Slovensko potrebuje učňov, nie vyskoškolákov (2)
Ako sme na tom s uplatnením vysokoškolských absolventov?
Aj tu sú všelijaké problémy. Bol raz jeden Bolonský proces. Museli sme „nasekať“ bakalárov. Urobili sme to typicky slovenským spôsobom tak, že to už nemá s Bolonským procesom nič spoločné. Ten totiž predpokladá, že bakalár bude uplatniteľný na trhu práce. V slovenskej kultúre je však bakalár len nedokončený magister. Teraz nám ide na vysokú školu v podstate každý druhý človek a takmer každý druhý človek aj skončí magisterský stupeň. Bude to jednak znamenať ďalší pokles kvality, jednak naša ekonomika nie je nastavená na to, aby každý druhý 24-ročný človek dostal zamestnanie, ktoré vyžaduje vysokoškolské vzdelanie. Mladí budú odchádzať preč. A nielen to: oni už teraz odchádzajú. Ešte predtým, než začnú študovať. Lebo vysoké školy na Slovensku stoja za fajku dymu. Posledné harmonizované dáta sú z roku 2008: V zahraničí sme mali dokopy zhruba 25-tisíc detí. V roku 1998 to bolo asi 3-tisíc detí. Zhruba 10 percent vysokoškolskej populácie študuje vonku! Maďarov a Čechov je v zahraničí 6- až 7-tisíc. Máme teda šesťkrát väčší vývoz. Iní podobní exportéri sú v rámci EÚ len Malta a Cyprus.
Mali by sme prestať tvrdiť, akým sme úžasným exportérom automobilov a LCD panelov, a začať hovoriť o tom, že sme najvýznamnejším európskym exportérom šikovných ľudí do zahraničia. Čo to bude znamenať do budúcna, nech riešia sociológovia. Podľa môjho názoru sa nám hlavne dievčatá vracať domov nebudú. Práve v období na vysokej škole si hľadaj partnerov; ak to nebudú Slováci, prečo by sa mali vracať...
Prečo naša mládež tak masovo odchádza študovať do zahraničia?
Idú na školy, ktoré sú lepšie, respektíve majú lepšie meno. Značná časť z nich je v Česku. Keď sa z Košíc niekto vyberie vlakom na západ, prečo by zastal v Bratislave? Veď v Česku sa potom aj uplatnia. Aby ostali u nás, mali by sme sa modliť, aby u susedov spoplatnili vysoké školstvo...
Vytvorili sme aktívnu emigráciu pracovnej sily. Skutočne by sme preto mali premýšľať nad pritiahnutím pracovísk s vyššou pridanou hodnotou, aby mala prečo u nás zostávať vysokoškolsky vzdelaná pracovná sila z kvalitných univerzít. Obraz Slovenska ako montovne je však veľmi silný. Podnikatelia, ktorí hľadajú kvalifikovanú pracovnú silu, akosi prirodzene končia v Česku alebo v Maďarsku.
Byť zdrojom lacnej pracovnej sily však nie je to, čo Slovensko chce a potrebuje. Práve podporou vzdelávania sa môžeme dostať naspäť do Európy...
Keď my nevieme urobiť ani to, aby sme dávali dostatok peňazí na školstvo... Ktovie, čím to je, že máme akúsi „antivzdelanostnú“ kultúru. Dávame na vzdelanie a vedu menej, než by sme vzhľadom na silu ekonomiky mali dávať. Prečo nemôžeme povedať, že na školstvo musíme dať priemer európskej únie, a basta? Až potom sa dajú naštartovať poriadne rozvojové procesy.
Za nekvalitu, ktorú v školstve produkujeme, sme pritom my v školstve spoluvinní, lebo pracujeme ako za komunistov: Vy sa tvárite, že nás platíte, a my sa tvárime, že pracujeme. Ďalej, školstvo je nekvalitné aj preto, lebo doň neprichádzajú kvalitní učitelia. Tiež za to môžu peniaze.
Dvaja pedagógovia dostanú dokopy za mesiac tisíc eur, čo napríklad odsúdilo na zánik tradičný fenomén učiteľských manželstiev. Kedysi si na „pajdákoch“ dievčatá vždy chytili chalana a utvorili manželské páry. Dnes to nie je možné. Dvaja učitelia by mali spolu taký malý príjem, že ani nedostanú hypotéku. Potrebujú solventnejších partnerov. Takže hoci ešte aj starí rodičia mojej mojej starej mamy boli učitelia, moje dcéry sú ekonómky, čo iné... Krajina, v ktorej sa stráca kultúra učiteľských manželstiev, je chorá.
