Zlatí chlapci, zlatý socík...

Bežný čitateľ si teraz asi povie: fuj, čo sem ťaháte politiku, či dokonca ideológiu. Lenže to nie my, to samotní hokejisti. A nie po prvýkrát. Miro Šatan už pred deviatimi rokmi verejne povedal, že slovenský hokej onedlho dopadne tak, ako sa to stalo teraz (ba i horšie, veď nedávno sme sa len-len že zachránili v elitnej skupine MS), ak sa „nič nezmení“. Ján Filc „riedil“ oslavy majstrovského titulu triezvym upozornením, že eufóriu treba využiť na zmenu systému vyhľadávania a prípravy hokejových talentov.

Nie sme zorientovaní vo zväzovej problematike. Občas sa objaví aj kritika na vedenie slovenského hokeja, Peter Šťastný dlhodobo útočí na prezidenta SZĽH Juraja Širokého, niektorí ľudia tvrdia, že jeho vinou máme predražený štadión v Bratislave, premiérka sa dokonca vyhráža, že to dá po šampionáte preveriť. Možno je naozaj chyba aj v činnosti zväzu, možno chýba lepšia organizácia, možno sa „stratili“ aj nejaké peniaze. Lenže naši prominentní hokejisti a tréneri vinia za zlý stav slovenského hokeja unisono niekoho úplne iného – politikov.
 

Postarať by sa mal štát

„Podmienky by mali vytvoriť politici. Od regionálnych až po vládu. Platí to o všetkých športoch, všade to ide dolu vodou.“ Takto jasne a zrozumiteľne to povedal v prílohe denníka SME k majstrovstvám sveta doteraz posledný kapitán našej reprezentácie Pavol Demitra a pokračoval: „Keď sa chalani vracali s medailami, radi sa pri nich fotili politici. Ale keď mali vytvoriť reálne podmienky na rozvoj športu, akosi sa nič neudialo. Isté je, že všetky mestá na Slovensku by mali výraznejšie podporovať šport.“ A v odpovedi na otázku Adam Peleshatyho z Kanady na webe IIHF, ktorý sa spýtal, či „máme mať obavy z budúcnosti hokeja na Slovensku,“ ešte raz zdôraznil: „Dúfam, že naša vláda niečo urobí a pomôže hokeju.“

Pritom nejde iba o plané nariekanie. Naši najúspešnejší reprezentanti používajú slovko „niečo“ vari iba zo slušnosti, ale rozhodne nie preto, že by nevedeli, čo slovenský hokej potrebuje najviac. „Nemáme trénerov, nemáme systém, nemáme nič. Potrebujeme pomoc. Ekonomická situácia je zlá, rodičia mladých hráčov nemajú na hokej peniaze,“ vymenoval kľúčové problémy pre Vancouversun.com náš hviezdny obranca Ľubomír Višňovský. P. Demitra sa k nemu pripája: „Hokej je veľmi drahý šport, nemôže si ho každý dovoliť. Do stavu dobre vidím ako jeden z akcionárov Dukly Trenčín. Snažíme sa pre deti urobiť maximum, ale to nestačí. Deti nemajú za čo a kde športovať.“

Pritom hokejisti nechcú nič, čo by sme už na Slovensku dobre nepoznali, čo by sme nemali odskúšané. Práve naopak. Potrebujeme obnoviť to, čo tu už dobre fungovalo a prinášalo konkrétne výsledky a úspechy. Za socializmu.

„Keď sme vyrastali my, mali sme prakticky všetko zadarmo. Od výstroja až po ľad, trénerov. Rodičia mali vtedy všetko ľahšie,“ spomína Pavol Demitra. Samo Marec to na svojom blogu opisuje takto: „To bolo takto: keď som mal jedenásť rokov, stačila fľaša vodky pre vlekárov a celú zimu sme sa na Jakubkovej lúke lyžovali zadarmo. Každý deň po škole a cez víkend od deviatej do tretej.“ A znovu P. Demitra: „Kedysi prichádzalo na hokejové nábory do predprípraviek sto-dvesto detí, teraz príde desaťnásobne menej záujemcov.“ Toto nie je prázdna nostalgia, z Demitru hovorí osobná skúsenosť: „Mama bola predavačka, otec po skončení s futbalom robil v ZŤS, vo fabrike.“


