Letná škola moderného marxizmu 1

K „letným školám“, ktorých je dnes neúrekom, ponúkame Letnú školu moderného marxizmu Ľuboša Blahu. Pravda, na rozdiel od iných letných škôl sa netreba nikam presúvať. Možno ju absolvovať na dve čítania na stránke Slova, pravdaže, môžu to zvládnuť len tí, čo nie sú zarytí nepriatelia myslenia či hľadania alternatív k dnešnému „šťastnejšiemu zajtrajšku“.
Počet zobrazení: 4787
karl-marx-hip.jpg

Karl Marx dnes

Karl Marx je azda najznámejšou postavou politickej filozofie v celých dejinách ľudského myslenia. Dodnes je jeho meno známejšie a uznávanejšie než mená iných významných filozofov. Keď nedávno britská BBC usporiadala súťaž o najvýznamnejšieho filozofa dejín, Marx s prehľadom zvíťazil. Keď si do Googlu naťukáte jeho meno, zistíte, že žiaden iný mysliteľ okrem Darwina a Einsteina nemá toľko intelektuálnych odkazov na svoje dielo ako Marx. Nehovoriac o tom, že aj také známe mená ako Adam Smith či Sigmund Freud sú ďaleko za ním.

Ako dodáva britský historik Eric Hobsbawm, „ak nejaký jeden mysliteľ zanechal skutočne výraznú a nezmazateľnú stopu na dvadsiatom storočí, tak to bol Marx. Choďte na cintorín Highgate, kde sú pochovaní Marks and Spencer 19. storočia - Karl Marx a Herbert Spencer - pochovaní kuriózne tak blízko seba, že sa dá od jedného hrobu dočiahnuť pohľadom k druhému. Keď ešte obaja žili, Herbert bol uznávaným Aristotelom svojej éry, zatiaľ čo Karl bol chlapík, ktorý žil na dolnom úbočí Hampsteadu na útraty svojho kamaráta. Dnes nikto ani len nevie, že Spencer je pochovaný na highgatskom cintoríne, zatiaľ čo hrob Karla Marxa navštevujú aj pútnici z Japonska a Indie a iránski a irackí exiloví komunisti naliehajú, aby mohli byť pochovaní v jeho blízkosti.“
 


Nový život pre marxizmus

Po roku 1989 sa zdalo, že komunizmus je mŕtvy. Všetko nasvedčovalo tomu, že komunisti už nemajú v politike žiadne miesto a že marxizmus postupne vymizne aj z hlavného teoretického diskurzu. Napriek enormnej ideologickej snahe neokonzervatívnych a neoliberálnych kádrov, ktoré onedlho po zmene režimu v strednej a východnej Európe prevzali funkcie orwellovskej „ideopolície“, akú predtým zohrávali aparátnici komunistických strán, komunistická filozofia nestratila na svojej atraktivite ani na východe ani na západe. Najmä na západných univerzitách a v rámci západných sociálnych hnutí záujem o Marxove dielo neutíchal. Ako píše politológ Martin J. Bull: „Ľavica na západe sa neunáhlila a neodhodila marxizmus na smetisko dejín.“

Podobne ako Bull, aj politológ Andrew Heywood jednoznačne dokladuje, že „zrútenie komunizmu, ku ktorému došlo v závere 20.storočia, nemusí teda nevyhnutne znamenať koniec marxizmu ako politickej ideológie; marxizmu, teraz oprosteného od pozostatkov leninizmu a stalinizmu, môže dokonca vdýchnuť nový život.“


Povojnový marxizmus na západe: odklon od ekonomiky

Ako si všíma britský historik Perry Anderson, v povojnovom západnom marxizme ako celku je na rozdiel od klasického marxizmu badateľný posun od ekonomických otázok k otázkam filozofie a kultúry. Pre marxistov začalo byť prioritné predovšetkým skúmanie tzv. nadstavieb, čo je vzhľadom na hlavné tézy historického materializmu, podľa ktorých ekonomická základňa determinuje právo, kultúru, politiku aj morálku spoločnosti, prinajmenšom trochu zvláštne. Na druhej strane, ako argumentuje iný britský marxista, E. P. Thompson, bez morálnej a hodnotovej argumentácie prakticky neexistuje dôvod, prečo by sme mali hľadať alternatívu kapitalizmu a Marxov Kapitál by bol pre politiku bezcenný.

V povojnovej ére sa neomarxistická teória orientovala prevažne na tri základné témy a všetky sa týkali nadstavby: po prvé, ideológia, kultúra a manipulácia; po druhé, úloha štátu v kapitalistickej ekonomike; po tretie, morálka a sociálna spravodlivosť.


Gramsci: ideová hegemónia namiesto násilia

Marxizmus sa podľa Hobsbawma stal skutočnou intelektuálnou silou na západe a naplno vstúpil do vedeckého diskurzu až v 30. rokoch 20. storočia. Dovtedy boli totiž jeho úspechy skôr politické a agitátorské. Čo je dôležité, už v tridsiatych rokoch bolo zrejmé, že teoretici marxizmu sa nezmierili s prísnymi teoretickými mantinelmi Marxovho historického materializmu a koncept ideológie sa pokúsili vyslobodiť z jeho subordinačného postavenia voči ekonomickej základni.Mnohí postavili ideologickú nadstavbu do centra svojich úvah. Prvým takýmto pokusom medzi klasikmi marxizmu bolo Gramsciho presunutie občianskej spoločnosti z ekonomickej základne do kultúrnej nadstavby. To v Gramsciho teórii implikuje prevrátenie historického materializmu naruby: akoby kultúra a ideológia bola základňou, o ktorú sa opiera ekonomická a politická nadstavba. Dôraz je odrazu položený na kultúrnu a ideologickú základňu, o ktorú sa opiera ekonomické a politické panstvo.