Generálnym riaditeľ sekcie vysokých škôl ministerstva školstva Peter Plavčan sa na diskusii vyjadril, že súčasný počet študentov na vysokých školách je nutný a dobrý. Štruktúra hospodárstva sa vraj mení týmto smerom a vysokoškolsky vzdelaných ľudí stále nemáme dostatok.
Foto: Docent Juraj Vantuch z Pedagogickej Fakulty UK
Autor foto: Eva Blažeková
Máme momentálne okolo 18 percent vysokoškolsky vzdelaných dospelých. Nepochybne je to málo a patríme k spodku EÚ. No teraz sa to prudko štartuje a 50 percent vekovej kohorty pôjde na vysoké školy. Dôležité je, aby to neboli len prázdne diplomy.
Na Slovensku veríme rozšírenému tvrdeniu, že študovať na vysokej škole sa stále oplatí, lebo to zabezpečí absolventom vyšší príjem. Asi preto, lebo sa zamestnávajú na kvalifikovanejších pozíciách.
Toto tvrdenie sa opiera o analýzy z anglosaského prostredia. Tam je to skutočne silne previazané. No na Slovensku má vysokoškolsky vzdelaný človek vyšší príjem asi preto, že je všeobecne lepšie disponovaný, čoho je absolvovanie vysokej školy istým indikátorom. Nie je to však pre samotnú vysokú školu. Pridaná hodnota toho, že človek skončí tú ktorú univerzitu, je mizivá. Na to ročne produkujú príliš veľké davy absolventov. Stretol som sa však s iným tvrdením, a síce že tretina vysokoškolákov pracuje v odvetví, ktoré sa netýka toho, čo vyštudovali. U stredoškolákov sú to snáď tri štvrtiny. Bolo by to však treba presne preskúmať, a nie strieľať od brucha. Škoda, že jediné údaje, ktoré máme, sú od úradov práce. Nemáme trasovacie štatistiky, neskúmame Slovensko ani len z hľadiska regionálnych trhov práce...
Čo by bolo treba robiť, aby titul bakalára spĺňal aj u nás pôvodnú funkciu, teda, aby bol uplatniteľným stupňom vzdelania?
Jediná cesta, ako vyriešiť bláznovstvo s bakalármi, ktorého sme sa dopustili, je, že si jasne povieme, že značná časť populácie pôjde na odborné vysoké školy a skončí štúdium po troch rokoch. A bude to také štúdium, ktoré bude zamerané na dotvorenie základu, nadobudnutého na strednej škole. Študenti po skončení nebudú ďalej študovať na magisterskom štúdiu, ale pôjdu sa zamestnať. Ešte raz: Táto republika v žiadnom prípade – ani keby sme začali oveľa rozumnejšie používať daňové nástroje na prilákanie zahraničných investorov – nebude mať pracovné pozície pre 50 percent vysokoškolsky vzdelanej populácie, k čomu teraz smerujeme.
Lenže nová novela vysokoškolského zákona hovorí o tom, že treba zastaviť pôvodné delenie na univerzitné školy, vysoké školy bez prívlastku a odborné vysoké školy. Argumentom je, že zhora naoktrojované delenie na základe sporných kritérií nie je správnou cestou k diverzifikácii: na Slovensku v konečnom dôsledku každý urobí piruetu a napokon sa všetci postupne vrátia do univerzitného štádia. Argumentácia je dobrá, ale výsledok je katastrofálny. Podľa toho, čo je v návrhu novely, nemajú na Slovensku existovať odborné vysoké školy.
Podľa zákona boli však odborné vysoké školy aj tak iba čosi ako treťotriedne univerzity.
Napriek tomu je rozhodne potrebné, aby inštitút odbornej vysokej školy bol v zákone. Tieto školy by však nemali byť označované za niečo treťotriedne.
V Česku funguje množstvo odborných vysokých škôl v tejto oblasti cestovného ruchu. Vedú ich napríklad riaditelia hotelov.
Tento typ škôl je pre cestovný ruch ideálny – študent dostane jazykovú výbavu, počítačovú prípravu na špecializované programy a iné praktické veci. Viem si predstaviť taký inštitút turizmu, ktorý jednoznačne povie – my tu nie sme akademici, spravíme z vás človeka, ktorý sa orientuje presne v tom, v čom sa vyznáme. Výskum? Prosím vás, načo? Môžu ho robiť, ale nemal by byť ich hlavnou profiláciou. Odborná vysoká škola je určitá odpoveď na masifikáciu vysokoškolského vzdelania. Keby sme vypustili davy detí na trh práce v 15 alebo 18 rokoch, samozrejme, že nemajú šancu. Ale nemôžeme sa tváriť, že vysoká škola je to, čo bola povedzme v medzivojnovom období. Ani maturita už nie je to isté.
