti; spoločenská kontrola investícií by priniesla viac stability, ekologickej únosnosti aj rovnomerného vývoja.

David Schweickart je jedným z najvýznamnejších moderných predstaviteľov teórie ekonomickej demokracie. Slovenskej odbornej verejnosti sú ako obhajcovia ekonomickej demokracie doposiaľ známi predovšetkým liberálni a radikálno-demokratickí teoretici ako Robert Dahl, Michael Walzer či Charles Lindblom. No najznámejší teoretici ekonomickej demokracie sa priamo hlásia k socialistickej tradícii. Sú nimi Michael Albert a David Schweickart. Obom autorom nedávno vyšli na Slovensku preklady ich kľúčových prác. Parecon od Alberta a Po kapitalizme od Schweickarta. Zásluhu na tom nesie Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. Obe tieto knihy boli v našich končinách sakramentsky potrebné. Pokúsim sa v krátkej recenzii priblížiť druhú z nich.


Tina klame...

Schweickertova kniha – jedným slovom – provokuje. Najmä v našom provinčnom preideologizovanom prostredí, v ktorom si uzurpovali hlavné slovo v spoločenskej diskusii treťotriedni neoliberálni inkvizítori, bude táto kniha provokovať každou svojou myšlienkou, každou svojou stranou. Potrebuje niekto príklad? Nuž, nechajme prehovoriť Schweickarta. Povedzme na tému – prečo je tu globálna hospodárska kríza? Má to svoj vývoj: kým v povojnovej ére fungovali západné štáty na báze keynesiánskeho projektu sociálneho štátu a zisky sa prerozdeľovali väčšine spoločnosti, od istého času sa odrazu príjmy pracujúcich rapídne znižovali napriek zvyšujúcej sa produktivite práce. Trvalo to desaťročia. Kam išli zisky? Do vreciek súkromníkov, zväčša veľkých bánk, fondov a korporácií. A čo s nimi bolo ďalej?

Schweickart hovorí jasne: „Kapitalistická trieda namiesto zvyšovania miezd požičiavala veľkú časť svojho zisku pracujúcej triede, navyše s riadnymi úrokmi. Veľmi múdre! Múdre s výnimkou nepríjemnej pravdy: Čo nejde, jednoducho nejde. Kým sa príjmy nehýbu, nemôžu donekonečna rásť dlhy. Čoskoro totiž nastane situácia, že poberateľ pôžičky nedokáže splácať ani úroky, tobôž istinu. Poskytovatelia pôžičiek znervóznejú. Úvery vyschnú, nasleduje platobná neschopnosť a bankrot.“ A takto nejako na svet prišla kríza. Pretože podvod, ktorý sa dial na občanoch, nemohol trvať naveky. Žiaľ, na krízu doplatia zasa iba bežní ľudia. Je len jedna šanca, ako to zmeniť – namiesto kapitalizmu zvoliť alternatívu v podobe ekonomickej demokracie.

No, no, no! – ozvú sa hneď pluky našich dobre platených bojovníkov za neoliberálnu vieru, – aká alternatíva? Veď žiadna alternatíva nie je! To je predsa základný predpoklad fungovania kapitalizmu. Takmer všetci už dnes uznávajú, že kapitalizmus je krutý, nehumánny a nespravodlivý. Ale ako vám každý povie: niet alternatívy. V angličtine sa už na túto neoliberálnu obohratú pesničku vymyslela aj zaujímavá skratka – TINA (There Is No Alternative). Lenže Schweickart ukazuje, že Tina klame. Alternatívy existujú. Iba niekomu mocnému náramne nevyhovujú...


Schweickart provokuje ozaj krásne...

Aby ukázal, že myslieť sa dá aj alternatívne, Schweickart ďalej provokuje – všetkých neoliberálov a malomeštiakov. Ako inak než provokáciou by ste nazvali jeho stať o historickej strate pamäti? „Centrálne plánovanie – akokoľvek zle uskutočňované a brutálne zavedené – posunulo Rusko za necelé polstoročie od jednej z najzaostalejších krajín v Európe na úroveň globálnej superveľmoci. Čínsky socializmus s minimálnou vonkajšou pomocou vyviedol milióny ľudí v pomerne krátkom čase z veľkej chudoby do relatívnej prosperity, čo sa nijakej forme kapitalizmu nikdy nepodarilo. Juhoslovanský experiment zamestnaneckej samosprávy zaznamenal za tri desaťročia jeden z najvyšších rastov ekonomiky na svete, výrazne skvalitnil priemernú životnú úroveň obyvateľstva a vypestoval živú intelektuálnu kultúru. Kuba, vo svojich najhorších časoch, čelila ustavičným atakom a blokáde Spojených štátov amerických, no napriek tomu pokračuje v zlepšovaní všetkých parametrov v oblasti zdravotníctva a vzdelávania.“ Ak tieto slová čítajú naši provinční antikomunisti, ktorí sa ešte aj na výslní nového režimu hrajú na disidentov, musia si trhať vlasy, musia zúriť, musia peniť; Schweickart v jednom odseku vyvracia všetky ideologické mýty, ktoré sa roky snažia vštepovať verejnosti.   