Neoliberáli: nech si ľudia zaplatia

Autor foto: SITA/Ľudovít Vaniher
Priepastný rozdiel medzi podmienkami, v akých hokejovo (ale i ľudsky) vyrastali Bondra, Demitra Višňovský, Gáborík, či dokonca kedysi Lukáč, Liba, Rusnák, Pašek a podmienkami pre dnešných adeptov hokeja má celkom konkrétne, neblahé dopady: „Potom sa nemôžeme čudovať, že nevyrastajú talenty. Niet z čoho vyberať. Marián Gáborík patrí ešte k odchovancom bývalého systému hokeja i športu,“ konštatuje P. Demitra. „Toto nám chýba.“

Už tento výber citátov jasne poukazuje na to, o čo tu ide. Úpadok slovenského hokeja nie je vinou jednotlivcov a nie je v silách jednotlivcov ho zastaviť. Je to dôsledok tvrdého presadzovania ideológie, podľa ktorej má byť štát „minimálny“. Inými slovami, štát má minimalizovať svoje výdavky iba na vonkajšiu obranu a vnútornú bezpečnosť, prípadne ešte základný sociálny systém, ktorý zachráni najchudobnejších, chorých, bezvládnych a starých pred smrťou od hladu. Všetko ostatné treba podľa neoliberálov z verejných rozpočtov vyškrtnúť.

Na Slovensku sú pri moci opäť politické strany, ktoré sú presvedčené, že ľudia by si mali sami platiť za bývanie, do značnej miery za vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť a sami by si mali platiť (šetriť na) aj dôchodky. Je naozaj také prekvapivé, že ideológia, ktorá presadzuje, aby štát nebral zodpovednosť za vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a dôchodky svojich občanov, považuje priam za rúhanie verejné výdavky na športovanie mládeže? Veď ak niekto presadzuje, že vzdelanie je súkromná záležitosť, lebo je to investícia do vlastnej budúcnosti, nemôže zároveň tvrdiť, že investícia do budúcej športovej kariéry je záležitosť verejná.


Demitra politiku nesleduje

Pavol Demitra jasne pomenoval, koho volá na zodpovednosť za katastrofálny stav slovenského hokeja, ale na priamu otázku „zaujímate sa o politiku?“ odpovedal: „Nie, nesledujem ju.“ OK. Keď takmer celý rok žije a pôsobí v zahraničí, dá sa to aspoň trochu pochopiť. Lenže ako potom možno volať na zodpovednosť politikov, ktorí vedia, že im „hrozia“ občas nejaké tie ponosy ľudí (známych i neznámych) v médiách, ale častejšia a najmä konkrétna a fundovaná kritika zo strany občanov, hoc aj zainteresovaných do konkrétnych problémom, ich kariéru neohrozí.

Ani jeden z hokejistov by určite nepovedal, že sa cíti byť ľavičiarom. A pravdepodobne by súhlasili s pravicovými „reformami“, ktoré oslabujú štát a oberajú ho o peniaze. Lenže znižovanie daní (najmä pre bohatých), znižovanie odvodov (opäť najmä pre bohatých) a presúvanie zdrojov na (doteraz) verejné služby do súkromných rúk spôsobuje práve to, že štát, ani samospráva potom nemá dosť peňazí, aby adekvátne podporili šport detí.

Áno, rodičia nemajú na zaplatenie drahého výstroja, ale to nie je otázka jeho ceny. Nemajú na takéto výdavky, lebo musia platiť plno iných, pre život dôležitejších. Celý aktívny splácajú hypotéky na bývanie, platia množstvo poplatkov súvisiacich so školou, priplácať si musia za zdravotnú starostlivosť a ešte si musia odkladať peniaze na dôchodok. Neoliberálne „reformy“ zaťažujú ľudí obrovskými nákladmi, ktoré kedysi nemuseli znášať. Napokon, okrem toho výstroja dnes treba platiť za použitie ľadovej plochy, prispievať trénerom, platiť cestovné na zápasy a uhradiť náklady na sústredenia.