To však neznamená, že Antonio Gramsci sa vzdal základnej myšlienky historického materializmu, podľa ktorého ekonomická základňa zásadne ovplyvňuje ideologickú nadstavbu. Ako si však Gramsci uvedomil, moc kapitalistov nad robotníkom v továrni aj mimo nej nestojí len a výlučne na hrozbe a použití fyzického donútenia, ale naopak - na kultúrnej hegemónii vykonávanej nad jeho dušou. Oveľa dôležitejšia než technický a zastrašovací potenciál donucovacích prostriedkov, ktoré má vládnuca trieda k dispozícii, je jej schopnosť produkovať žiaduce správanie prostredníctvom komunikácie - hegemónia americkej buržoázie nie je založená na donútení, ale na vytváraní konsenzu. Ak budeme parafrázovať jednu z básní Bertolda Brechta, nezáleží na tom, koľko a ako technicky vyspelých má daná politická moc tankov, ale na tom, či má ľudí, ochotných ich riadiť. Produkcia technických prostriedkov násilia nič nezmôže, ak nie je doplnená produkciou poslušných ľudí, ochotných ich uvádzať do chodu. Občianska spoločnosť je práve sférou tejto druhej produkcie. V nej sa vytvárajú identity skupín a jednotlivcov, ktoré buď zodpovedajú mocenským vzťahom, alebo sú s nimi v rozpore. V prvom prípade sú mocenské vzťahy chápané ako „prirodzené“ a morálne správne, v druhom prípade sú chápané naopak - ako „neprirodzené“ a nemorálne. Raz sú výrazom univerzálnej spravodlivosti, inokedy zasa výrazom prevahy jednej partikulárnej sily nad ostatnými.


Frankfurtská škola: duchovné vyvlastnenie

V koncepte hegemónie sa Gramscimu podarilo zachytiť nevyhnutné podopretie donucujúceho aparátu štátu ideologickým presvedčením poddaných (aj vykonávateľov), komunikačne vytváraným vo sfére kultúry. Svojim vulgárne materialistickým súdruhom pripomenul, že sociálny a politický poriadok nestojí iba na monopole použitia prostriedkov násilia, ale v nemenšej miere sa opiera aj o cirkev, rodinu, vzdelávací systém, médiá atď. Gramsci zdôrazňuje najmä školu a cirkev, ktoré sú podľa neho najväčšími indoktrinujúcimi mechanizmami modernej kultúry, ale neponecháva bokom ani oficiálnych intelektuálov vládnucej moci. Na Gramsciho nadviazali ďalší neortodoxní teoretici marxizmu, a to predovšetkým v troch základných prúdoch. Jeden možno dešifrovať v tzv. kritickej teórii, ktorú rozvinula Frankfurtská škola politického myslenia (Horkheimer, Adorno, Marcuse, Fromm). Druhý prúd, ktorý sa dostal k slovu po druhej svetovej vojne, možno vystopovať v dielach neomarxistických teoretikov štrukturalizmu (Althusser, Poulantzas, Balibar). Napokon, tretí prúd môžeme nájsť v britských kulturálnych štúdiách (Thompson, Hall).

Počas druhej svetovej vojny napísali zakladatelia kritickej teórie, resp. frankfurtskej školy Max Horkheimer a Theodor Adorno prelomovú prácu o masovej manipulácii v západnej spoločnosti s názvom Dialektika osvietenstva. Pod hlavičkou tzv. kultúrneho priemyslu analyzovali systém kapitalistickej indoktrinácie, ktorý produkuje masová kultúra. Taylorizmus vo fabrikách, ktorý si vo svojich reflexiách všímal už Gramsci, Horkheimer a Adorno analyzovali na pôde ideológie. Ako dokladujú Horkheimer s Adornom, subjekty ekonómie sa stali „psychologicky vyvlastnení“. Keď v osemnástom storočí definoval Kant osvietenstvo ako odvahu samostatne myslieť (sapere aude), netušil, že vek osvietenstva práve v mene racionalizácie vytvorí systém, ktorý samostatné myslenie poprie. Práve v tom spočíva kritika osvietenstva zo strany Horkheimera a Adorna. Akoby etapa osvietenstva bola iba podvodom na ľuďoch. Akoby autentické osvietenstvo ešte len čakalo na svoj čas. 


Marcuse: žiadajme nemožné!

