Čierne Turíce košútske

Po tretej hodine odpoludnia prichádzala do Košút skupina asi 40 osôb, medzi ktorými sa nachádzal i poslanec Major. Boli to zemerobotníci z Hegyu, z majera nachádzajúceho sa neďaleko Košút. Táto skupina, akonáhle zašla za košútsky cmiter, bola zastavená oddielom 7 četníkov, ktorých veliteľ Hocka sa niečo spýtal posl. Majora. Svedkovia tohto rozhovoru nám nemôžu udať presný jeho obsah, poneváč rozhovor bol vedený slovensky a účastníci sú Maďari. V rozhovore však patrne ani výstraha nebola daná, lebo po chvíľke celá skupina nerušene sa poberala do Košút a četnícky oddiel šiel vedľa nej po chodníku.
 

Dopýtali sme sa u zkúsených četníkov, či je možno, aby 7členný oddiel i obuškami ozbrojených četníkov rozptýlil 40členový zástup neozbrojených demonštrantov. Usmiali sa a odpovedali:

- Hravě!

Bolo by nevysvetliteľnou záhadou, prečo tento četnícky oddiel nerozptýlil skupinu z Hegyu prichodiacich demonštrantov, prečo tento oddiel nezabránil príchod poslancovi Majorovi do Košút, keby sme nenašli vysvetlenie v našom predpoklade.

(Konfiškované parlamentnou cenzúrou)

Pre toho, kto by nebol ochotný uveriť našim tvrdeniam, musí byť nápadné aspoň to, že úradná zpráva prednesená ministrom vnútra veľmi pečlive zamlčuje túto udalosť, ktorá sa sbehla za košútskym cintorínom, dňa 25. mája, po tretej hodine, 15 minút pred osudnou streľbou. 


Zástup na mieste tragédie

Alexander Žabka so svojou snúbenicou. Posledná fotografia Jána Gyeváta. V rámčeku bez fotky: Skôr, než si mohli opatriť fotografiu mrtvého Štefana Thurzu, boli všetci naši spolupracovníci z Košutov četníkmi vyvedení.

Štyridsiati demonštranti s poslancom Majorom - za nimi 7 četníkov bez prekážok sa dostali až do hlavnej ulice košútskej, za kostol, kde sa konávajú obyčajne verejné schôdze. Tam boli očakávaní ešte asi 40 miestnymi zemerobotníkmi. Ľudia sa privítali.

Zpráva ministra Slávika tvrdí o tejto chvíli toto: „Když shluknutý dav zaujal hrozivé stanovisko, vyšel četnický nadporučík se 14 četníky, soustředěnými v obecním domě, před tento dům...“

Je skutočne záhadné, proti komu mohol „shluknutý dav zaujať hrozivé stanovisko“, keď četníci boli predsa „soustředeni v obecním domě“. Z ministrových slov len toľko je pravdivé, že četníci vyšli a to nie iba z obecného domu, ale i z dvora Potravného družstva. Nezabudli pri tom niekoľko miestnych ľudí vyhnať z krčmy družstva. Jednoho z tých vyhnaných našli potom medzi mrtvými na košútskej ulici.

Nepredbiehajme však udalosti.

Četníci roztiahli svoje rady od domu k domu v širokej ulici košútskej. Četnícka línia sa postavila medzi dav a medzi košútsky kostol. Až teraz by sa mohlo hovoriť o „hrozivom postavení“, keby sme mohli takto pomenovať pískanie, krik a hromženie - podľa úradnej správy 150, podľa našich zistení 80 - ľudí.


„Košúty boli ako les...“

Minister Slávik líči osud četníkov a históriu vzniku srážky takto: „Četníci byli přivítáni výstřelem z pistole a kamením, které bylo ze všech stran na četnictvo házeno. 1 četník byl mimo to bodnut nožem. Posl. Major šel v čele davu. Dav tento vedl proti četnictvu a vystupoval jako vůdce. Nadporučík Jánošík, který v tomto okamžiku velel skupine 14 četníků před obecním domem, vyzval posl. Majora, který figuroval jako vůdce, aby se legitimoval. Posl. Major na to neodpovědel, nýbrž dále povzbuzoval lid k útoku na četnictvo. Při tom byl sám ve středu první řady.“

Márne sme sháňali jediné svedectvo civilných účastníkov a svedkov tejto chvíle, ktoré by mohlo dať zdania pravdomluvnosti ministrovi vnútra. Musíme sa preto uspokojiť takým vylíčením tohto okamihu, ako nám ho civilní svedkovia, prizerajúci sa s chodníka na prípad, predložili. Dľa týchto svedectiev v nedlhej chvíli sa stalo toto:

