VIDEO: Kto modernizuje, nech ušetrí na daniach
Ivan Okáli na to upozornil na nedávnom podujatí Klubu Nového slova. Absolutizovanie zásady „daňovej neutrality“ je pritom zlá cesta, lebo „neviditeľná ruka trhu“ nezaručuje, že slovenská ekonomika bude dobiehať vyspelé, ani dlhodobo udržateľné zvyšovanie konkurencieschopnosti, napr. pokiaľ ide o inovácie.
Problém je v tom, že u nás platia rovnaké dane podniky, ktoré sa usilujú o dlhodobo udržateľnú produkciu, ako aj tie, ktoré sa sústreďujú len na momentálny zisk. Podľa Ivana Okáliho je to zlá cesta, lebo záujmom štátu je mať podniky, ktoré dokážu dlhodobo garantovať zamestnanosť a dlhodobo platiť dane. Zjednodušene: podnik, ktorý platí nižšie dane a zamestnáva ľudí 40 rokov znamená pre štát väčší finančný prínos ako podnik, ktorý platí dvojnásobné dane iba 10 rokov a potom zanikne a ľudí vyhodí na ulicu. Okrem toho investície, navyše investície do modernizácie a produkcie s vyššou pridanou hodnotou, vytvárajú ďalší dopyt, teda ďalšie pracovné miesta, platenie daní, odvodov a poplatkov.
Naopak podnik, ktorý neinvestuje čoskoro stráca šancu konkurovať a zaniká. Takéto firmy sa zameriavajú iba na krátkodobý zisk. Po vyčerpaní svojho potenciálu majitelia „zhrabnú“ nízko zdanené zisky a odchádzajú, zatiaľ čo štátu zostáva starostlivosť o prepustených i o pokles ekonomickej aktivity.
Odborníci preto upozorňujú, že štát by sa nemal na dane dívať len ako na nástroj na naplnenie štátneho rozpočtu, ale aj ako na nástroj strategickej hospodárskej politiky. Nižšie dane by napr. mohli platiť firmy, ktoré investujú do svojej budúcnosti, do udržiavania svojej konkurencieschopnosti a teda do dlhodobého udržania svojej činnosti a zamestnanosti.
Ilustračné foto: Daniel Foster
Reagujte na článok
Komentáre
Faktom je, že previcové vlády diskriminovali domáce podnikateľské prostredie, kedže investičné stimuly ponúkali výhradne zahraničným investorom. Dnes je už viac ako desať rokov od tejto politiky a mnohé firmy sa buď zbalili alebo balia po daňových prázdninách a po vyčerpaní dotácií na pracovné miesta zo Slovenska preč.
Múdra hospodárska politika by teda umožnila minimálne v daňových úľavách domácim firmám využívať tento nástroj pre vlastný rast, avšak to by už musela schváliť vláda v inom zložení než tá, čo dnes bačuje.
Že túto otázku nepoložil žiadny novinár v roku 1999, keď začala dzurindovská vládna garnitúra prizývať zahraničných investorov na Slovensko desaťročnými daňovými prázdninami? Jednoducho sme im okrem chleba a soli dali ešte ďalšie dary, napríklad aj dotovnie každého vytvoreného pracovného miesta sumou cca milión korún sk ročne, lebo veď medveď, pričom miestny podnikateľ, ktorý si chel otvoriť prevádzku, nedostal nič, lebo "zneužíval" systém dodtácií ( to bola politická záležitosť v postmečiarovskom období).
Lenže my tu hovoríme o vládnej aktívnej politike daňovými nástrojmi ovplyvňovať rozhodovanie podnikov, ktorým smerom sa vyberú vo svojom podnikaní.
Vezmime si príklad prepravy po preťažených slovenských cestách.