Schweickart sa bližšie venuje najmä čínskemu projektu trhového socializmu, ktorý priniesol tejto krajine historicky unikátny hospodársky rast a napredovanie. A sype pritom soľ do rán všetkých neoliberálov: „Stúpenci globalizovaného kapitalizmu radi poukazujú na to, že počet zúfalo chudobných ľudí v ostatných rokoch klesol. Zabúdajú však poznamenať, že sa tak stalo predovšetkým vďaka úspechu dobre chráneného socialistického trhu v Číne, ktorý vyviedol stovky miliónov z chudoby.“ Naopak, globálny kapitalizmus prispel k otrasnému nárastu chudoby a nerovnosti. Rozpätie nožníc medzi bohatými a rozvojovými krajinami sa od roku 1960, kedy sa postupne začína rozvíjať globalizácia, zvýšilo tridsaťkrát. Opakujme: tridsaťkrát!!! Neoliberálom sa to možno počúva zle, ale pravdu majú ich odporcovia: takto to ďalej nejde. Slovami Schweickarta: „Neoliberálna cesta nepochybne vedie k záhube.“ Vedie k nárastu nestability, k ekologickej katastrofe, k vojnám, mizérii, hladomorom a utrpeniu. Je najvyšší čas obrátiť zrak k alternatívam. Kto ešte pochybuje?


Trhový socializmus

V skratke možno Schweickartovu alternatívu predstaviť v troch heslách: demokratizácia práce, demokratizácie kapitálu, demokratizácia demokracie. Systém, ktorý Schweickart navrhuje zriadiť, sa vyznačuje trhom tovarov a služieb; firmami, ktoré riadia zamestnanci; a spoločenskou kontrolou investícií. Preto – trhový socializmus. Ako podrobne dokazuje Schweickart, ekonomická demokracia je jednoznačne efektívnejším ekonomickým systémom než kapitalizmus. Ekonomickým otázkam venuje Schweickart väčšinu svojej knihy. Ako však nezabúda dodať, jeho alternatíva je aj spravodlivejšia a ekologicky únosnejšia než kapitalizmus. Ponúka riešenia pre problémy rastúcej nezamestnanosti, pracovnej intenzifikácie, neustálych kríz, nerovnosti aj chudoby. Ponúka riešenia, na ktoré kapitalizmus nemá šancu reagovať už zo svojej podstaty. Pretože, ako dokazuje Schweickart, kapitalizmus z definície potrebuje k svojmu normálnemu fungovaniu nezamestnaných aj chudobných, aby mohol zotročovať pracujúcich ľudí, disciplinovať ich a vykorisťovať.

Nečudo, že nás Schweickart privádza späť ku Keynesovi a k Marxovi, ako k svojim dvom hlavným inšpiráciám. Poľahky stráviteľným a k čitateľovi priateľským spôsobom vysvetľuje základné ekonomické procesy. Kritizuje kapitalizmus z každého uhla, aby ukázal, že efektívna ekonomika celkom určite nepotrebuje jedno – nepotrebuje kapitalistov. Kapitalistické vlastníctvo je ekonomický nezmysel, ktorý nemá žiadne opodstatnenie, najmä nie v 21.storočí. Jeho nahradenie ekonomickou demokraciou je jedinou rozumnou alternatívou.