Najhlbšiu kritiku modernej konzumnej spoločnosti ponúkol v povojnovom období Marcuse vo svojom diele Jednorozmerný človek. Centrom Marcusových úvah je proces, v ktorom sa moderná racionalita mení na iracionalitu. K tomu dochádza vtedy, keď inštitúcie industriálnej spoločnosti prestávajú slúžiť humanistickým ideálom a ich prostriedky na realizáciu pozitívnych účelov sa menia na samoúčel. Marcuse uvádza rôzne prejavy tejto iracionality v kapitalistickej spoločnosti: hrozivý rast manipulácie vedomím veľkých más obyvateľstva, stotožnenie indivídua so spoločnosťou, ktorá je represívna voči jednotlivcovi a podobne. Jeho kritická teória odsudzuje kapitalizmus nielen ako vykorisťovateľský spoločenský poriadok, ale aj ako nehumánny typ „technickej racionality“. Inými slovami, Marcuse tvrdí, že kapitalistická spoločnosť je uzavretá so svojou uzavretou logikou, jazykom, vedou, so svojou uzavretou filozofiou a uzavretým, jednorozmerným konaním jej uniformovaných členov. Hovorí o procese „desublimácie“ v modernej spoločnosti, kedy sa duchovné hodnoty menia na materiálne, kedy človeka ovláda materiálny konzum a tovarový fetišizmus. Marcuse preto odmieta koncepcie ekonomického rastu založeného na vyvolávaní umelých potrieb človeka, na materiálnom konzume a na drancovaní prírody a mrhaní prírodnými zdrojmi. Nečudo, že Marcusova koncepcia vrcholí tézou „veľkého odmietnutia industriálnej spoločnosti“.

Čo je však dôležité, Marcuse hovorí o odmietnutí ako o revolúcii, ktorá nemôže prebehnúť inde ako v samotnom človeku. Sociálnej revolúcii má podľa neho predchádzať „revolúcia človeka“, jeho „veľké odmietnutie“ zúčastňovať sa hry kapitalistickej konzumnej spoločnosti, odmietnutie uznávať za svoje tie potreby, ktoré všetkým vnucuje industriálna spoločnosť. Sociálnej revolúcii musí podľa Marcusa predchádzať revolúcia v človeku, spojená s radikálnou zmenou všetkých jeho čŕt. „Je to otázka výchovy a s tou je nevyhnutné začať už dnes,“ píše Marcuse.Súčasťou
možnej obnovy spoločnosti je aj prvok utópie; odtiaľ i známe heslo revolučného študentského hnutia z konca 60. rokov, inšpirované práve Marcusom: „Buďte realistami, žiadajte nemožné.“


Fromm: vlastniť alebo žiť?

Ďalším z radikálnych kritikov konzumnej spoločnosti bol Erich Fromm. Aj on, podobne ako Marcuse, odmieta predstavu, že dokonalejšia spoločnosť môže byť vyprodukovaná skôr, než prebehne revolúcia v človeku. Fromm opisuje prototyp dnešného človeka, ktorého život je modelovaný modusom „mať“ a celý sa točí okolo vecí a túžby po ich vlastnení. Nie je to však životná potreba, ktorá človeka ženie k akumulácii majetku. Vo svojej psychologickej analýze hovorí Fromm o modernom lakomcovi, ktorý trpí, dalo by sa povedať, akýmsi „osobnostným merkantilizmom“, kedy nielenže nechce spotrebovať svoje vlastníctvo vecí, ale nechce ani vydávať energiu, myšlienky, city, len aby sa v nich mohol sám slastne „prehŕňať“ vo svojom vnútri. Voči modusu „mať“ Fromm ako alternatívu stavia modus „byť“, ktorý nie je posadnutý samoúčelným vlastnením a konzumovaním, hoci sám Fromm si uvedomuje, že je ľuďom v podmienkach dnešnej „vlastníckej civilizácie“ zaťažko odhodiť svoje umelé túžby po majetku a oddať sa skutočnému životu. Fromm si, podobne ako Marcuse, uvedomuje prvok utópie vo svojej koncepcii, ale ako píše, „utopický“ cieľ je oveľa realistickejší, než „realizmus“ dnešných politických vodcov.“

Čo vyplýva z kritiky konzumnej spoločnosti, ktorú ponúkajú teoretici frankfurtskej školy? Modernú spoločnosť podľa nich treba očistiť od dogmy neustáleho narastania výroby, ktorá síce v časoch nastupujúceho industrializmu mala svoje opodstatnenie, ale ktorá dnes znamená už len neohraničený samoúčelný a zhubný konzum. Fromm navrhuje zaručiť každému jednotlivcovi nepodmienený paušálny ročný príjem, ktorý by mu zabezpečil dôstojný život. Na tento koncept nadviazali aj mnohí súčasní teoretici, ktorí takisto hovoria o garancii určitého základného príjmu pre všetkých ľudí. Ako prvý načrtol toto riešenie nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu James Tobin. Bližšie tento návrh rozvádza belgický ľavicový analytik Philippe Van Parijs, ktorý pri obhajobe všeobecného základného príjmu argumentuje predovšetkým apelom na naplnenie pozitívnej slobody.

Dejinná alternatíva, ktorú frankfurtskí neomarxisti ponúkajú, nachádza sa v projekte demokratického socializmu, ktorý by mal predstavovať racionálny ekonomický systém slúžiaci skutočným potrebám ľudí. Takémuto systému musí byť imanentné spoločenské plánovanie prepojené s aktívnou účasťou zdola, resp. centralizácia by mala byť úzko prepojená s decentralizáciou. Medzi požiadavky, ktoré by mal tento systém spĺňať, patria najmä nahradenie konkurencie solidaritou, produkcia slúžiaca potrebám ľudí, nie ekonomického systému, namiesto vykorisťovania prírody kooperácia s ňou a namiesto pleonaxie rozumný a zdravý konzum. Alternatíva demokratického socializmu, vychádzajúca z radikálneho humanizmu predpokladá tzv. revolúciu vedomia, t. j. vytvorenie „kontrakultúry“ a zmenu trhového človeka, jeho života a jeho hodnôt.