Nezmení sa ideológia, nezmení sa nič

Autor foto: SITA/Marián Peiger
Spomienka S. Mareca na lyžovanie za fľašu vodky môže u pravoverného neoliberála vyvolať pobúrenie: čo je to za neefektívne a nehospodárne správanie sa? A ešte to zaváňa úplatkárstvom. Nuž, áno. Takéto „hospodárenie“ spôsobovalo nízke výnosy telovýchovnej jednote, ktorá vleky prevádzkovala. Ale zároveň umožnila veľa lyžovať deťom, ktoré by si to inak nemohli dovoliť. Práve toto vytváralo ich vzťah k športu a možno sa nestali špičkovými lyžiarmi, ale niekto z nich nabral odvahu a chuť a išiel na náborové sústredenie na hokej či na futbal.

Verejné investície do masového športu najmä v detskom veku nie je žiadna charita, ani vyhadzovanie peňazí. Je to investícia, ktorá sa vráti verejnosti. Napr. tak, ako varuje Pavol Demitra: „Náklady na športoviská treba zrazu utopiť na rôzne resocializačné zariadenia, lebo namiesto športovcov nám rastie počet feťákov. Smutné.“ A to si môžete byť istí, že množstvo „feťákov“, inak závislých, či vôbec asociálov sa nikdy do žiadneho zariadenia ani len nedostanú. A „veselo“ ničia život nielen sebe, ale aj ľuďom naokolo, vrátane verejného majetku. Ale tá návratnosť nie je len v takej krajnej polohe. Veď športové úspechy sú vynikajúcou vizitkou každej krajiny, pomáhajú ju propagovať, lákajú turistov, svetoznámi športovci vedia otvárať „svetoznáme“ dvere (aj pre „svojich národných“ politikov). A napokon, keď sú úspešní a bohatí „vonku“, sami zainvestujú do rozvoja športu – ako napr. Marián Gáborík.

Ľubomír Višňovský upozorňuje: „Lotyšsko je krajina s dvoma miliónmi obyvateľom a vyrástlo tam 17 nových zimných štadiónov. U nás dva.“ Ako pri vstupe do Danteho pekla „zahoďte všetku úfnosť.“ Na niečo také u nás niet peňazí. A ani nebude. Po prvé preto, lebo, keď Robert Fico staval po Slovensku aspoň malé viacúčelové (v zime na severe aj na korčuľovanie) ihriská pri školách, tak ho pravica označila za populistu, ktorý rozhadzuje štátne peniaze. Po druhé preto, lebo musíme „konsolidovať verejné financie“, ale tak, aby sme nesiahli na astronomické zisky bankám, energetikom, DDSkám.

Možno sa aj po týchto majstrovstvách sveta v hokeji dočkáme zasa nejakých „kecov“ od politikov o pomoci športu. Ale budú to len „kecy“, ako keď si Róbert Kotian na svojom blogu povzdychne, že „možno sa začne kvalifikovane pracovať na tej ďalšej [generácii]. Aj keď tomu verí len málokto, lebo sa pre to robí veľmi málo na úrovni štátu, zväzu ľadového hokeja aj samospráv.“ Veru tak. Pokiaľ budú Kotianovia šíriť demagógiu o „dôchodkových, daňových, odvodových, zdravotníckych, školských“ a ešte bohvieakých „reformách“, ktoré v zmysle neoliberalizmu zbavujú štát zodpovednosti za čokoľvek, nebude sa pre hokej robiť „na úrovni štátu aj samospráv“ robiť ani o trochu viac, ako sa robí dnes.

Napokon, naozaj máte pocit, že úpadok zažíva na Slovensku len hokej?

Alexander Sokol je vysokoškolský učiteľ a Braňo Ondruš poslanec NR SR za Smer-SD

Autor titulnej foto: SITA/Marián Peiger