Silné ľavicové čítanie

Schweickart si pomáha aj doposiaľ zrealizovanými úspešnými experimentmi ekonomickej demokracie, najmä baskickou korporáciou Mondragón. O tej sa už na Slovensku nejaký čas diskutuje; Schweickart prináša nové postrehy a informácie. Podľa môjho názoru Schweickartova argumentácia sama osebe (najmä v častiach o spoločenskej kontrole investícií) najviac pripomína tzv. Meidnerov plán, ktorý sa kedysi pokúšali zrealizovať švédske odbory so zámerom ovládnuť tok investícií v krajine a zabrániť krízam a disparitám plynúcich zo súkromných investícií. V tomto nerovnom boji ich prevalcovala neoliberálna globalizácia aj so svojim sprievodným javom, tzv. štrajkom kapitálu (Schweickart hovorí o investičnom štrajku). Projekt ekonomickej demokracie však ponúka zbraň aj proti neduhom kapitalistickej globalizácie. Podobne ako nemecký teoretik Horst Afheldt, aj Schweickart sa spolieha na protekcionistické tarify, uvalené na tovary z chudobnejších štátov. Ako však správne dopĺňa, výnosy z taríf by boli nasmerované naspäť do týchto štátov, aby pomáhali miestnemu obyvateľstvu. V tejto súvislosti hovorí o férovom, nie voľnom obchode.

Nemám priestor venovať sa každej Schweickartovej myšlienke, no rozhodne treba zdôrazniť, že autor knihy Po kapitalizme nevynechal jediný zmysluplný projekt, ktorý v posledných desaťročiach vyšiel z prostredia progresívnej ľavice. Venuje sa otázke výrobnej samosprávy, indikatívnemu plánovaniu, všeobecnému základnému príjmu, kritike modernej demokracie (tzv. polyarchie), otázke voľného času, nulovému rastu, spoločenskému vlastníctvu a pod. Zaujímavé sú napríklad jeho úvahy o inflácii, ktorú odmieta vidieť v takých katastrofických interpretáciách ako väčšina finančných kapitalistov a po vzore Paula Krugmana zdôrazňuje, že zo sociálneho hľadiska inflácia neznamená nič apriori zlé. Podobné kacírske úvahy na stránkach Slova nedávno prezentoval Michal Polák a zdá sa, že mal pravdu a že sa spontánne rozpadá ďalšia dogma neoliberálov. Isté je, že Schweickart búra jednu dogmu za druhou a robí to s majstrovskou ľahkosťou. Do detailov rozoberá aj možný prechod od kapitalizmu k ekonomickej demokracii; uvádza konkrétne reformy a opatrenia, ktoré treba vykonať; analyzuje všetky dôsledky a alternatívy. Je to ozaj silné čítanie. Spomedzi praktických politických alternatív dneška má asi najbližšie k chávezizmu, no inšpirácie cítiť aj z Číny, Kuby, Mondragónu, Švédska aj Spojených štátov. 


Pozor, demokracia nerovná sa spravodlivosť!

Prirodzene, aj k Schweickartovej knihe by sa dalo sformulovať viacero výhrad, hoci väčšina z nich presahuje popularizačný charakter tejto recenzie. Spomeniem teda aspoň dve základné. Pomôžem si svojou knihou Späť k Marxovi?, v ktorej som sa otázkam ekonomickej demokracie takisto venoval. Ako však musím dodať, vo svojej knihe som sa od normatívnej otázky o sociálnej spravodlivosti dostal k problematike ekonomickej demokracie skôr z praktických a technických dôvodov. Venoval som sa jej len okrajovo, podobne ako aj ekonomickým otázkam týkajúcim sa efektivity. Schweickart postupuje presne naopak. Prvoradý dôraz kladie na ekonomické otázky a ekonomickú demokraciu obhajuje predovšetkým z hľadiska vyššej efektivity v porovnaní s kapitalistickým systémom. To samozrejme nie je výhrada, práve naopak. Pre „praktickejších“ čitateľov je to rozhodne ďalší dôvod na to, aby si Schweickartovu knihu zakúpili. Predsa mi však v Schweickartovej knihe občas chýbala normatívna analýza najmä v otázke sociálnej spravodlivosti. Ak to preženiem, priamo tejto otázke venoval Schweickart zhruba jeden krátky odsek, v ktorom sa stihol úsečne vyjadriť k Platónovi a Johnovi Rawlsovi, nič viac, nič menej. To je naozaj málo a cítiť to.

Schweickart opomína predovšetkým otázku, ktorá stála v centre našej diskusie so známym českým filozofom Markom Hrubcom na pražskej konferencii českej Akadémie vied z novembra minulého roku. Otázku sme riešili aj v polemike s iným českým kolegom Milanom Valachom na stránkach Britských listov a Slova. Tá otázka znie: čo ak sa demokracia a spravodlivosť dostanú do rozporu? Čo potom? Čo má mať prednosť? Aby sme tejto otázke lepšie rozumeli: demokracia sa zaoberá otázkou „kto rozhoduje?“, no nie zákonite otázkou „ako rozhoduje?“. Úvahy o sociálnej spravodlivosti však, naopak, vedú zväčša k odpovedi na otázku „ako rozhodnúť?“, aby bola distribúcia spravodlivá. Ide o podobný rozpor, aký možno cítiť v teórii Michaela Walzera. Ten na jednej strane hovorí, že spravodlivosť znamená, aby boli jednotlivé sféry spoločenského života autonómne a aby ich nekolonizovali princípy z iných sfér. Na druhej strane však hovorí, že žiadna univerzálna spravodlivosť neexistuje a o konkrétnej spravodlivosti si musí rozhodnúť konkrétne spoločenstvo ľudí. Lenže čo ak rozhodne úplne inak, ako si predstavuje Walzer? Inak, ako si predstavuje Valach? Inak, ako si predstavuje Schweickart?

