Reklama
Reklama

Privatizujú len neschopní politici

Motívom privatizácie nesmú byť ľudské zlyhania. Ak štátni manažéri firmy nevedú správne, problém je v ľuďoch. Mestské firmy môžu vznikať, aby neprodukovali zisk, ale poskytovali služby. Privatizáciou sa stráca dosah na zabezpečovanie niektorých činností. Je to dobrovoľný beh rukojemníka do zajatia. Dopady „transformácie“ spôsobili, že ľudia museli napokon platiť značne vyššie sumy.
Počet zobrazení: 868
kanal-detail-Jon Skilling.jpg

Význam hodnôt v politike pritom vôbec nesúvisí iba s tým, či budeme sláviť Deň žien, pôjdeme na Dúhový pochod, alebo začneme v modrom tričku sláviť Deň Európy. Je to o inom. O skutkoch, v ktorých dokážeme zodpovedne riadiť spoločnosť, pričom rozhodujúca nie je jej veľkosť, ale princípy. Na každej úrovni moci, tak na národnej ako i na regionálnej a lokálnej je možné rozhodovanie optikou solidarity, demokracie, cez environmentálne aspekty a prostredníctvom rozpočtovej zodpovednosti.

Politická rétorika je veľmi vrtkavá. Závisí od vládnej či opozičnej pozície, predvolebného alebo povolebného obdobia, prípadne od (ne)zodpovednému prístupu k verejným financiám i verejnému majetku.
 


Motívom privatizácie nesmú byť ľudské zlyhania

Programové vyhlásenie slovenskej vlády sa v časti venovanej ekonomike opiera o slovné hračky, ktoré sledujú privatizáciu. Je úplne jedno či to nazveme vstupom investora, zmenami v majetkovej štruktúre, alebo úpravami vlastníckych pomerov. Výsledok bude rovnaký. Nezazlievam snahy o privatizáciu, nakoľko ak je ich autorom skupina strán, ktoré sa hodnotovo opierajú o voľný trh, liberalizáciu a princípy deregulácie, potom sa to vcelku dá očakávať a predpokladať. Horšie je to s pochopením skutočných dôvodov, ktorými je tento zámer zdôvodňovaný. Ak má predaj podielov v štátnych podnikov poslúžiť na vykrytie výdavkových potrieb, dofinancovanie sociálnych služieb, prípadne dôchodkov, alebo či má slúžiť na podporu krízovou zdevastovaných samospráv, bolo by férové používať správne názvy.

Motívom privatizácie, a to bez ohľadu na to do akých slovných spojení to zabalíme, nesmú byť ľudské zlyhania. Ak má niekto záujem predávať podiely v štátnych podnikoch len preto, že štátni manažéri firmy nevedú správnou cestou, potom problém nie je vo firmách, ale v ľuďoch. Možno bol zlý personálny výber, prípadne nepresné zadanie úloh, alebo chyba tvrdej kontroly. To nie je podstatné, pretože aj nominanti štátu sú viac či menej kvalitní manažéri, ktorí keď zlyhajú, mali by zavrieť dvere z opačnej strany. A to bez zlatých padákov! Ak sa im tolerujú prešľapy, prehliada lajdáckosť a nekoncepčnosť, na vine sú tí, ktorí ich nominovali a systém, čo to umožňuje. Privatizácia, ktorá je príčinou ľudských zlyhaní je preto ešte väčším ľudským zlyhaním.

Spoločnosť si nezaslúži preteky v pochybeniach. Ani keď vznikajú v miestnej politike. Preto by sme sa v rovnakou vážnosťou, akou sledujeme vysokú politiku mali  pozrieť aj do samospráv, ktorých richtári po prevzatí moci hlásali ochranu verejných záujmov a spoločného majetku a pritom potichu, poukazovaním na predchodcov, kritiku systému, dopady krízy a pochopiteľne, skloňovaním zlých manažérov mestských podnikov rozpredávali spoločný majetok. Nebolo to v duchu zveľaďovania a zhodnocovania, sanácie a stabilizácie, ale v snahe prekryť verejné záujmy silnejšími, osobnými. Najhoršie na tom je, že vládu môžeme kritizovať vtedy, ak sa odkláňa od svojho programového dokumentu, v samosprávach taký dokument neexistuje, čo zvýhodňuje spoločensky nezodpovedných politikov. A obchodníkov s „prenajatým erbom“.


