Nepochopenie sociálneho systému
Nesystémovosť a nekoncepčnosť prístupu vlády sa ukázala už pri minuloročných zmenách v zdravotnom poistení. Jedným nedomysleným rozhodnutím sa zaviedla povinnosť platiť odvody na zdravotné poistenie aj pre študentov denného štúdia a následne premiérka týchto ľudí odkázala na systém sociálnej pomoci. Pritom poistný systém má predstavovať ochranu občanov práve pred odkázanosťou na dávky sociálnej pomoci.
Na úvahách o zmene v oblasti odvodov by nebolo v podstate nič zlé. Práve naopak. Sociálny systém tak, ako je nastavený dnes, je z dlhodobého hľadiska neudržateľný. Vláde však celkom zjavne chýba vízia, čo sa má zmenami dosiahnuť. Pozerať sa na sociálny systém výlučne cez prizmu budúcoročného rozpočtu je nanajvýš krátkozraké. Ak vezmeme do úvahy, že dôchodkové zabezpečenie má garantovať príjmy ľudí v horizonte niekoľkých desiatok rokov, tento obmedzený pohľad a z neho vyplývajúce diskusie o percentách sú absolútne diletantské.
V médiách často skloňované spojenie „daňovo-odvodový systém“ či „systém daní a odvodov“ je najlepším dôkazom nepochopenia problému. Nič také ako daňovo-odvodový systém totiž v skutočnosti neexistuje. Spájať dane a odvody do jedného balíka znamená miešanie hrušiek s jablkami a takéto redukované zmýšľanie si môže dovoliť návštevník pohostinského zariadenia štvrtej cenovej skupiny v Stredných Plachtinciach či v Slatinských Lazoch, ale nie poslanec, minister alebo ekonomický komentátor, ktorý má už od zloženia maturitnej skúšky patent na rozum.
Kým dane sú príjmom štátneho rozpočtu, odvody spravuje Sociálna poisťovňa, dôchodkové správcovské spoločnosti a zdravotné poisťovne. Dane a odvody plnia na Slovensku rozdielne funkcie a zahmlievanie tohto faktu bráni koncepčnému prístupu k reforme sociálneho systému. Z uvedeného vidieť, že aj samotný systém sociálneho zabezpečenia predstavuje natoľko heterogénnu a zložitú skupinu, že už použitie spojenia „systém odvodov“ je prinajmenšom sporné a potrebuje ďalšie vysvetlenie.
Reforma vlastnej reformy
S ministrom financií Ivanom Miklošom možno nepochybne súhlasiť v tom, že súčasný systém, kde živnostníci platia podstatne nižšie odvody ako zamestnanci, je nespravodlivý. Treba však pripomenúť, že reformu zdravotného a sociálneho zabezpečenia pripravila svojho času tvorivá úderka Kaník-Zajac-Mikloš. A ešte pred relatívne krátkym časom išlo o najlepšie reformy v galaxii. Rovnako možno súhlasiť so zjednotením výberu daní a odvodov v rámci jednej inštitúcie. Je to tiež rozumný návrh, ide však o administratívne opatrenie, ktoré si nezaslúži honosné označenie „reforma“. Otázku udržateľnosti hospodárenia Sociálnej poisťovne a financovania zdravotnej starostlivosti či dôchodkov vonkoncom nerieši.
Šachovanie s percentami, úľavami, bonusmi či odpismi však môže mať ďalekosiahle dôsledky. A tie sa nemusia prejaviť ani zajtra, ani o mesiac, ani o rok... Zužovať problematiku odvodov len na to, koľko zaplatí zamestnanec, zamestnávateľ či živnostník je nebezpečný populizmus. Lenže túto hru s číslami bez toho, aby niekto zadefinoval, ako má systém vyzerať, aké služby má poskytovať a pred akými sociálnymi udalosťami má občanov chrániť, nemožno ani pri najlepšej vôli nazvať reformou. Licitovanie strán, skupín, skupiniek a vládu podporujúcich nezávislých poslancov o výške odvodov je iba ďalším pokračovaním paródie na vládnutie s cieľom vytvoriť ilúziu zodpovednej hospodárskej politiky. Zníženie odvodov a zabávanie verejnosti verejnými debatami o tom, či sa niektorý z odvodov zníži o percento a iný zvýši o pol percenta, pripomína stratégiu „chlieb a hry“.
Pritom je symptomatické, že doteraz občanom nikto nikdy racionálne nevysvetlil ani to, prečo do prvého priebežného piliera dôchodkového systému putuje práve deväť percent a nie osem alebo dvanásť. Bolo by zaujímavé zistiť, či odpoveď na túto zdanlivo jednoduchú otázku pozná v tomto štáte vôbec niekto. Zodpovední politici by mali vedieť, že zmeny v oblasti odvodov sú príliš citlivé na to, aby niekto od zeleného stola bez analýzy dôsledkov vymýšľal čísla z brucha, a aby potom výsledok tohto hlboko intelektuálneho myšlienkového postupu vydával za systémovú reformu. Zodpovední politici by si najskôr stanovili cieľový stav, ktorý majú zmeny priniesť, a podľa toho by nastavovali parametre systému. Podľa súčasného vývoja debaty sa však zdá, že takíto politici v dnešnej vláde nesedia. Asi nie je sezóna.