Osobne odmietam zúžiť otázku spravodlivosti na otázku demokracie. Ekonomická demokracia je pre mňa iba prostriedkom, nie cieľom. Je prostriedkom k tomu, aby mohol byť naplnený princíp čistého úsilia, ktorý predstavujem vo svojej knihe Späť k Marxovi? ako jeden z princípov spravodlivosti. Ekonomická demokracia nie je cieľom, ktorý zákonite zaručuje viac slobody a spravodlivosti. Môže viesť k tým istým neduhom, k akým vedie súčasná forma demokracie, resp. polyarchie. Môže viesť k manipulácii, k nerovnosti, k vykorisťovaniu, skrátka, k tomu, aby ľud v určitej časovej periodicite a pod rôznymi zámienkami iba úslužne posväcoval svinstvá, ktoré na ňom páchajú elity. Ak Schweickart necháva otvorenú otázku tolerovanej nerovnosti a iba špekuluje nad tým, aké asi budú rozdiely v príjmoch v jeho systéme (dochádza k pomeru 10:1), necháva bokom kľúčovú otázku. Otázku spravodlivosti. To je moja prvá výhrada.


Pozor na trh!

Pri mojej druhej výhrade by som si pomohol útlou knižočkou od jedného z najvýznamnejších marxistov 20.storočia G.A. Cohena, ktorá sa volá Socializmus – prečo nie? (Why Not Socialism?; žiaľ, tá v slovenčine ešte nevyšla). Cohen v nej popularizačným spôsobom, na príklade stanovačky, rozoberá svoju teóriu spravodlivosti a okrem iného dospieva k záveru, že dokonalá realizácia spravodlivého usporiadania prakticky nie je možná; dospieť možno jedine k tzv. druhému najlepšiemu riešeniu. „Druhé najlepšie riešenie“ berie do úvahy všetky kompromisy, ktoré musí hodnota spravodlivosti urobiť s hodnotou efektivity a ďalšími obmedzeniami. Ak by som sa cez túto prizmu pozrel na Schweickartovu koncepciu, mám nutkanie nazvať jeho model „tretím najlepším riešením“. Pretože v jeho modeli otázka spravodlivosti ustupuje efektivite až príliš. Pripomína mi to myšlienku Vladimíra Mináča, keď sa v polovici 90.rokov vyjadroval na adresu Strany demokratickej ľavice, ktorá vznikla transformáciou z komunistickej strany. Ako baťko Mináč veľavravne skonštatoval, dnes už nikto nepochybuje o tom, že SDĽ je demokratickou stranou; otázka je, či je ešte stranou ľavicovou. Niečo podobné platí aj pre Schweckartov model (prípadne pre slávnu korporáciu Mondragón): dnes už hádam nikto nepochybuje, že ide o efektívny model; otázka je, či je ešte progresívny a spravodlivý. Či je ešte ľavicový.

Priznám sa, že Schweickartov model ekonomickej demokracie je na môj vkus až príliš vzdialený etickému ideálu sociálne spravodlivej spoločnosti. Je v ňom príliš veľa trhu, príliš veľa výkonu, príliš veľa nerovnosti. Ale možno práve preto, že Schweickart svoju víziu maľuje prstami ekonóma, má jeho model iné výhody v porovnaní s teóriami politických filozofov. Je možno zrealizovateľnejší. Z hľadiska spravodlivosti je azda jeho model „tretím najlepším“, z hľadiska realizácie azda „prvým najlepším“. Kto vie? Treba však jedným dychom dodať, že v porovnaní so súčasným globálnym kapitalizmom je jeho model priam stelesnením božskej spravodlivosti. Napriek tomu – a bez toho, aby som sa púšťal do hlbšej analýzy – by som odcitoval jednu Cohenovu myšlienku, ktorá sa mi v súvislosti so Schweickartovou knihou natíska na jazyk: „Trh je jedinečný v tom, že (1) využíva podradné motívy na (2) uskutočnenie žiaducich cieľov; ale popritom (3) produkuje nežiaduce efekty, vrátane mimoriadne nespravodlivej nerovnosti. Pri komplexnom pohľade by sme mali pamätať na všetky tri body spomenutého predpokladu, no mnohí trhoví socialisti dnes podliehajú sebaklamu a prehliadajú body (1) a (3).“ Tri bodky...