Ďalším segmentom odborného vzdelávania je vzdelávanie pre trh práce. Akú má efektivitu?
Foto: Docent Juraj Vantuch z Pedagogickej Fakulty UK
Autor foto: Eva Blažeková
Ťažko povedať; nikde sa neskúma, či ten kurz, ktorý sa voľakedy volal rekvalifikačný, má nejakú väzbu na to, kde sa jeho absolvent zamestnal. Nikdy som nepochopil, ako je možné, že sa úrady práce uspokojujú so štatistikami, ktoré hovoria iba o tom, koľko záujemcov o zamestnanie umiestnili na kurzy a koľko sa potom zamestnalo. Z pohľadu úradu práce je celkom v poriadku, keď pošlú nezamestnanú upratovačku na manažérsky kurz. A bolo „odfajknuté“.
Poviete si, že to je asi divné, že sa nesleduje pridaná hodnota vzdelávania pre trh práce, že sa ani nesnažíme zistiť, či sme zhodnotili investície venované do toho vzdelávania. No my to isté robíme aj v iniciačnom vzdelávaní. Ministerstvo školstva má ukazovateľ, na základe ktorého chce sankcionovať školy, produkujúce ľudí, čo sa nevedia uplatniť na trhu práce. Ten ukazovateľ sa volá KAP, Koeficient uplatnenia absolventov vysokej školy v odbore. Tí, ktorí majú vysoký koeficient, vyrobili veľa nezamestnaných, a tým pádom by mali byť potrestaní. Lenže tie údaje sa berú z úradov práce a zistíme z nich len to, ktorá univerzita má veľké množstvo ľudí evidovaných na úradoch. No ak nejaká univerzita vypustí sto absolventov, ktorí vezmú prácu upratovačky a neprihlásia sa na úrade práce, vykáže stopercentnú zamestnanosť... A nikoho netrápi, že to nie je zamestnanie v odbore, pre ktorý sa ten človek pripravoval.
Pre našu pedagogickú fakultu je to dobre. Veľké množstvo našich šikovných absolventiek sa zamestnáva v personálnom biznise, sú asertívne, komunikatívne, vedia po anglicky, načo by išli za 500 eur učiť. Ale striktne vzaté, absolventi pedagogickej fakulty by mali byť učitelia. My to však nesledujeme. Nemáme trasovaciu štatistiku. Ministerstvo školstva chce dokonca použiť skreslenú štatistiku, ktorá vôbec nehovorí o tom, o čom tvrdí, že hovorí, ako indikátor pre prideľovanie finančných prostriedkom školám. Detto sa opakuje na úradoch práce. Nesledujeme, aký je efekt takzvanej rekvalifikácie.
Akým spôsobom konzultujú so školstvom svoje potreby samotní zamestnávatelia?
V rámci monitorovacích správ, ktoré píšem pre Brusel, vždy ako pozitívum uvádzam, že máme nový zákon o odbornom vzdelávaní a príprave. Ten zákon zareagoval na nespokojnosť podnikovej sféry s tým, čo produkujú školy, a urobil úplný obrat v nazeraní na programovanie odborného vzdelávania. Kým dovtedy sa vravelo – milé školy, máte autonómiu, môžete si robiť, čo chcete, a my sa budeme snažiť vám radiť, teraz je to – podniková sféra musí byť schopná povedať, čo sa má robiť. Bola vytvorená Rada vlády pre odborné vzdelávanie a prípravu. Vytvorili sa regionálne rady v každom z ôsmych krajov a sektorové rady, pričom všetky mali vytvárať strategické a koncepčné dokumenty v oblasti odborného vzdelávania. Aby sa zistilo, čo je potrebné. Priamo v zákone je povedané, že takzvaní sektoroví hráči (zamestnávatelia, ktorí sa prihlásili k zodpovednosti a sú akýmsi garantom toho, aby príslušný segment bol v línii toho, čo je potrebné) v spolupráci so sektorovou komisiou mali vytvoriť plán potrieb trhu práce. Citujem presné znenie: „Je to zamestnávateľmi požadovaný počet absolventov príslušného študijného alebo učebného odboru s predpokladom na 5 rokov.“
Predstavte si, ako si niekto v sektorovej rade sadol a povedal: Tak, Ferko, ty teraz obeháš a obtelefonuješ podnikateľov v našom sektore a zistíš, ako na tom stoja. Čo si myslíte, ako to dopadlo? No podnikatelia poslali Ferka „do hája“. Sektoroví hráči zistili, že nie sú schopní vytvoriť plány potrieb trhu práce. Predstavte si, že personalistke v nejakom podniku príde dotazník s 30 otázkami. Má plno inej roboty. Prečo by to robila, a zadarmo? Je nutné pripraviť ľudí na to, že to má zmysel. Ľudia si musia uvedomiť, že štatistické údaje k niečomu vedú. Veď to, čo bolo uložené administratívnou cestou nebohým sektorovým radám, robia špecialisti v každej kultivovanej krajine. A je to nesmierne náročná práca.