Poslanec Major stál uprostred davu a prizeral sa četníckemu nástupu. Medzi prvými radami demonštrantov a medzi četníckym kordónom mohlo byť tak 12 - 18 krokov. Keď četníci zaujali svoje pozície, vzkríkol četnícky nadpor. Jánošík (ej, Juro, kto všetko tvoje meno nosí) na Majora - dľa úradnej správy - aby sa legitimoval. Major tušil zámery, videl situáciu a šiel k veliteľovi. Cestou mu jeden z demonštrantov povedal, že mu chcú oznámiť, že shromaždenie je zakázané. „Keď je zakázané, rozídeme sa...!“ - odpovedal Major. Došiel až k nadporučíkovi - a naši svedkovia nás opäť nemôžu informovať o obsahu rozhovoru, lebo bol vedený po slovensky. Isté je len toľko, že od četníckeho kordónu sa Major vrátil medzi demonštrantov a s niekoľkými hovoril. Rozhovor tento sa týkal dôvernej schôdze, ktorú chcel Major zadržať miesto verejnej, lebo videl, že v tomto položení stačí četníkom najnepatrnejšia zádrapka a začnú strieľať. Po tomto rozhovore opäť šiel k četníckemu veliteľovi a požiadal ho, aby mohol oznámiť prítomným, že verejné zhromaždenie v dôsledku zákazu sa nekoná a že sa bude konať členská schôdza. Major bol odmietnutý - asi spôsobom hodným československého četníka - lebo sa obrátil, aby odišiel.

František Bidlo: Časový návrh na zmenu... Obraz imunizovaný posl. Kubačom 2. júna 1931.

V tom však nad hlavou Majorovou blyskla velilteľova šabľa a Major ucítil zo zadu niekoľko prudkých, ťažkých rán. Major sám nevie povedať, kto ho prvý udrel a čím. Dosť na tom, po niekoľkých úderoch ztratil vedomie a srútil sa na zem.

Tento moment líči minister Slávik takto: „Poslanec Major, jakmile nadpor. Jánošík dal povel ,k líci zbraň´, vrhl sebou na zem a simuloval těžké poranení:“

Pád Majorov vyvola úžas. Niekoľkí z prvých radov, medzi nimi na prvom mieste Alexander Žabka, sa rozbiehajú k Majorovi, aby mu pomohli. Urobili azda tri skoky, keď v tom treskla prvá salva. Minister vnútra síce ešte zoširoka vykladá, že „nadpor. Jánošík vyzval trikráť dav maďarsky k rozchodu a když vyzvání nemělo účinku a dav házel kamením dále, dal nadpor. Jánošík rozkaz k palbě,“ ale tento pasus ministrovej reči zneje skôr ako výpis z predpisov pre četníkov, než popis udalosti.

Hovorili sme najmenej s desiatimi svedkami prípadu okrem piatich ranených, ktorí stáli medzi demonštrantmi, ale ani jeden nepočul výzvu k rozchodu, ani jeden nevidel hádzanie kameňov na četníkov, ani jeden nevidel v nôž v ruke demonštranta a ani jeden nepočul výstreľ z pištole z radov demonštrantov.

Dľa našich predpokladov rozbeh niekoľkých účastníkov demonštrácie k ležiacemu poslancovi Majorovi bol ten „útok na četníkov“, ktorý bol bezrostrednou zámienkou k streľbe.

Po výstreloch nastalo zdesenie. Ľud sa obrátil a začal utekať. Ale tento útek nebol pre četníkov dôvodom k zastaveniu streľby. Strieľalo sa veselo ďalej. Starý roľník, ktorý sa prizeral celému masakru, vyjadril sa o týchto chvíľach takto: „Košúty boli ako les

(Konfiškované parlamentnou cenzúrou.)


Desať ľudí v prachu cesty

Po prvých výstreľoch padli: 17ročný diosegský robotník Ján Gyevát, ktorému bolo prestrelené srdce a Štefan Thurzo, 30ročný robotník z Košút s prestreleným hrdlom. Alexander Žabka ešte chvíľu utekal z dážďa strieľ, ale po chvíli klesol k zemi a z hrudi mu vystriekla krv.

Ďalšie rany zasiahli ľudí už na úteku. Z piatich ranených, ošetrovaných v diosegskej nemocnici, štyria majú rany od zadu. Popis zranení opatril dr. Ján Poničan od lekárov dra Neumana z Galanty a dra Pongrácza z Diosegu, ktorých ešte v noci na utorok vyhľadal. Dľa dobrozdánia týchto lekárov:

František Psota, 56ročný záhradník, ktorý vyšiel len náhodou zo svojho sadu na ulicu, bol strelený zo strany do brucha a projektil mu zranil i pravú ruku.

Alžbeta Psotová, zemerobotníčka bola strelená do nohy pod kolenom a nohu má úplne rozkmásanú streľou. Lekár, ktorý ju ošetril, vyslovuje pochybnosti nad tým, že táto rana bola spôsobená obyčajnou streľou.

Jozef Popluhár, 20ročný robotník bol strelený od zadu do hlavy za ľavým uchom. Streľa musela byť vyoperovaná.

Jozef Kugler, ranený na rukách a na nohách bol trafený tiež od zadu.

Daniel Molnár má ranené ľavé stehno od zadu.

Julius Rapant utrpel ľahšie zranenie na nohe.

Tento popis rán hovorí príliš mnoho. Predovšetkým o tom, aká bola pre četníkov „nutnosť použiť strelné zbrane“.

Treba ešte uviesť, že celý rad osôb utrpel zranenia ľahšieho rázu. Títo – poznajúci obsah demokratických a republikánskych foriem štátnych – volili ... nuž volili spôsob samoliečby.