(Pokračovanie)

Úvodné foto: marj021.blogspot.com

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#5
(neuvedené)
22. august 2011, 11:14
uz sa tesim na druhu cast clanku, kde hadam sa dostaneme k marxovym postrehom a jeho naslednym teoriam, ktore vyvodil zo svojho pozorovania. len tak dalej. je dobre mat tu vecne clanky, kde su fakty, analyzy, nazory, odovodnene nazory, pripadne hostoricky exkurz. aj ked s nimi nemusim vzdy suhlasit, su to tieto clanky, ktore posuvaju ludi dopredu. frflanie o tom, ako to je dnes zle a spominanie na "stare dobre casy" prenechajme inym. toto su clanky, ktore su dobre. napriklad naposledy taky tu bol Ondrusov pohlad na rezoluciu OSN. pre zaujimavost:http://blog.etrend.sk/detlev-schlichter/2011/08/19/styridsat-rokov-papierovych-penazi/
Obrázok používateľa Anonymný
#6
(neuvedené)
22. august 2011, 21:48
V podstate sme zažili v období budovania socializmu a komunizmu, neskôr u nás reálneho socializmu a v ZSSR komunizmu, niečo podobné. Samozrejme vo vulgárnejšom stvárnení. Na to, aby sa dosiahli deklarované ciele bolo potrebné u nás vychovať tzv. socialistického človeka, resp. v ZSSR, komunistického. A v tom vidím "kameň úrazu". Keby to bolo možné, všetko by bolo inak. Ako má prebehnúť tá revolúcia v samotnom človeku? Čím má byť motivovaná? Na túto otázku potrebujem odpoveď. Nie je predsa možné, aby sme si boli všetci rovní na čoraz nižšej úrovni. Ako zabezpečiť napr. vývoj nových liekov. Prakticky by to vyzeralo, že určitá malá skupina bude tvrdo pracovať so všetkým, čo k tomu patrí, to je na úkor svojho zdravia, rodinného živote, atď., a väčšina sa bude oddávať radostiam života a pritom budú mať približne ten istý štandard života? Majú neomarxisti odpoveď na tieto otázky? Samozrejme otázok je podstatne viac. Nie sú ich myšlienky v rozpore s tým, ako funguje tento vesmír? Mám na mysli maximálnu pestrosť a prirodzený výber? Atď.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
22. august 2011, 23:23
Kazdy podla svojich schopnosti ,kazdemu podla jeho potrieb.Ma to mnoho uskali, ale ako idealny model pre nove spolocenske usporiadanie ,ktoremu sa realita ma prinlizovat pouzitelne.
Obrázok používateľa Anonymný
#7
(neuvedené)
22. august 2011, 23:24
My sme sa stále domnievali, že hovoriť o demokratickom socializme je zbytočné, pretože "zastaral" a nedokáže naplniť svoje hodnoty vzhľadom na ekonomický systém centrálne plánovanej byrokratickej ekonomiky.

Bol som dosť sklamaný "ideami" našich slovenských ľavičiarov, od Voflovej Sociálnej demokracie až po Migašovu SDĽ, ktoré síce hlásali akési ideály demokratického socializmu, ale nevedeli ho premeniť do efektívneho ekonomického programu, pretože ustúpili ako z cieľa, ktorým bolo zospoločenštenie výrobných prostriedkov, tak i z programu demokratizácie pracovísk a sociálneho prostredia danej spoločnosti v danej krajine.
Prakticky ten ústup znamenal, že sa zmierili s tým, že prebehla privatizácia pôvodne verejného, celospoločenského majetku v Československu a teda neskôr i na Slovensku, že akceptovali kapitál a trhové mechanizmy zapájania súkromného kapitálu do ekonomiky i s jeho výronmi špekulatívnych podvodov či už v Investičných privatizačných fondoch alebo pri nebankových finančných podnikoch, ba až po krachy takých finančných domov, akým bola Devín banka.
Ich poňatie demokratického socializmu sa plne preorientovalo na ústupky " v mene efektívnosti a rastu kapitalistickej ekonomiky", ba v určitom momente či už ironicky, zúfalo, alebo zámerne predstaviteľ SDĽ hovoril o tom, že "sociálny štát je prežitkom", ale neponúkol nič ďalšieho. Po smrti Betky Borzovej, významnej funkcionárky SDĽ, ktorá sa pokúšala o zmenu situácie na pracoviskách podporovaním trendu zamestnaneckých akciových spoločností typu ESOP, sa už ľavica o nič podobné nepokúšala. Družstvá? Pch!