Reagujte na článok
Komentáre
toto všetko viedlo postupne k tomu, že vládni činitelia na Slovensku sú v úlohe moderátorov televízneho spravodajstva, môžu sa medzi sebou akurát vadiť, "čo by bolo treba", ale v skutočnosti nemajú žiadne rozhodovacie nástroje, ktorými by mohli ovplyvňovať otvorenú a liberalizovanú ekonomiku.
No pekne!
Jediné, čo štátnym úradníkom v zamestnaneckom pomere ku štátu zostáva (lebo čo iné je minister Mikloš, minister Mihál, premiérka Rafičová či minister Fígeľ?), jediné možné riešenie je vydávanie štátnych nariadení, ktorými dokážu regulovať príjmy a výdaje obyvateľov Slovenska, občanov, ktorí majú príjmy a výdaje napojené na ten posledný mešec, ktorý ešte štátni úradníci ovládajú, na mešec štátneho rozpočtu a teda štátnej pokladnice.
A všimnime si, ako sa usilovne preto snažia vymýšľať dôvody, prečo a ktorá sociálna skupina má teraz, keď je štátna pokladnica prázdna, platiť do nej rôzne nezmyselné odvody ( zdravotné poistenie z prenájmu nehnuteľnosti, zdanenie už raz odvádzaných peňazí živnostníkov do sociálnej a zdravotnej poisťovne),
namiesto toho, aby hľadali možnosti, ako celý ten veľký štátny aparát, disponujúci ešte stále podnikmi, produkujúcimi zisk, vedel zainvestovať do ekonomických produktívnych činností a zabezpečíť na ďalšie roky prítok finančných zdrojov do štátneho rozpočtu nie od obyvateľov, ale od hospodárskych subjektov.
Toto už noví štátni zamestnanci vo vládnych funkciách nielenže nedokážu, ale ani nechcú, pretože sa im bridí porušiť vlastný ideologický názor.
Aj preto by ich už mal niekto vystriedať. Súhlasím s autorom, títo úradujúci vládni štátni zamestnanci tomu nerozumejú. Nech teda odídu.
Medzitým som zažil veľa prípadov i na vlastnej koži, že mi sľubne vyzerajúcu prácu nakoniec zamestnávateľ ponúkol ako "objednávku" ak mám živnostenský list, pretože to ho zbavovalo povinnosti nielen platiť za "cenu práce" odvody, ale zbavilo ho to i zodpovednosti za bezpečnosť a úrazy pri práci, zbavilo ho to zodpovednosti za odvedenú prácu ( preniesol ju na "dodávateľa"), zbavilo ho to zodpovednosti postarať sa o prísun práce a využitie pracovníka v prípade, že objednávka skončila a ďalšie sa nehrnú.
To platí všeobecne až dodnes a ak možno niektorí novinári radšej "podnikajú" ako živnostníci, možno i preto, lebo povolanie novinára, to nie je o tom, sedieť v kancli osem hodín a trepať do klávesnice, ale cestovať, zhovárať sa, byť pri tom, jednoducho toto všetko je vysoko riskantný život, ktorý niektorým stojí za to, aby ho žil slobodnejšie ako živnostník než ako zamestnanec.
Naspäť k Tvojmu nastolenému problému:
Zamestnávatelia v priebehu rokov vymysleli ešte lepšiu verziu "práce na objednávku", ktorou je outsourcing-zmluva, čudné slovné anglicko-slovenské spojenie s podstatou, že berú na zmluvu prácu "mimo vlastných zdrojov" (preto out-sourcing) a je to vlastne dohoda, že budete podliehať príkazom a riadeniu v práci ako zamestnanec, ale váš sociálny status bude živnostenský, teda riskujete krk pre zamestnávateľa, ktorý vás platí na faktúru a prenáša všetky riziká práce na vás.
To znamená, že ak by sociálne vnímajúca vláda chcela "nastoliť poriadok". práve naopak, nestíhala by živnostníkov odvodmi a neporovnávala by ich so zamestnancami, ale stíhala by zamestnávateľov a kriminalizovala by takéto zmluvy, ktoré diskriminujú človeka ako pracovníka pred zamestnancom.
No ak sa vláde I.Radičovej podarí potrestať živnostníkov tak ako sa chystá, na Slovensku stúpne nezamestnanosť o dosť vyššie, ale nasrdení ľudia im to pri najbližších voľbách ostro spočítajú, to mi verte.