Aby to bolo ale objektívne, zastavme sa napríklad pri výstavbe širokorozchodnej až po Malacky. Celú tú infraštruktúru, ktorá by pomohla i Cargu a nejakému konzorciu investorov z Ruska, Rakúska, Nemecka či odinakadiaľ, by sme naštartovali asi skutočne len aktívnou daňovou politikou, napríklad ak by aj prepravcovia uprednostnili využívanie železnice pred prepravou po kolesách, prevažne by štátna správa veľa ušetrila na výdajoch na správu ciest a aktívnou daňovou politikou by mohla podporiť toto rozhodovanie podnikateľov.
Lenže toho sa pravicové vlády v duchu ortodoxnej viery v neviditeľnú ruku trhu vzdali už dávno.
Napríklad ak by chcela vláda skutočne na Slovensku usmerniť podniky, podnikateľský sektor niekam do zásadných inovácií, asi by jej pomohol nástroj daňovej politiky v tom, že by usmernila investície podnikov napríklad do recyklačného a odpadového hospodárenia.
Malý príklad pre zrozumiteľnosť:
Roky tu zelení bojujú o nutnosť recyklovať PET obaly a tetrapaky a plechovice a ďalšie obaly, roky sa vláda neodváži okrem vyčlenenia peňazí na recyklačný fond ( ak ho táto vláda už nezrušila, neviem) nič ďalšie s tým robiť, pretože zahraničné obchodné reťazce nie sú ochotné na Slovensku sa tým zaťažovať.
Ak to v niektorých krajinách už zvládli tak, že za zber týchto materiálov sa pomerne slušne platí a je to organizované bez reptania sietí po celej krajine, je to aj preto, lebo firma, ktorá sa pustila do recyklácie tých materiálov ich inelnže zbiera a "šrotuje",
ale má vytvorené aj zásadné inovácie v technológiách na spracovanie materiálov z týchto "odpadov" a pomocou inovatívnych technológií napríklad pridávaním prímesí, extrudovaním, tavením a neviem ešte akými cestami produkuje kvalitatívne nové materiály z tohto odpadu a tým i produkty, ktoré sa používajú v úplne iných priemyselných odvetviach, napríklad čiastočne v automobilovom priemysle, čiastočne v stavebníctve, čiastočne v materiálových výrobách ako izolanty a neviem-čo-ešte-všeličo a pritom prapôvodná surovina, ktorá im umožňuje dlhodobý prísun, je vlastne práve takýto až "komunálny" odpad, ktorý sa u nás hromadí kdesi za obcami a mestami a poškodzuje trvale životné prostredie.
To sú potom tie zásadné inovatívne investície, ktoré novými technológiami a samozrejme aktívnou štátnou politikou nielen dotačnou, ale skôr regulovaním daní, dokážu urobiť zázraky.
Ten príklad s obalmi, veď vlastne už taká legislatíva v EU je, iba naša vláda sa jej bojí, pretože však kto už by u nás bojoval s obchodnými reťazcami a kto z podnikov a podnikateľov združených v AZZZ by sa pustil tak náročnou cestou inovovania (ak z toho nemajú ani len cent).
A tých príkladov okolo nás je na tisíce, potraviny, poľnohospodárska produkcia, nielen automotive či plazmové obrazovky...
Ešte k tej psychológii našich obcí a miest, ktoré si zakladali "priemyselné parky" za každým humnom:
To je všetko ideológia liberalizmu zvrhnutá našim provincializmom, kde starostovia automaticky očakávali, že zahraniční investori už naozaj nemajú kam inam ísť, a je to tak trochu "rómske zmýšľanie", že štát sa postará, aby investori prišli, štát dotiahne po naše humno diaľnicu, štát vybuduje letiská a vyvzdelá lacnú pracovnú silu...a my iba určíme cenu za prenájom a zabetónovanie našej ornej pôdy.