Služby sa ziskom nemerajú

Slovenské samosprávy už dospeli. Vekom určite. Od ich znovuobnovenia ubehlo dvadsať rokov. Čas, skúsenosti, občasné chyby, ale najmä bezprostrednosť verejných rozhodnutí neustále zvyšujú váhu a zhodnocujú ich poslanie. Šieste volebné obdobie komunálnych politikov je poznačené tým, čo je príznačné pre každé demokratické voľby. Sú šancou na zmenu aj na kontinuitu. Komunálni politici môžu vo svojom „teritóriu“ realizovať vlastnú víziu fungovania a rozvoja dediny i mesta.  Po posledných významných zmenách v presune rozhodovacích právomocí a finančnej reforme je len na nich, akú podobu dajú svojej miestnej hospodárskej politike. Teda procesom v jednotlivých oblastiach ekonomického života. Od ich rozhodnutí závisí spôsob, akým dokážu kopírovať celonárodné témy. A aplikovať ich „u seba“. Otázka sociálneho štátu, agenda efektívnej správy. Ale aj napríklad vzťah k štátnym monopolom či riadené zásahy a regulácia trhu. Toto nie sú témy, ktoré by boli vlastné len vláde a národnému parlamentu. Najlepšie na to vedia poukázať príklady priamo z terénu. Odkrývajú rovnaké témy a dávajú šancu na podobný, ale aj odlišný prístup.

Tepelné hospodárstvo, prevádzka cintorínov, údržba ciest, verejné osvetlenie či správa nehnuteľností, daňovníkov nestoja malé peniaze. Niekto ich platí a niekto zabezpečuje. Samospráva rozhoduje o tom, ako a v akej výške ich budeme hradiť, a tiež kto ich nám, za koľko a ako kvalitne bude poskytovať. Vo filozoficko-pragmatickej rovine sa vynárajú otázky zhodnocovania a zveľaďovania mestského majetku. V trhovej ekonomike dominuje konkurencia. Netreba na to zabúdať, ale ani sa tomu slepo podriaďovať, nakoľko pri verejnej politike je potrebné objektívne hodnotenie dopadov a nie krátkozraké rozhodnutia.

Čo však za predpokladu, ak verejné zabezpečuje „obecný podnik“? Mesto v ňom má svoje podiely, ale na trhu je presne taký hráč ako iné firmy s rýdzo súkromným kapitálom. Filozof Karl Raymund Popper takéto mestské firmy nazval súkromne prevádzkovanými verejnými podnikmi. Na prvý pohľad môžu pôsobiť ako mačkopes. Môžu vznikať, aby neprodukovali zisk, ale poskytovali služby. Prípadne sú zakladané s opačným cieľom - v čo najväčšej miere prispievať do obecnej kasy. Samosprávy ich zriadením nepochybne zasahujú do života „miestneho“ trhu. Vstupujú doň so svojim aktérom. Keďže ten nemusí byť prioritne zameraný na finančný zisk, nemusí byť ani dostatočne konkurencieschopný. Na druhej strane, čo je lepšou vizitkou úspešných komunálnych politikov, ako konkurencieschopné mestské firmy?

Komunálna politika dáva stále väčšiu šancu miestnym politikom profilovať sa nielen ako manažérom, ale aj ako pravičiarom či ľavičiarom. Na konkrétnych príkladoch môžu dokázať, či služby a činnosti, ktoré ľudia považujú za samozrejmosť, majú pochádzať z vlastnej réžie, alebo z verejných súťaží. Môžu hľadať kompromis medzi ekonomickými možnosťami a občianskou spokojnosťou. Medzi tým, čo prichádza do rozpočtu a čo z neho odchádza. V každom prípade v samospráve by stále malo platiť, že služby sa ziskom nemerajú.

Mestské firmy, či obecné podniky nie sú ideologickým výdobytkom a ani historickým dedičstvom. Sú výrazom vlastnej hospodárskej politiky a schopnosti územného celku zabezpečovať verejnoprospešné činnosti vo vlastnej réžii. Napokon je zákonnou povinnosťou obcí a miest zabezpečovať viaceré úlohy.


