Americké impérium

Tento náznak „provincializácie“ hneď v zárodku zastavili investitúry Billa Clintona a najmä oboch republikánskych Bushovcov do najvyššieho úradu. Najbližšia budúcnosť ukáže, či Obamovo prezidentovanie je opätovným znakom nastupujúcej provincializácie Amerického impéria a začiatkom nového trendu, alebo len  krátkym interregnom. Dôležitejšia je otázka dnešného postavenia Spojených štátov vo svete. Tu najlepšie pomôže ich porovnanie s matricou. 
 

Washington ako nový Rím

Fáza po pristátí prvých osadníkov na severoamerickom kontinente na jeseň 1620 po vyhlásenie nezávislosti v roku 1776 je akousi protohistorickou predimperiálnou fázou. Dá sa porovnať s Aeneovou plavbou, usadením sa zvyšku Trójanov v Latiu a neskorším Romulovým (Washingtonovým) založením Ríma (Washingtonu). Celé 19. storočie sa nesie v znamení územnej kontinentálnej expanzie a ekonomického rastu mladej a dravej americkej spoločnosti. V občianskej vojne  z rokov 1861-1865 možno vidieť obdobie krízy rímskej republiky a v etnicky a sociálne nepokojnej dekáde 1890-1900 spozorovať niečo čo pripomína reformy bratov Gracchovcov z rokov 133-123 pred Kristom, ktorými sa títo snažili reagovať na rozpad tradičnej rímskej spoločnosti a prehlbujúcu sa sociálnu priepasť. Rodiace sa impérium zároveň získalo prvé provincie – Havajské ostrovy a Filipíny – podobne ako Rím Sicíliu a severnú Afriku. Začalo hladným okom pozerať na Čínu, neschopnú brániť sa ekonomickému diktátu európskych mocností.

Kredit, ktorý v Európe Spojené štáty získali po prvej svetovej vojne, možno porovnať s tým, ktorý mal republikánsky Rím vstupujúci do medzinárodnej arény po oslobodení slabých gréckych miest, vtedy už len tieňov  svojich veľkých predchodcov, od macedónskej nadvlády na začiatku druhého storočia pred Kristom. Nový Titus Quinctius Flaminius - Woodrow Wilson - videl do budúcnosti ďalej ako tí, ktorí sa uspokojovali s prísne izolacionistickým výkladom Monroeovej doktríny. Bol to napokon F.D. Roosevelt, ktorý sa stal Augustom Amerického impéria prevyšujúcim autoritou a politickým nadhľadom pokoriteľa Japonska Douglasa MacArthura nazývaného „americkým Caesarom”. 


Poslúchaj!

Foto: Dokáže impérium spoznať bod, odkiaľ to s ním pôjde z kopca?
Zdroj foto: pursuingholiness.com
Studená vojna spôsobila, že sa oslabená západná Európa celkom odovzdala do ochrany Impéria, rozprestierajúceho sa už na oboch koncoch Atlantiku, z ktorého sa takto stalo americké Mare Nostrum. Novodobá Trója (Británia) sa musela uspokojiť s čestným postavením matky nového Ríma odstavenej od meritórneho rozhodovania. Najväčší protivník stál tradične na Východe, tentoraz to bol Sovietsky zväz a jeho satelity. Ku globálnej konfrontácii na rímsko-partský a rímsko-novoperzský spôsob nedošlo. Ozbrojený boj sa odohrával na perifériách od Angoly a Afganistanu po Nikaraguu a Kubu čo mohlo pripomínať niekoľkostoročný zápas o Arméniu ako nárazníkový štát medzi Rímom a Partmi, resp. Novoperzskou ríšou. Novým druhom konfrontácie bola všade prítomná kultúrna a ideologická subverzia, film a literatúru ako najúčinnejšie nástroje propagandy oboch súťažiacich politických systémov nevynímajúc.

Degenerácia a náhly pád Ríše zla za asistencie Michaila Gorbačova a Borisa Jeľcina priniesla vodcom Impéria na jednej strane satisfakciu a na druhej zradný pocit vlastnej všemocnosti. Opticky je Impérium všadeprítomné. Od vojenských základní a lietadlových lodí po najbližšiu jedáleň McDonald’s a domácnosti vlastniace televízor. Učí, aj subliminálne, staronovým i netradičným hodnotám, z ktorých hlavná je OBEY (ang. poslúchaj) a jej subvarianty podobne ako v stále inšpiratívnom filme Johna Carpentera.


Ako sa Amerika ubráni?