A najnovšie sa to všetko vrhlo na to, že štát dá financie na výstavbu fotovoltaických článkov "slnečných elektrární" a bude odoberať drahú energiu, takže za každým humnom sa bez ladu-skladu stavajú pláne plné batérií slnečných kolektorov. Bolo by to rozumné, ak by to boli samostatné energetické jednotky zásobujúce danú obec elektrickou energiou a vytvárajúce sebestačnosť v pokrytí energiou, ale toto sú iba "polia" na ktorých sa "pestuje" energia, ktorú ale štát musí svojimi distribučnými kanálmi odoberať a celá dedina je napojená tak či tak na štátnu sieť, čiže "za výrobu" dostanú zaplatené a o distribúciu za "po rómsky" nech sa stará štát.
Lenže to by museli naši ľudia chcieť žiť a dlhodobo pracovať na takýchto príležitostiach. Poznám obdobné rozkošné regiony na Slovensku, kde to nie a nie rozbehnúť. Napríklad v okolí jaskyne Domica pod Rožňavou, jaskyňa láka tisíce turistov, je tu celá sieť ďalších až ku Gombaseku, ale služby spadli dolu vodou:
Po privatizácii miestneho areálu ozdravovne dlhé roky v rozklade, potom sa vybudoval zahraničnou investíciou Domica resort, nezmysel na zelenej lúke neprepojený so službami jaskyne, celé to skrachovalo, dnes je tam "hnedý areál" a vysoká nezamestnanosť a ak chce turista aspoň občesrtvenie, musí päť km do maďarského Aggteleku, kde je druhý koniec jaskynného systému s vybudovanou infraštruktúrou turistickej bázy.
Teoretici možno vytiahnu príklad družstevníctva v Mondragone, v Baskicku, je to v súčasnosti obľúbený teoretický príklad na ekonomickú demokraciu družstevníctva.
Upozorňujem, že ak chcem spojiť tému modernizovania investovaním vlastných ekonomických zdrojov do rozvoja technológií a podniku, lepší praktický príklad ako družsevný agrokombinát JZD Slušovice nenájdete.
Tento československý fenomén, zatracovaný rovnako členmi ÚV KSČ ako demokratmi po prevrate v roku 1989 (prezident ČSFR V.Havel, minister poľnohospodárstva ČSFR Kubát), dokázal vo svojom vzsrastovom období rokov 1978-1988 desaťkrát po sebe zdvojnásobiť ekonomický rast a zo svojich zdrojov investoval nielen do progresívnych osív a do technológií živočíšnej produkcie, ale i do vtedy ešte len rodiacich sa informačných technológií a konkuroval spracovateľským potravinárskyxm podnikom.
Škoda, že bol politickým zásahom a škandalizovaním zlikvidovaný tento typ ekonomického rastu dokonca družstevnej formy podnikania. Nadväzoval priamo na baťovskú tradíciu, Slušovice sú neďaleko Zlína, filozofia rastu vlastnou silou a investovania zisku do modernizácie tu bola veľmi silná.
Dokonca splnili i jednu z ekonomických podmienok takéhoto rastu: družstevníci mali založenú vlastnú banku, platili ešte v roku 1988-1989 úverovými dokladmi ( dnes -kartami) vo vlastných predajňach a prevádzkach služieb a smiešne je to, že jednou z mnohých žalôb na ich činnosť, z ktorých ich obvinila nová právna moc ČSFR po roku 1989 bolo, že ako "družstevný podnik" porušili socialistický zákon zakazujúci vytvrárať si vlastnú banku, preto sa viedli trestné stíhania a doviedol sa vysokoprosperujúci podnik do rozkladu. Predseda František Čuba bol v roku 2001, teda dávno po zlikvidovaní tohto družstva, oslobodený od všetkých žalôb ako nevinný.
Moja otázka na Vás:
Myslíte si, že v podmienkach dnešného Slovenska, s takou vládou, akú máme, s takou mediálnou sférou, akú máme, má nejaké družstvo akokoľvek prosperujúce a investujúce do modernizácie, POLITICKÚ ŠANCU prežiť?