A tak som vlastne rád, že dnes prichádza myšlienka na demokratický socializmus z USA, všimol som si, že sa dosť zoširoka rozdiskutovávajú prvky EKONOMICKEJ DEMOKRACIE, či už účasť na riadení a kontrole podnikov vlastnými zamestnancami, či už snaha vylúčiť súkromný kapitál z verejných investícií, či už dokonca objasňovanie, prečo je potrebné zrušiť kapitálové špekulatívne trhy. A to všetko profesor D.Schweickart publikuje vo svojom diele, pričom plne a erudovane využíva argumentácie a fakty z kapitálu Karola Marxa.

Chápem, že tu na Slovensku bola ľavica zosmiešňovaná a vytláčaná na okraj. Je dobré, že znova sa venuje programovo mnoho výskumníkov i teoretikov tomu, aby presne podľa Marxovej metodiky definovalo výrobné sily a výrobné vzťahy v súčasnosti a aby zdôvodnili a objektívne dokázali, prečo sa kapitál dostal do úpadkovej trajektórie a prečo je potrebné vylúčiť súkromné investície z výroby a nahradiť ich verejnými, prečo je potrebné demokratizovať podniky a firmy a prečo sa už nedá operovať so mzdou ako spravodlivou odmenou zamestnanca vo výrobnom procese. Smutné je iba to, že sa bojíme hovoriť o demokratickom socializme. Aby nás nejaký Peter Zajac nezačal trestne stíhať. Lenže on je literárnym vedcom a prd rozumie ekonómii i ekonomike a spoločenským vedám. Podľa neho by bol i Karel Gott komunistom, lebo spieval v tej ére, preto by bolo treba Gottove hity stiahnuť z repertoáru.