Slovensko je jediná krajina, kde sa takýto výskum nerobí. V Rumunsku, na ktoré máme tendenciu hľadieť s dešpektom, sú tri pracoviská. V Česku mali federálne pracovisko, ktoré sa zaoberalo odborným vzdelávaním. Dobudovali si k nemu ústav, ktorý nemali, lebo bol v Bratislave. My sme si čiastočne vybudovali Štátny inštitút odborného vzdelávania, ktorý mal asi 20 duší a doteraz ich má. Porovnateľné pracoviská v zahraničí majú okolo sto, vo Švédsku tristo ľudí. Výskum je totiž veľmi náročný. My však pracujeme podľa božského princípu – a buď svetlo. A ono sa má stať. Napíšeme do zákona, aby „sa“ to urobilo, a ono „sa“ to neurobí. Mali sme pritom príležitosť, ktorú nám poskytol Európsky sociálny fond. A my sme ju nevyužili, lebo „načo“...
Ako to?
Nejaký huncút kedysi vymyslel, že na výskum trhu práce využijeme európske peniaze. V predchádzajúcom programovom období bolo v Európskom sociálnom fonde v operačnom programe Ľudské zdroje podopatrenie 3.3.B – Systémy na prepojenie odborného vzdelávania a prípravy s trhom práce. Veľmi dobrý zámer, veľmi dobrý cieľ: Vytvorenie a nepretržité fungovanie spoľahlivého a efektívneho systému výskumu, zaznamenávania a mapovania potrieb trhu práce. Bolo to krásne konkretizované, malo sa spraviť desať prieskumov zamestnanosti, desať prieskumov potrieb trhu práce, mali sa urobiť všelijaké školenia. Dokonca sme aj naplánovali, aké budú ciele v roku 2008: Bude fungujúci elektronický systém výskumu, zaznamenávania a mapovania potrieb trhu práce a bude existovať koordinačná jednotka! Čo sa stalo? Vôbec nič. Tie peniaze sa pekne krásne jedného dňa realokovali a minuli sa na nezamestnaných – na pasívnu politiku trhu práce. Prečo? Z dvoch dôvodov: je administratívne nenáročné jednoducho dať peniaze nezamestnaným. To, čo bolo pripravené, je oveľa náročnejšie. A hlavne sa ukázalo, že nemáme ľudí, ktorí by to urobili. Musíme ich najprv vychovať. Potrebujeme špecialistov dvoch druhov: tých, ktorí prichádzajú zo strany školstva, a tých zo strany sociálnych partnerov – podnikovej sféry. Pokiaľ si tento štát myslí, že narastú na strome, určite sa to nestane.
Výskum potrieb trhu práce je však nevyhnutný. Kde to viazne?
Celá bieda je postavená na jednom čísle, ktoré si dovolím odcitovať z Národného programu reforiem: Slovensko si naplánovalo na rok 2020 venovať 1,1 percenta HDP na výskum a vývoj. Momentálne dávame podľa posledných harmonizovaných dát 0,49 percenta. Skvelé, bude to takmer dvojnásobný nárast! Akurát, že sa splnením plánu na rok 2020 ocitneme v spoločnosti nám dobre známych krajín Malty a Cypru. Naši konkurenti Česko, Maďarsko alebo Estónsko už teraz dávajú viac, ako sme si my naplánovali na rok 2020! Slovinsko a Estónsko plánujú v roku 2020 dávať 3 percentá HDP...
Prvú časť rozhovoru nájdete tu.
Foto: Juraj Vantuch (vľavo) a Jozef Lysý
Autor foto: Eva Blažeková