Začiatok 21. storočia, poznamenaný bojom proti terorizmu, potvrdil napĺňanie pochodového azimutu vytýčeného Zbigniewom Brzezinským ako nástupcom A. T. Mahana a Theodora Roosewelta. Stálou axiómou je dosiahnutie kontroly nad Ruskou Euráziou, novou eliminovanie vzrastu moci Indie a Číny. Budú sa spomenuté krajiny, vedomé si svojho demografického, ekonomického a vojenského potenciálu, len prizerať? V Rusku už nevládnu zmierliví a slabí Arsakovci, ale nepoddajní Sásánovci. Čína určite nie je krajinou posledných Mingov a ich europeizovaných potomkov z Bertolucciho filmu. Indovia majú vlastný veľkorysý kozmický program, ktorý prekoná, nielen čo do rozpočtu, podobné aktivity ich bývalých vládcov. Niet pochýb, že superveľmoci najbližšej budúcnosti majú svoje vlastné stratégie prežitia a rastu.

Americká generalita upozorňuje na prílišnú rozptýlenosť vlastných jednotiek na rozsiahlych územiach. Síce to postačuje pri lokálne izolovaných konfliktoch podľa Diokleciánovej stratégie ochrany Rímskeho impéria pred vpádmi barbarov, založenej na rýchlych presunoch a dosiahnutí prevahy na danom úseku obrany, nie však pri konfrontácii so silným protivníkom či dokonca koalíciou, ktorí dokážu ohroziť územie Spojených štátov samotných. Otázka spôsobu eliminovania a úplného zničenia protivníka dlhodobo zamestnáva generálne štáby. Schopnosť prežitia pri výmene jadrových úderov sa u priemerného Číňana a Rusa z empirického hľadiska javí nepomerne väčšia ako u severoamerickej a západoeurópskej urbánnej populácie.


Ríše zanikajú zvnútra

Foto: Barbari vstupujú do Ríma
Zdroj foto: waidev2.com
V ktorej fáze svojho vývoja sa teda dnešné Impérium nachádza? Hoci obdobie Trajána a zlatý vek Antoninovcov je, ako sa zdá, už minulosťou, gótska invázia ako tá, čo zlomila chrbtovú kosť Západorímskej ríše v bitke pri Hadrianopolise v roku 378, zatiaľ nehrozí. Pokračuje tichá a masívna demografická zmena v prospech Hispanoameričanov, Afroameričanov a Ázijcov. Spojenci v NATO sú stále dostatočne motivovaní podporovať západný Rím, čo platí viac o ich náčelníkoch ako o radovej populácii. Znalec rímskej históre Will Durant skonštatoval, že veľké ríše sa nerúcajú pod vplyvom útokov zvonku, ale primárne vnútornou eróziou.  Tento postreh odznel aj ako memento v úvode amerického veľkofilmu Pád Rímskej ríše z polovice 60. rokov a v Apocalypte Mela Gibsona o štyridsať rokov neskôr. Prvý epický príbeh hovorí o bode začiatku úpadku a následného pozvoľného pádu Ríma, ktorý trval takmer tri storočia.

Moderné impériá však existujú oveľa kratšie ako tie v dávnejšej minulosti. Historická retrospektíva potvrdzuje podobnú vývojovú amplitúdu na mnohých príkladoch, nielen na príklade Rímskej ríše. Súčasné Impérium sa môže vyhnúť podobnému osudu tým, že dokáže včas rozoznať, kde sa zostup začína. Je to v tom okamihu, keď sa obdiv, vďaka a rešpekt menia na odcudzenie, odpor ba nenávisť, a to nielen pri pohľade zvonku, ale najmä zvnútra spoločnosti. V bode zlomu provincializácia prerastá do barbarizácie. Vtedy je už len otázkou času, kedy sa z polobarbara Stilichóna ochraňujúceho Rím stane Odoaker, ktorý ho celkom odmietne. Dnešní imperiálni stratégovia stoja pred podobným rozhodnutím ako Napoleon po Tylžskej schôdzke s ruským cárom Alexandrom v lete roku 1807 a následným zbytočným španielskym dobrodružstvom a nemecké politické a vojenské vedenie pred ofenzívou vo Francúzsku v máji 1940.

Pokušenie pokračovať v nastúpenom víťaznom kurze je aj dnes obrovské. Stávky sú vyššie a riziká nepredvídateľnejšie. Výsledok, ako to postrehol už Seneca starší pred dvomi tisícročiami, býva spravidla rovnaký.

Foto: Čím bol pre Rím cisár Augustus, tým bol pre USA prezident F. D. Roosevelt.
Zdroj foto: en.academic.ru