Takže: nebojme sa hovoriť o socializme, o tom demokratickom, ktorý je dobre rozpracovaný v teórii ekonomickej demokracie. Urobme tak skôr, než nám kapitalizmus zhnije a spadne na hlavy, ako to Marx predvídal.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
22. august 2011, 23:35
jednokto, konečne triezvy ohlas ak to nemyšlíš ironicky.
Dielo filozofa Karla Marxa treba odlíšiť o "diela" prepisovateľov a konspektovateľov jeho učenia z marxisticko-leninských kruhov prvej či druhej dekády 20.storočia, ktoré sa už potom príliš nerozvíjali a iba scholasticky opakovali a v praxi poprekrúcali význam.
Nakoniec, čo iné sa teraz v realite deje s poučkami klasických ekonómov, ktoré vytrvalo papagájujú fiškálni experti i v čase, keď cenné papiere vylietavajú "hore komínom" a nik nevie, čo bude s trhami zajtra, však?
Obrázok používateľa Anonymný
#8
(neuvedené)
23. august 2011, 00:14
Začínať s "Letnou školou moderného marxizmu", keď leto (dovolenkové obdobie a prázdniny) končia, nie je nekoro? Ale lepšie začať aj neskoršie, ako vôbec nezačať.*** Už sa teším na ďalšie diely, kde sa dostanemu od klasického marxizmu k "blahizmu" s typickou terminológiou pre tento smer slovenského neomarxizmu (ako napr. pure effort), či skôr analytického marxizmu, aby som bola presnejšia.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
23. august 2011, 10:34
nemyslim to ironicky a som presvedceny, ze v konecnom dosledku sa marx mylil. to, ze clovek moze dobre odpozorovat spolocenske javy este neznamena, ze ich moze aj spravne analyzovat a vysvetlit ich priciny a nasledky. budem rad, ak bude diskusia sa venovat meritu, predsa len ide o autora svetoveho formatu bez ohaldu na to, ako sa staviame k jeho dielu. dolezita je vecna diskusia, asi tak ako diskusia pri Ondrusovom clanku o rezolucii OSN ktora sa tykala Libye. clanky kde sa frfle a kde len rezonuju balastove reci su zbytocne. rad by som tiez rozobral otazku nadhodnoty atd.
Obrázok používateľa Anonymný
#9
(neuvedené)
23. august 2011, 10:37
http://www.noveslovo.sk/c/26983/Letna_skola_moderneho_marxizmu_2 datum zverejnenia 25.8.2011.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
23. august 2011, 10:57
"Bol som dosť sklamaný "ideami" našich slovenských ľavičiarov, od Voflovej Sociálnej demokracie až po Migašovu SDĽ, ktoré síce hlásali akési ideály demokratického socializmu, ale nevedeli ho premeniť do efektívneho ekonomického programu, pretože ustúpili ako z cieľa, ktorým bolo zospoločenštenie výrobných prostriedkov, tak i z programu demokratizácie pracovísk a sociálneho prostredia danej spoločnosti v danej krajine." ************ Ak bolo zámerom "ľavicových" socialistov integrovať sa medzi euro socialistov (PES), ktorí už od II. Socialistickej internacionály (1928) ustúpili od definitívnej porážky buržoázie a akceptovali kapitalizmus. Zamerali sa len na zmiernenie utrpenia proletariátu prostredníctvom redistribúciou s chartnými výsledkami. Takže pre Volfovcov, Zalovcov, Migašovcov a Ficovcov platilo aleternatívne slovenské príslovie "Kto chce s europskými psami (z PES) žiť, musí s psami viť"!!! Navyše koncom 20-tého storočia "buržoáznych" socialistov prestali definitívne zaujímať existenčné problémy proletariátu a začali sa zaoberať otázkou "kultúrnej identity". Táto aberácia v pseudoľavicovom hnutí znamenala spolu s ústupom komunistov od obrany proletariátu do latentného stavu drastické zhoršenie postavenia námezdných pracujúcich a nezamestnaných v stále sa zhoršujúcom kapitalizme. ************ PS: Považujem za zbytočné zaoberať sa centristickými sociálno-buržoáznymi stranami, pretože to budeme rozoberať predaj pontonových mostov do Indie a stavanie si kanisovských rodinných vil a zdôvodňovanie provízií (z predaja) výhrami v lotériach pod. stupidnosťami. Resp. vyhláseniami ďalšieho pakoša z Weisovej SDĽ o tom, že ak si nenakradne ako poslanec, tak bude musieť po skončení mandátu ísť ponižujúco pracovať, alebo dokonca na úrad práce! Takéto vyhlásenia mi pripomínali vyhlásenie mexického vodcu banditov zo špagety westernu Prava a ľava ruka diabla, ktorý povedal: "Je ponižujúce až nedôstojné pracovať za odmenu, takže chce majorové kone ukradnúť, ale mu to musia dovoliť!"
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
23. august 2011, 12:58
"...som presvedceny, ze v konecnom dosledku sa marx mylil. to, ze clovek moze dobre odpozorovat spolocenske javy este neznamena, ze ich moze aj spravne analyzovat a vysvetlit ich priciny a nasledky.... rad by som tiez rozobral otazku nadhodnoty atd." ************************ Podľa mňa je čistou zlodejinou až chorobným bláznovstvom bez dna uzurpovaná nadhodnota kapitalistickým buržujom proletariátu (námezdnými pracujúcimi bez rozdielu vo vzdelaní, nielen robotníckej triede.) Túto zvrhlú vykorisťovateľskú aberáciu vysvetľuje Marx v Kapitále I, kde cituje Aristotela, konkrétne je to na str. 175 v kapitole 4: Premena peňazí na kapitál. (Aristotelov výklad je v jeho diele Republika, knihe 1,v kapitolách 8-9).Vzhľadom k tomu, že ani cudzích slov a ani grécko-slovenský slovník navystihujú v celom rozsahu pravý význam termínu chrématistika treba pochopiť jeho prapôvodný význam, ktorého podstata je aplikovateľná časovo neobmedzene. Chrématistika sa diametrálne líši od ekonomiky v tom, že pre chrématistiku je zmyslom získavanie a obeh kapitálu (akumulovaného zisku)! Tzn. že chrématistik je chorobomyseľný zlodejský "podnikateľ", ktorý na úrovní chorobného hráča vedie chtíč (túžobná vášeň) okradnúť svojich blížnych tak, že im nezaplatí adekvátnu mzdu, štátu odvody a dane. Neoprávnený zisk = kapitál