Zákonné úlohy sa nemusia privatizovať

Frázu o tom, že najlepším hospodárom je súkromný sektor nemožno považovať za argument. V trhovom prostredí dokážu efektívne, transparentne a zodpovedne pôsobiť podniky s majoritnou účasťou verejného kapitálu. Definovanie jasných a merateľných cieľov, ktorých dosahovanie je pod drobnohľadom volenej reprezentácie. Teda štatutára, zastupiteľstva a orgánov firmy. Zlé riadenie, chybné rozhodovanie alebo dokonca plytvanie, by mali diskvalifikovať nielen manažment municipálnej obchodnej spoločnosti, ale aj politikov, ktorí ho vytvorili. Netreba zabúdať, že verejné služby sú o kvalite a preto je dôležité zmysluplné porovnávanie. Napríklad v nákladoch na prevádzku, rozsahu aktivít, peňažnom objeme investícií do nových technológií. Porovnávanie v ekonomických kategóriách ako zisk, prípadne výška odmien sú mimo prioritnej témy. Zisk pri týchto firmách je dôležitý vtedy, ak sledujeme jeho nefinančný rozmer. Teda investície do rozvoja firmy a rozsahu činností. V mestských firmách pritom ide aj o ďalšie výrazné aspekty ako napríklad  zamestnanosť. Kým ostatné firmy považujú zamestnancov v prvom rade za stroje na produkciu zisku, iné je prihliadanie v mestských fabrikách. Tento rozmer zamestnanosti a sociálneho biznisu je v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou ďalším vážnym argumentom.


Nové neznamená lepšie 

Pokusy o privatizáciu, zmenu vlastníckej štruktúry a oslabovanie majoritnej pozície samosprávy sú často odôvodňované snahou o reštrukturalizáciu a nové investície. To pritom veľmi pohodlne zvládne firma bez zásahov zvonku. Veď kúpu novej technológie alebo zariadenia môže aj mestská firma zabezpečiť úverom či lízingom. Nástrojmi, ktoré v obrovskej miere využívajú aj ostatné obchodné spoločnosti. Predajom mestského podniku sa stráca akýkoľvek dosah na budúci vývoj. Nakoľko mnohé tieto firmy boli založené za účelom zabezpečovania širokej palety verejnoprospešných činností, zmenou vlastníckej štruktúry sa stráca dosah na priame zabezpečovanie niektorých činností. Presun pod finančných hráčov je dobrovoľný beh rukojemníka do zajatia. Najviac o tom vedia tí, ktorí musia hltať horké sliny, žmýkať rozpočty a obracať každé euro len preto lebo firma založená za účelom zisku sleduje iba tento cieľ a verejnoprospešné činnosti sú iba nástrojom. Je rozdiel požadovať okamžitý zásah od mestskej firmy ako od inej obchodnej spoločnosti, ktorá ešte skôr ako sa oboznámi s pokynom začne tlačiť faktúru. Tak sa z verejného osvetlenia, komunálneho odpadu, spravovania cintorínov, údržby ciest a zelene stáva prvom rade biznis a až potom služba.

Nikto v dnešnej dobe nebude nič robiť zadarmo, ale prah tolerancie v časoch nepohody, štýl diskusie, miera ústretovosti a zisku sú výrazne rozdielne. Sú to veci, ktoré sa nedajú vyjadriť ekonomickými vzorcami ani úvahami o trhu, ktorý vyrieši všetko. Ten stále rieši len hranicu ústupkov medzi aktérmi obchodných vzťahov. Asi to chce jasné pravidlá. Hodnotenie výročných správ o hospodárení by malo reagovať na kontinuitu v podnikateľskej činnosti. Každý rok sa predsa mestské podniky zaoberajú jasnými úlohami, ktoré vychádzajú z predmetu podnikania aj lokálnych špecifík podnikania. Dajú sa síce pestrofarebne okomentovať, ale iba vďaka číslam sa môžu reálne a objektívne hodnotiť.

Práve preto je nesmierne dôležité, aby samosprávy k svojim firmám pristupovali s definovaním jasných pravidiel. A to cez merateľné kritériá, ktoré budú vyvážené ekonomickými aj sociálnymi dopadmi ich hospodárenia.


Niektorí už doplatili  

Nielen štát, ale aj samosprávy majú možnosti formovať podnikateľské prostredie, regulovať ekonomické aktivity, stanovovať dane, korigovať a prijímať opatrenia vo vzťahu k zabezpečovaniu verejnoprospešných činností. Ich prístup k tejto širokej agende je vyjadrením hodnotového vzťahu lokálnych politikov k veciam verejným. Medzi miestnou politikou a rovnakými procesmi na národnej úrovni existujú paralely, cez ktoré môžu občania identifikovať starostov, primátorov a zastupiteľstvá s politickou ideológiou ako je tomu vo vysokej politike. Ak sa sociálnodemokratickí komunálni politici budú správať v rozpore so svojim hodnotovým zázemím, zníži to nielen mieru dôveryhodnosti voči ľavicovým hodnotám, ale v neposlednom rade to neprispeje k umocňovaniu nášho pohľadu na riadenie spoločnosti. 

