Nadštandardný podvod ministra Uhliarika

Nadštandard je čarovné slovíčko. Napríklad preto, lebo každý si pod ním predstaví niečo iné, ale u každého vyvoláva pocit dostatku a zabezpečenie potrieb. Iste, všetkým je jasné, že za nadštandard si treba priplatiť. Lenže kľúčovým problémom nemusí byť nedostatok peňazí, ale nedostatok nadštandardu. A hoci to znie na prvé počutie neuveriteľne, mám vážne obavy, že presne toto je problém slovenského zdravotníctva.

Zaviesť systém zdravotného pripoistenia je tá najjednoduchšia vec na svete. Teda, pokiaľ ide o to, aby zdravotné poisťovne rozšírili svoju „vyberaciu“ činnosť aj o ďalší balík peňazí, tento krát nepovinný. Lenže, ak sa do toho pustia, musia svojim klientom jasne povedať, čo im za pripoistenie poskytnú.

A na to musí najskôr štát, ktorý každému stanovil povinnosť platiť si zdravotné poistenie, jasne povedať, čo dostaneme za toto poistenie. Dnešný „štandard“ a „nadštandard“ možno len intuitívne rozlíšiť na zdravotnícke výkony, ktoré plne hradí zdravotná poisťovňa a výkony, ktoré si čiastočne alebo úplne hradia pacienti. Bude teda pripoistenie pokrývať dnešné doplatky u lekára, či v lekárni? Je to jedna z možností. Ale táto možnosť neprinesie do zdravotníctva viac peňazí. Iba sa z hotovostných platieb pacientov stanú bezhotovostné platby poisťovní.
 

Bez nadštandardu ani krok

Z toho, čo o pripoistení a nadštandarde hovoria zástupcovia ministerstva zdravotníctva vyplýva, že jedno i druhé by malo priniesť do systému viac peňazí a nové „nadštandardné“ služby pacientom. Takže o nahradenie doplatkov pripoistením asi nepôjde. Lenže o čo pôjde? Sú dve možnosti. Buď rozsah nadštandardných výkonov a výšku „pripoistného“ určí štát (zákonom), alebo to bude úplne komerčná činnosť poisťovní, ktoré podľa vlastného uváženia, marketingovej a vôbec podnikateľskej stratégie ponúknu klientom rozsah nadštandardu i cenu zaň.

Zatiaľ čo určiť cenu (výšku dodatkového poistenia) problém nebude, problémom bude určiť rozsah nadštandardu. A zabezpečiť jeho poskytovanie tak, aby to neohrozilo poskytovanie štandardu.

Uveďme konkrétny príklad. Štandardom sa stane štvorposteľová izba v nemocnici. Nadštandardom bude izba s dvoma, či dokonca s jednou posteľou. Za štandard dostane nemocnica od poisťovne zaplatené ako doteraz – menej, než sú skutočné náklady a ešte k tomu pre obmedzený počet klientov za mesiac. Takže obmedzí počet štandardných izieb a rozšíri počet nadštandardných. A tak sa jedného dňa stane, že pacientovi, ktorý nebude mať pripoistenie v nemocnici oznámia, že ho nemôžu hospitalizovať. Už nie preto, že vyčerpali mesačný limit stanovený poisťovňou, ale pre nedostatočnú kapacitu štandardných izieb.

Pacient v tom momente zistí, že ak chce dostať vôbec nejakú zdravotnú starostlivosť – čiže vo svojej podstate štandardnú – bude si musieť zaplatiť nadštandard, resp. rýchlo uzavrieť pripoistenie. Toto isté sa môže opakovať v ambulancii, u všeobecného lekára či špecialistu. Nemusí to byť otázka celej liečby či zákroku. Bude stačiť, že len nejaká jeho časť (napr. použitie najnovšej technológie, nového prístroja, či jedného liečebného prípravku, napr. anestetika) bude obsahovať nadštandard. Ako sa asi zachová pacient, ktorý už bude v procese vyšetrenie či liečby a zrazu zistí, že mu poskytnú iba nadštandard?

 

Štandard sa vytratí

Obdivovaného i zatracovaného prof. Milana Knížáka som raz počul nádherne polemizovať o pojme gýč. Tvrdil, že tak, ako sa mení vkus spoločnosti, tak sa umelecké diela z úrovne umenia prepadajú na úroveň gýča. A zloduch Syndróm v Rodinke úžasných hovorí, že svoje vynálezy bude predávať, aby každý mohol byť úžasný: „A keď bude každý Úžasný, tak ním nebude... nikto.“

Presne toto hrozí po zavedení zdravotného pripoistenia a nadštandardu. Každý bude chcieť poskytovať čo najviac nadštandardu, lebo to zaručí vyššie príjmy. Štandard dnes totiž zdravotníckym zariadeniam a súkromným lekárom (a ich zamestnancom) nezabezpečuje ani len zaplatenie skutočných nákladov a všetkých zrealizovaných výkonov. Ak bude rozdielom pri nadštandarde len to, že dostanú reálne platby, na štandard sa postupne vykašlú.

Ako potom minister Uhliarik zabezpečí poskytovanie (dnešných) štandardných služieb? Bude poskytovateľov limitovať? Určí obmedzenie, koľko výkonov môžu mesačne poskytnúť ako štandard a koľko ako nadštandard? Ale aj v takom prípade sa môžu obmedziť štandardné služby len na nevyhnutné minimum, aby to zdravotnícke zariadenie ekonomicky zvládlo. Alebo určí, kto bude poskytovať štandardné služby a kto aj nadštandardné? A podľa akého kľúča? Kto bude vyvolený?


Niekto zarobí na úkor pacientov

Zdravotníctvo nemá dosť peňazí a nároky naň (najmä s pokrokmi medicíny ako vedy) stúpajú. Zdroje pritom (v pomere k celkovému bohatstvu) klesajú, pretože neoliberálny štát – likvidujúci systém sociálneho štátu – sa vzdáva veľkej časti príjmov v prospech najbohatších. Takýto štát ľuďom nedokáže zabezpečiť ani to, čo im kedysi zabezpečoval a preto hľadá spôsob, akým by svoje niekdajšie povinnosti preniesol na plecia občanov. Aj s finančnou záťažou.

Ivan Uhliarik je bezradný babrák. Tápe, lebo si nevie poradiť s tým, čo na zdravotníctve pácha Radičovej vláda. Neoliberálne riešenia totiž neprinášajú ani viac peňazí, ani vyššiu kvalitu služieb. Minister Uhliarik „kecá“ o nadštandarde a pripoistení, ale v skutočnosti je to len demagógia. Na takýto systém totiž nie je naše zdravotníctvo pripravené. Nemáme jasné pravidlá, nemáme jasné definície, nemáme jasné mantinely, nemáme adekvátne kapacity.

Za takýchto okolností môže o nadštandarde a pripoistení ako o riešení terajšej situácie hovoriť iba klamár alebo šialenec. Lebo ak by v týchto podmienkach mal sľubovaný systém začať fungovať, znamenalo by to totálnu deštrukciu zdravotníctva a brutálne obmedzenie dostupnosti k zdravotnej starostlivosti pre väčšinu obyvateľov Slovenska. Nevyriešil by sa žiadny zo zásadných problémov. Iba by na tom zasa niekto dobre zarobil.

Autor je podpredseda Výboru NR SR pre sociálne veci

Ilustračné foto: Andrej