opätovne vrhne do ďalšej "hry" aby vyhral ďalšie peniaze = kapitál, ktorý už vo väčšom množstve vrhne do ďalšej hry v ktorej už okradne väčšie množstvo vykorisťovaných pracujúcich. Zmyslom ekonomiky je dosiahnuť úžitkovú hodnotu, ktorá je obmedzená tým koľko je človek efektívne schopný využiť. Zmyslom chrématistiky je nekontrolovateľné získavanie peňazí = kapitálu, ktoré výlučne použije na ďalšie podnikanie = hru pri ktorej nekontrolovateľne okráda čím ďalej tým viac (do výšky zisku) a čím ďalej tým väčšiu armádu vykorisťovaných pracujúcich bez výrobných prostriedkov. ******** Resumé: Ekonomický uvažujúci človek zarobí toľko, koľko dokáže efektívne využiť prostriedkov pre vlastnú potrebu a potrebu svojej rodiny- tzn. že vie kedy má dosť. Tzn. že netrpí pleonaxiou ako chrématistický buržuj! Chrematistický "uvažujúci" buržuj vytvára neobmedzený zisk = kapitál, ktorý chorobne nekontrolovateľne rozmnožuje bez akýchkoľvek obmedzení, ktorý opätovne vrhá do ďalšieho podnikania = vykorisťovania! Správa sa ako chorobný hráč, ktorého zmyslom je "hra" (="podnikanie"), ktoré nie je ničím limitované. Pokiaľ mu niekto "hru" (eufemistický nazývané podnikanie) kazí tak sa správa tak ako blázon, pretože je v závislostí chrématistikománie až po uši. Neovláda svoje vykorisťovateľské vášne pri uzurpovaní si nadhodnoty! Potom ak takýto "podnikateľskí šialenci" ovládnu štát, tak to vyzerá tak ako na "šialeno-chrématistickom" Slovensku pod "bábkovou" vládou marionetky Radičovej.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
23. august 2011, 19:42
Ako každá vedecká teória, aj marxizmus sa samozrejme bude postupne prehodnocovať. Nemyslím dnešné detinské buržoázne ignorovanie marxizmu, ale vedecké, vecné prehodnocovanie. Tak ako je to pri každej vedeckej teórii. Dnešné konštatovania typu, že sa Marx mýlil, sú čisto ideologicky motivované postoje (nemyslím tým teraz Váš postoj, zdá sa mi pomerne vecný). Marx budoval svoju teóriu logicky, systémovo, vychádzajúc pritom z buržoáznych teoretikov, napr. Hegla. Tam sa v logike systému ťažko mýliť, možno sa mýliť iba v jednotlivostiach. Napr. Marx hovorí o piatich SEF (spoločensko-ekonomických formáciách), ale logicky je nutné vyvodiť 9 SEF, alebo tri megaformácie (prvobytná, triednoštátna, globálna). Triednoštátnu megaformáciu tvoria tri SEF: Nevoľnícka, kapitalistická, socialistická. Feudalizmus nie je samostatnou SEF, ale len tretím, krízovým štádiom nevoľníckej SEF. Vychádza mi to zo systémového chápania štruktúry ľudských dejín. A takejto štruktúre zodpovedajú aj postoje viacerých filozofov, aj Hegla, ktorí feudalizmus nebrali do úvahy. Podobne sa s marxizmom rozchádzam v otázke komunistickej SEF. Socializmus bol samostatnou SEF, nie súčasťou komunizmu. Komunizmus nasleduje až po globálnej megaformácii, ktorou sa končí epocha ľudských dejín. Komunizmus nie je samostatnou SEF, ale len evolučným pokračovaním, evolučným nadstavením ľudských dejín, žiadny revolučný skok do kvalitatívne novej formy. Je teda už vedľajšou vývojovou líniou, v podobe ktorej môže ľudstvo prežívať ešte stovky, tisíce rokov. Je úsmevné pozorovať dnešných antikomunistov a počúvať tie naivné reči, ako bojujú s komunizmom - a o 10 - 20 rokov sa bude 95 percent ľudí na svete hlásiť radšej k životu v komunizme, ako by mali poskočiť vo vývoji o jednu diagonálu ďalej - do postsociálnej formy. Táto úvaha sa dá zobraziť aj prehľadnejšie, ale nemyslím, žeby to dnešný človek bol schopný stráviť:-).
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
23. august 2011, 20:07
každému podľa jeho potrieb. Ten princíp je veľmi praktický, demokratický a zodpovedajúci dnešným potrebám. Je demokratický, pretože rešpektuje rozmanitosť ľudských schopností a potrieb. Nechápe človeka hodnoteného podľa vystrihnutej šablóny, podľa ktorej sa ľudia triedia do tried, sociálnych skupín. Nie je teda rovnostársky. ******* Naopak, dnešný triedny buržoázny systém je rovnostársky, pretože hodnotí ľudí podľa jednej šablóny a podľa toho ich zatrieďuje do sociálnych skupín. Kto chce byť tzv. úspešný, musí svoje schopnosti zostrihať podľa tejto šablóny, poprieť svoje osobitosti. A ja ich mám napr. mnoho a zrejme ma buržoázni ľudkovia podľa tohto systému hodnotia ako veľmi neúspešného človeka. Je to ich problém, problém tohto zastaralého pohľadu na spoločnosť, človeka, nie môj:-).
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
23. august 2011, 20:19
Hm, a čo vlastne robíte Vy teraz, aj v tomto príspevku? Keby sme boli dôslední, dalo by sa povedať, že vulgarizujete marxizmus. Pretože namiesto reálneho socializmu ste možno očakávali raj. Ale marxizmus o socializme nikdy nehovoril ako o raji, dobre si ho preštudujte. Hovorí o ňom ako ešte o hrubej spoločnosti, žiadnom raji. Kde platí buržoázne právo (nerovnakí ľudia sa hodnotia rovnako, aj ich potreby sa chápu rovnako), teda sociálna nespravodlivosť. ******* Toto je vulgarizácia marxizmu, pozerať sa dozadu na socializmus s dešpektom, hovoriť, že to nemalo nič spoločné s marxizmom (dnes som zazrel v Blistoch takýto naivnoanarchistický príspevok), vymýšľať, ako by mal vyzerať tzv. skutočný socializmus. Namiesto dynamického, vývojového pohľadu, ktorý minulosť pochopí len ako jeden vývojový stupienok, od ktorého sme sa v r. 1989 mali odraziť ďalej. A dnes sme mali byť už o 3 epoch ďalej. Doslova. Toto však ľuďom, ktorí nie sú schopní dialektickej (pozitívnej) negácie socializmu, asi ťažko niečo hovorí. Potom nečudo, že namiesto novej formy sa stále brodia v starom kapitalizme.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
23. august 2011, 20:43