V priebehu aprílovej Akadémie sociálnej demokracie sa problematike verejných služieb veľmi precízne venoval Dr. Bernhard Schneider. Na konkrétnych príkladoch zhrnul dôvody pre liberalizáciu a privatizáciu verejných služieb. Podľa neho ide o záujem finančného sektora na vytvorení situácie v ktorej vlastníci predávajú svoj podiel ziskových spoločností za nízku cenu, lobing koncernov, ktoré môžu z liberalizácie profitovať, možnosť rýchleho prísunu peňazí do verejných rozpočtov a napokon o zbavenie sa zodpovednosti za podnikateľskú činnosť. Dopady takejto „transformácie“ podľa neho spôsobili, že „konzumenti museli v konečnom dôsledku zaplatiť za niektoré služby značne vyššiu sumu. Napríklad za elektrinu a plynu, poštové služby, cestovné lístky, či pitnú vodu. Často sa pritom znížila kvalita služieb.“

Aj preto by sme sa mali poučiť z cudzích chýb. Lebo v opačnom prípade poslúžime iným ako dôkaz neúspechu. Preto by sme mali mať namysli príklady zlyhaní z iných krajín ako neúspešná privatizácia londýnskeho metra, či problémy privatizácie autobusovej a železničnej dopravy v Dánsku. Dokonca rakúska komora zamestnancov roku 2004 v oblasti odpadového hospodárstva dokázala, že nie je korelácia medzi kvalitou a cenou na jednej strane a vlastníckymi vzťahmi na strane druhej. Pre poučenie nám poslúžia aj mnohé domáce príklady. Privatizácia odpadového hospodárstva v Košiciach, privatizácia mestských parkovísk v Prešove, privatizácia verejného osvetlenia v Košiciach, privatizácia autobusovej dopravy a nejasné otázky dopravnej dostupnosti a mobility. Tieto a podobné rozhodnutia aj vo vzťahu k správe cintorínov či napríklad údržbe verejnej zelene spôsobili zvýšené výdavky pre samosprávy a pýtajú viac peňazí od ľudí.

Ak politik pripúšťa privatizáciu, dokazuje, že je neschopný zveľaďovať verejný majetok a chrániť ľudí pred neregulovanou túžbou firiem po zisku. Politické hodnoty v praxi by preto mali byť sprevádzané rečou skutkou, kedy služby poskytované ľuďom budú predmetom sociálneho biznisu. Teda takého podnikania, kde má zisk ešte iné podoby ako iba finančnú stránku.

Autor je politológ špecializujúci sa na samosprávu

Foto: Jon Skilling

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
10. jún 2011, 23:23
v Slove fundovany nazor s analyzou pricin a nasledkov schopnosti neschopnych.V komunale je laviciarov az az.Toto by mali mat ako povinne citanie a kodex pre ich pracu.Mozno by si to aj precitali keby vedeli,ze nejake SLOVO exustuje.Vinov neschopnosti schopnych? Vo velkej politike zial schopni vdaka svojej neschopnosti sa len bozmocne prizeraju ako neschopni schopni uchopit moc, privatizuju.Chorobu,starobu,vodu...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
11. jún 2011, 09:38
Musím však čiastočne súhlasiť s autorom článku p. Kaliňákom , že Ivan Mikloš a spol. sú značne neschopní. Pokiaľ by bol Mikloš schopný, tak by bol pridal aj 5. tepláreň (dúhovú) do predaja. Podľa prejaveného záujmu na 4.6. t.r. v Bratislave, tak zahraničných investorov by bolo dosť. Tak by zabil jednou ranou dve muchy: 1, zbavil sa prebytočného a nepotrebného majetku s ktorým má štát zbytočné výdaje (napr. na platy pre 500 policajtov 4. júna) 2, bol by Smeru vypálil rybník, lebo Smer je proti každej privatizácií a rozhodne aj proti tejto by bol.
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
11. jún 2011, 10:53
stara známa vec ktorá sa bude už len velmi tažko napravat.Autor ešte zabudol napisat a privatizovanych štatnych monopolov.Ktore maju priamy vplyv do rozpoctov samosprav a štatnej kasy.Raz som sa rozpraval s jednym Francuzom ktory byva na slovensku .Zobrali ste nam vodu a on ked ste hlúpi.
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama