VIDEO: Kto modernizuje, nech ušetrí na daniach

investície do modernízácie by mali byť zdaňované menšími sadzbami daní. Dane totiž znamenajú aj zohľadnenie výhod, ktoré neinvestujúci podnik z rozvinutého spoločenského, priemyselného, technologického prostredia má. Dane sú formou spoločenských nákladov, ktoré sa nepremietajú priamo do nákladov podnikov a ľudí na ich činnosť - ekologických, vzdelávacích, vedecko-výskumných, zdravotných, kultúrnych, bezpečnostných - a ktoré je nutné odpočítať z príjmov zarábajúcich subjektov nepriamo v podobe daní. Ide o poplatok za využívanie verejného kapitálu. Preto firmy, ktoré investujú do modernizácie, výskumu, ťažia len z časti rozvinutého spoločenského prostredia (využívajú napr. vzdelaných pracovníkov, vedcov), ale sami prispievajú k jeho utváraniu.

Isteže, sú na to odpisové triedy a účtovníctvo v mikroekonomike na to prihliada.

Že túto otázku nepoložil žiadny novinár v roku 1999, keď začala dzurindovská vládna garnitúra prizývať zahraničných investorov na Slovensko desaťročnými daňovými prázdninami? Jednoducho sme im okrem chleba a soli dali ešte ďalšie dary, napríklad aj dotovnie každého vytvoreného pracovného miesta sumou cca milión korún sk ročne, lebo veď medveď, pričom miestny podnikateľ, ktorý si chel otvoriť prevádzku, nedostal nič, lebo "zneužíval" systém dodtácií ( to bola politická záležitosť v postmečiarovskom období).

Lenže my tu hovoríme o vládnej aktívnej politike daňovými nástrojmi ovplyvňovať rozhodovanie podnikov, ktorým smerom sa vyberú vo svojom podnikaní.
Vezmime si príklad prepravy po preťažených slovenských cestách.

Aby to bolo ale objektívne, zastavme sa napríklad pri výstavbe širokorozchodnej až po Malacky. Celú tú infraštruktúru, ktorá by pomohla i Cargu a nejakému konzorciu investorov z Ruska, Rakúska, Nemecka či odinakadiaľ, by sme naštartovali asi skutočne len aktívnou daňovou politikou, napríklad ak by aj prepravcovia uprednostnili využívanie železnice pred prepravou po kolesách, prevažne by štátna správa veľa ušetrila na výdajoch na správu ciest a aktívnou daňovou politikou by mohla podporiť toto rozhodovanie podnikateľov.
Lenže toho sa pravicové vlády v duchu ortodoxnej viery v neviditeľnú ruku trhu vzdali už dávno.