Nevidím v ňom problém, dnes nastal jeho čas. Problém vidím v tom, ako ho dnešní stúpenci demokratického socializmu historicky, vývojovo chápu, teda kam ho historicky zaraďujú. 1. Často sa objavujú názory, že taký mal byť socializmus od začiatku. Môžem len odporúčať, aby si nositelia tohto názoru dobre, veľmi dobre preštudovali dejiny ľudstva, dejiny prírody i dejiny tohto vesmíru. A zistia, že systémy nevznikajú v demokratickej podobe, takýto predpoklad je vyslovený nezmysel. Pretože nový systém narúša stabilitu prostredia, odoberá zdroje predošlým systémom - a tie sa ho preto usilujú za každú cenu zničiť. Nie nadarmo predsa vrahom Mašínovcom pravičiari udeľovali vyznamenania, alebo zavraždili Lumumbu, Allendeho, ap. Nový systém navyše potrebuje koncentrovať obrovské hospodárske, finančné, ľudské zdroje na prestavbu, modernizáciu a to ťažko urobí v nepriateľskom prostredí zdĺhavým schôdzovaním. 2. Ak si preštudujeme dejiny ľudstsva, tak nevoľnícka SEF vznikala za pomoci despocií a tyranií (egyptskej, sumerskej, čínskej, gréckej). Demokratický systém v Grécku (Periklova demokracia) sa objavil až po 2600 rokoch despocií a tyranií, aj to len ako triednootrokársky demokratický systém. Kapitalizmus sa utváral od r. 1368 ako absolutistický systém, ktorého funkciou bolo potlačenie odporu šľachty, utvorenie jednotného národného štátu a národného trhu, pozdvihnutie úlohy miest a mešťanov, kupcov (zakladanie slobodných kráľovských miest s privilégiami), prvotná kapitalistická akumulácia, ktorá z drobných slobodných roľníkov ich vyhnaním z polí vyrobila masy robotníkov a premenila drobné políčka na kapitalistické latifuncie a malé dielne na manufaktúry a továrne. Až po 320 rokoch, v r. 1688 vzniká v Anglicku parlamentná demokracia. Veľmi formálna demokracia, keďže volebné práva malo asi 5 percent ľudí. Ak si demokratický profil klasického socializmu porovnáme s demokratickým profilom klasického kapitalizmu či klasického otrokárskeho demokratického štátu, sú na podobnej úrovni rozvinutosti. Preto očakávať od prvého štádia socializmu (1928-1968), či od druhého klasického štádia socializmu (1968-1988), je hlboká neznalosť a naivita. ******* Systém liberálnodemokratického kapitalizmu sa utvoril prakticky až po r. 1968, teda 600 rokov po vzniku kapitalizmu a 40 rokov po ukončení epochy kapitalizmu. Aké historické poučenie vyplýva z tohto pre teóriu demokratického socializmu? Že jednoducho rozvinutý demokratický socializmus sa nemohol utvoriť v r. 1968, ale až po r. 1989.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
23. august 2011, 20:46
"Nie je predsa možné, aby sme si boli všetci rovní na čoraz nižšej úrovni. Ako zabezpečiť napr. vývoj nových liekov. Prakticky by to vyzeralo, že určitá malá skupina bude tvrdo pracovať so všetkým, čo k tomu patrí, to je na úkor svojho zdravia, rodinného živote, atď., a väčšina sa bude oddávať radostiam života a pritom budú mať približne ten istý štandard života? Majú neomarxisti odpoveď na tieto otázky?" *********** Práve tejto otázke sa podrobnejšie Ľ. Blaha venoval v knihe späť k Marxovi. Rozvinul tam originálnu teoriu tzv. čistého úsilia. Tam sa započítava nielen pracovné nasadenie, podaný výkon, ale aj dosiahnuté vzdelanie a zvyšujúca sa kvalifikácia pracovníka. Stojí to za to, aby ste si to prečítali. *** Taktiež v Baskitskej kooperatíve Mondragon nie je odmeňovanie úplne egalistický riešene. Existujú tam platový koeficient 0 - 4,5, (či skôr 1 - 4,5?) Takže rozdiel medzi najslabšie a najlepšie zarábajúcimi je 4,5 násobok platu. Je na verejnú diskusiu, či takýto platový koeficient je primaraný?
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
23. august 2011, 20:59
potesila.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
23. august 2011, 21:38
Ja predsa nemám rovnaké potreby ako iní ľudia. Nepotrebujem zarábať na luxusné auto, dom, jachtu, lietadlo, sú mi ukradnuté, iba by ma zaťažovali. Potrebujem priestor, najmä voľný čas na teoretickú prácu. Nemerajme preto človeka stále buržoáznymi rovnostárskymi kritériami. Kto chce, nech maká aj 24 hodín denne, aby zarobil na veľký dom, mňa by otravoval, kto by ho upratoval, vykuroval, opravoval?:-). Ja sa hodnotovo určite nezaraďujem do buržoáznej spoločnosti, takže takýmito detinskosťami sa už nezaťažujem, to prenechávam tzv. úspešným, smotánke a podobným starým štruktúram. Chce to len uvažovať už v nových kritériách, medzi ktoré nesporne patrí aj princíp Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb.
Obrázok používateľa Anonymný
#10
(neuvedené)
24. august 2011, 07:17
v situacii, ked su slovensko a v znacnej miere aj ostatne postsocialisticke staty dennodenne indoktrinovane neoliberalnymi dogmami typu "trh vsetko vyriesi", "stat je zly vlastnik", "rozdelenie ludi na chudobnych a bohatych je dane prirodou a panbozkom", "s kapitalizmom na vecne casy a nikdy inak" je tento clanok prijemnym osviezenim spolocenskeho dusna. marxizmus sa legitimne prednasa na oxforskej univerzite, u nas je vsak zatracovany a skandalizovany. mozno si niekto polozi aj otazku, preco je to tak...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
24. august 2011, 07:22
rok 1968 bol pokusom o reformu reformovatelneho, ako to dopadlo, to vieme. vyvrcholenim nastupenej zlej cesty bol rok 1989, ktory bol totalnou kapitulaciou systemu...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
24. august 2011, 12:10
Ten socializmus s "ludskou" tvarou bol dobry len do 89.?Preco ho uz 22 rokov nebudujeme?Alebo ,zeby to bol on co tu mame?

Stránky

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984