Slovensko sa prebúdza

Nedávno som mal možnosť vymeniť si niekoľko mailov s Rodney Pefferom, významným americkým marxistickým filozofom. Naznačil som mu, že by sme na Slovensku spolu s kolegami chceli vytvoriť zborník moderného socializmu, ktorý by zahŕňal výňatky z diel najznámejších súčasných ľavicových teoretikov. Zdôraznil, aby sme pri téme ekonomickej demokracie nevynechali dve mená – Albert a Schweickart. Bol som rád, že mu môžem hrdo odpísať, že diela týchto dvoch mysliteľov sú už do slovenčiny preložené. Opäť treba zdôrazniť zásluhu Spolku slovenských spisovateľov a všetkých ľudí, ktorí sa pričinili o to, že konkrétne Schweickartovo dielo je k dispozícii slovenským čitateľom. Oceniť treba nepochybne prekladateľa Pavla Dinku, vedeckého redaktora Ladislava Hohoša a zodpovedných pracovníkov vydavateľstva.

Ešte pred pár rokmi som len ticho závidel kolegom z okolitých štátov, ktorí prekladali a vydávali jedného progresívneho autora za druhým. To len Slovensko bolo tvrdošijnou baštou neoliberalizmu a naši vydavatelia úslužne vydávali iba ideologické brožúrky od treťotriednych byrokratov posvätených Svetovou bankou alebo Medzinárodným menovým fondom. Poprípade vydávali diela klasikov ideológie voľného trhu: „Vladimíra Iľjiča“ Hayeka a „Josifa Vissarionoviča“ Misesa. Odrazu je ale všetko inak. Odrazu sa u nás dá kúpiť Albert či Schweickart. Odrazu sa píše o Marxovi. Odrazu sa ľudia začínajú opäť zaoberať výrobnou samosprávou. Odrazu ožívajú alternatívy. Možno je to signál, že Slovensko je o krok bližšie k otvorenej spoločnosti. A konečne ožíva šanca na zmenu aj v našom malom zakliatom kráľovstve. Aj cez túto prizmu treba vnímať preklad Schweickartovej knižky Po kapitalizme – ekonomická demokracia. Veďže počúvajme optimistický odkaz samého autora: „Môže dôjsť k tomu, že v Rusku a azda aj v iných krajinách východnej Európy sa postupne udomácni trajektória vývoja trhového socializmu, keď súčasné pokusy o obnovenie kapitalizmu prinášajú iba obrovské náklady a nízke zisky. Vládnuca trieda vo väčšine týchto krajín stráca legitimitu, lebo každý vie, že úspešní „kapitalisti“ sú zväčša kriminálnici, ktorí rozkradli národné dedičstvo.“ Amen!

Na záver možno dodať len toľko, že Schweickartova útla žltá knižočka by nemala chýbať v knižnici žiadneho moderného ľavičiara. Ale nielen to. Mal by si ju prečítať každý, koho zaujíma alternatívne myslenie, filozofia, ekonómia či politológia. Mal by si ju naštudovať každý, kto nemá klapky na očiach. Každý, kto neprechováva slepú vieru v kapitalizmus. Pretože táto kniha každou svojou stránkou hovorí: ľudia, prebuďte sa!

Azda jediní, komu knižku vyslovene neodporúčam, sú naši tendenční ekonómovia. Ak by ju totiž chýrni slovenskí „nezávislí analytici“ náhodou otvorili a keby nebodaj aj začali premýšľať o tom, čo Schweickart píše, možno by stratili svoj obmedzený ideologický „drive“, s akým pri každej príležitosti papagájujú neoliberálne zaklínadlá. Práve tento ideologický „drive“ z nich robí také čarovné bábky v rukách ich chlebodarcov. Hlavne žiadne pochybnosti! Pretože pozor, odrazu by už v médiách nemuseli dostať priestor... Schweickartova kniha v mainstreamových médiách priestor stopercentne nedostane. Považujme to za garanciu jej prvotriednej kvality.   

Autor je filozof

Ilustračné foto: Bernard Pollack, Alba Palacios, Guillame Paumier a archív redakcie