Mesto, obec postaví investičný park a čaká so založenými rukami, že sa nájde nejaký dobrodinec, ktorý ich spasí. Skrátka, čaká sa, že niekto zvonka vyrieši problémy obce. Čo zo strategického hľadiska je veľmi zlou stratégiou a vláda by ju nemala podporovať. 1. Ak sa vrátime napr. do 50. rokov, tak investičným zdrojom boli hlavne ľudia v danom meste, obci. Nečakali zo založenými rukami, niekde v krčme, ale vysúkali rukávy a pracovalo sa. Určite, vhodná bola podpora štátu, najmä strojno-traktorovými stanicami, požičiavaním strojov, áut, ap. 2. Aktivity v nejakom meste, obci by sa mali na zahraničných investíciách zakladať len ojedinele, pri zhodnotení, že daná investícia má svoj význam aj v dlhodobom meradle. Pretože zahraničný investor spravidla plánuje svoju činnosť tak na 10 rokov, potom sa môže pokojne zobrať a ísť ďalej a región nechať v rozvrate. A určite jeho ciele nesledujú záujmy ľudí danej oblasti (zamestnanosť, životné prostredie, kultúra, ap.), ale len a len jeho záujmy. Preto niektoré aktivity vôbec nezapadajú do charakteru regiónu, obce. 3. Krásnym príkladom je poľská gmina Tatranská Bukovina, zložená z 8 dediniek, ktorej sa mimoriadne darí aj počas krízy. Bez ideálnych podmienok na lyžovanie sa stali najväčším lyžiarskym strediskom v Poľsku. S termálnym kúpaliskom a množstvom iných turisticky zaujímavých objektov. Na rozdiel od slovenskej časti Tatier, kde investujú veľké firmy, poľská časť je založená na združeniach. Lyžiarske stredisko je združením asi 200 ľudí, ktorí do projektu vložili buď pozemky, stroje, budovy, prácu, propagáciu, parkovanie, ubytovanie a jedlo, ap. Termálny park je združením 400 ľudí. Aj financovaní sú bežnými úvermi, nie z eurofondov, keďže im požičiavali poľské banky, fungujúce na podobných princípoch. Odmietli investičný zámer Holanďanov, ktorí tam chceli vybudovať discobar, pretože by narušil klasické prostredie goralských krčmičiek. Ďalší projekt z Emirátov by zase narušil architektúru prostredia, tiež ho odmietli. Teda veľmi premyslená dlhodobá stratégia, kde sa nemodlia za každého investora ako na spasiteľa, je jedno, čo postaví, len nech postaví....... Potom nečudo, že poľské Tatry zažívajú nápor návštevníkov, slovenské ledva prežívajú. Pritom si myslím, naše poskytujú lepšie prírodné podmienky, čo priznali aj Poliaci, ale ich potenciál domáci nevedia využiť.

Díky za pekné príklady.
Ešte k tej psychológii našich obcí a miest, ktoré si zakladali "priemyselné parky" za každým humnom:
To je všetko ideológia liberalizmu zvrhnutá našim provincializmom, kde starostovia automaticky očakávali, že zahraniční investori už naozaj nemajú kam inam ísť, a je to tak trochu "rómske zmýšľanie", že štát sa postará, aby investori prišli, štát dotiahne po naše humno diaľnicu, štát vybuduje letiská a vyvzdelá lacnú pracovnú silu...a my iba určíme cenu za prenájom a zabetónovanie našej ornej pôdy.
A najnovšie sa to všetko vrhlo na to, že štát dá financie na výstavbu fotovoltaických článkov "slnečných elektrární" a bude odoberať drahú energiu, takže za každým humnom sa bez ladu-skladu stavajú pláne plné batérií slnečných kolektorov. Bolo by to rozumné, ak by to boli samostatné energetické jednotky zásobujúce danú obec elektrickou energiou a vytvárajúce sebestačnosť v pokrytí energiou, ale toto sú iba "polia" na ktorých sa "pestuje" energia, ktorú ale štát musí svojimi distribučnými kanálmi odoberať a celá dedina je napojená tak či tak na štátnu sieť, čiže "za výrobu" dostanú zaplatené a o distribúciu za "po rómsky" nech sa stará štát.

Spomíam si, že pred nejakým časom vyšiel v SLOVE článok o možnostiach rozvoja družstevného podnikania a ako príklad sa tam spomínalo isté družstvo v Španielsku, ktoré prežilo všetky tamojšie zvraty a je úspešné aj v dnešných časoch. Od našich odborníkov v politike, ale ani od tých v hospodárskej oblasti som ešte nevidel ani riadka, nie to nejakej širšej úvahy, na tému podnikania formou družstevných spoločenstiev. A to, prosím, na Slovensku máme v tom dlhoročnú tradíciu (Samuel Jurkovič 1786-1873: priekopník družstevníctva; prípadne aj urbárske vlastnítvo a správa lesov). Kedysi, v rokoch Československej republiky, a to bola, myslím kapitalistická spoločnosť, sa systém družstevníctva rozvíjal v oblasti potravinárskeho obchodu. Dnes, mám obavy, že aj tu je družstevný systém na ústupe. Rád by som si prečítal zopár múdrych slov na tému družstevníctva aj od našich ekonómov teoretikov.