Od Lolity k Zákonníku práce
Román Bolševikova slabina (vôbec nie je o politike, ale je akousi španielskou verziou Nabokovovej Lolity) vyšiel v Španielsku pred štrnástimi rokmi, ale vďaka globalizácii autorova klasifikácia zamestnancov má už dnes zrejme univerzálnu platnosť. Rozprávač príbehu, ktorý v celej knihe neopúšťa ironický uhol pohľadu na skutočnosť a dnešný svet, v jednom z odbočení vymedzuje štyri kategórie zamestnancov.
Prvá skupina vďaka odborárom ešte stále žije v zlatom veku kolektívnych zmlúv, môže si po obede dopriať kávičku či odísť z práce pred záverečnou a začiatkom školského roka dostáva príspevok na školné pre svoje deti.
Druhú skupinu charakterizuje tým, že jej príslušníci sa v práci nepretrhnú a alebo ich pošlú predčasne do dôchodku, alebo si naň počkajú v zamestnaní lúštiac krížovky.
Tretia skupina, ktorá podľa autora tvorí asi 70 percent všetkých pracujúcich, prevažne pracuje na dobu určitú (autor ich nazýva záskokármi), sú väčšinou mladší, nemajú na nákup značkového oblečenia a pracujú skôr dvanásť než osem hodín denne. Dôvodom na neobnovenie ich pracovnej zmluvy môže byť choroba, chýbajúci úsmev sekretárky obliekajúcej si nohavice namiesto sukne, neochota pracovať cez víkendy či dvestopäťdesiat ďalších dôvodov.
Napokon autor hovorí o skupine prismrndávačov, ktorí sú mladí, dobre oblečení a pomerne dobre platení, dovolenkujú v zahraničí, pracujú aj počas vlastnej choroby a pre prácu zanedbávajú vlastné rodiny.
Túto klasifikáciu autor dopĺňa nostalgickými spomienkami na časy, v ktorých odbory dokázali brániť práva zamestnancov. Smutné je, že neľahké postavenie väčšiny zamestnancov si dnes uvedomuje každý, ale len málokto je ochotný pre zmenu daného stavu čosi urobiť. Všetkých sa zmocnil akýsi druh fatalizmu, že už raz je to tak a inak to byť nemôže. Že by tentoraz nepomohlo už ani štrnganie kľúčmi?
Foto: Detail plagátu OZ KOVO
Reagujte na článok
Komentáre
Tá prvá skupina sú kmeňoví pracovníci, zamestnaci s pevnou pracovnou zmluvou na neurčito,
môže sa to blížiť v pozitívnom prípade k tým, ako tu popisujete, čo majú podpísanú kolektívnu zmluvu, akurát že ak je to podľa knihy tak je tu karikovaná "istota" tej kávičky - ja by som to nazval tak, že
"kmeňovými zamestnancami" sú ľudia, ktorí majú silnú pozíciu svojej kvalifikácie a odbornosti a preto nemá organizácia záujem ich stratiť. Svoju istotu si však títo pracovníci vybojovali svojou odbornosťou a pracovnou užitočnosťou pre zamestnávateľa a v praxi to rozhodne nie sú tí, čo večne kávičkujú a fajčia vo fajčiarni mimo pracoviska...
Pracovníkmi "na dohodu", na dobu určitú, sú tí zamestnanci, ktorých organizácia potrebuje na vyťaženie svojich kapacít, na vytvorenie produkcie v určitom časovom a množstevnom limite a preto im ani neponúka možnosť zamestnať ich natrvalo.
Títo pracovníci to vedia a väčšinou sú s tým zmierení a v praxi im radím, aby sa stali pre svojho zamestnávateľa "jedinečnými a nenahraditeľnými", teda aby sa pokúsili vyniknúť v nejakej svojej zručnosti, aby použili kvalifikáciu i rozum tak, aby si ich vedúci povedal, "sakra, Joža si nepustím, chcem aby ostal!"... ale aj medzi nimi je veľa flákačov, azda ste už zažili stretnutie s takýmito zamestnancami, ktorí Vám ako zákazníkovi povedia " toto neviem, nemám to na starosti, mňa to nezaujíma" a podobne...
Neriešim tu, nakoľko je to morálne či humánne takto zamestnávať ľudí, odpoveďou môže byť, že ak si takýto pracovník nájde dve-tri pracovné miesta a vie sa šikovne orientovať ( predať sa), tak naozaj jedného dňa ho nejaký zamestnávateľ "kúpi" do kmeňového stavu, stretávam sa s tým v obchodných organizáciách najmä u mladých šikovných ľudí, nakoniec často tak pracujú naši mladí v zahraničí.
Nehovorím, že to nie je vykorisťovanie, iba náš Zákonník práce to legalizoval - dohodári a podobne.
No a tou treťou skupinou sú "externí" pracovníci, ktorí buď dodávateľským spôsobom ( na živnosť, alebo zmluvu o dielo na konkrétny výkon), alebo "dočasne" pôsobiaci ( profesionálni odborníci vo svojom odbore) v rámci projektu časovo či inak limitovaného vykonávajú pre firmu, pre organizáciu svoju činnosť.
Zdanlivo by to sedelo s tým popisom od autora knihy, akurát že firmy majú prevažne silnejšiu pozíciu vo vyjednávaní podmienok práce a títo "dodávatelia" sú nútení predávať svoju prácu či jej výsledky často pod cenu, iba ak by sa stali vyhlásenými odborníkmi a špecialistami.
V tejto skupine je veľa remeselníkov, na ktorých ten autorov popis sedí - ale do tejto skupiny patrí aj veľa špecialistov, ktorým skutočne vyhovuje, že vedia predávať svoje vedomosti a zručnosti a sú dostatočne nezávislí.
Problémom na Slovensku zas je, že nová daňová a odvodová "reforma" pravicovej vlády im pre zmenu likviduje ich schopnosť vytiahnuť sa nad úroveň námezdného pracovníka a tak vopred ľutujem všetkých tých, čo pracujú vo firmách pod tyraniou nejakého "šéfa" a ešte k tomu na živnosť, teda zdanlivo ako podnikatelia, ich príjmy budú menšie ako tých, čo sú kmeňovými zamestnancami.
Zaoberám sa ekonomickou demokraciou - ako sa to zmení, ak v demokratickom podniku bude rozhodovať každý jeden hlas zamestnanca rovnoprávne - pričom asi bude "zdedená" táto štruktúra "federálneho trojlístka" a čo to urobí v praxi...