Ekonomická demokracia očami ekonóma a sociológa 2
Prvú časť nájdete tu:
Párkrát som sa vyjadril, že považujem svet za veľmi štrukturovaný a vzájomne prepletený systém, ktorého organizácia a napredovanie je niečo viac ako trh, vytváraný zisk, podnikanie a všadeprítomné ekonomické hodnoty, ktoré skĺzavajú predovšetkým do finančného výrazu v podobe peňazí. Ďalej tvrdím, že zmysel existencie človeka a ľudstva nespočíva v raste bohatstva, ale v raste spokojnosti - čo znamená zabezpečiť pre každého jednotlivca slušné materiálne podmienky pre život, kvalitné spoločenské prostredie a zdravý rozvoj svetovej všeobecnej infraštruktúry. Zdá sa, že toto všetko ekonomická demokracia prináša. Preto moja základná otázka znie: ako dostaneme ekonomickú demokraciu - rovnoprávnu ekonomiku pre každého človeka - do svetového spoločenstva?
Nadšenci ekonomickej demokracie ma upozornili na poslednú kapitolu spomínanej knihy s pekným názvom: „Ako sa dostať odtiaľto tam.“ Autor popisuje dve základné cesty, ako postupovať pri zmene súčasnej kapitalistickej (kapitálovej?) ekonomiky na ekonomiku demokratickú - čiže na dosiahnutie ekonomickej demokracie.
Variant A - štyri jednoduché reformy
Klasická revolúcia prinášajúca ekonomickú demokraciu znamená podľa Davida Schweickarta štyri vraj jednoduché reformy v ekonomickej oblasti.
Prvou reformou je legislatívne zabezpečiť vytvorenie zamestnaneckých rád (systém jeden pracovník - jeden hlas), jediným obmedzením pre pracovnú silu je povinnosť zachovať hodnotu základných prostriedkov podnikania - tie sú kolektívnym vlastníctvom a nemožno ich drancovať či premrhať. Zamestnanci rozhodnú o ponechaní či výmene manažérov, tiež o tom, čo vyrábať, ako vyrábať, za aké ceny predávať, ako rozdeľovať zisk.
Druhým krokom je zrušiť pre všetky podniky platenie úrokov alebo dividend súkromným jednotlivcom a inštitúciám Tretím krokom je plošne zdaniť základné prostriedky všetkých podnikov, získané dane pôjdu do národného investičného fondu. A štvrtým krokom je. znárodniť všetky banky, aby sa z nich stali verejné investičné banky.
A tak podľa autora: „Deň po revolúcii budú všetci podnikatelia robiť to isté čo predtým, takže sa nepreruší výroba a distribúcia tovarov. Robotníci pracujú, manažéri riadia, podnikatelia si navzájom konkurujú.“ „Prirodzene finančný trh padne. Kapitalisti sa budú usilovať speňažiť svoje akcie a cenné papiere, keďže nenájdu kupcov, budú bezcenné. Veľké množstvo bezcenných akcií sa jednoducho „vyparí“, no národná výrobná infraštruktúra zostane neporušená. To je tá príjemná časť. Výrobcovia budú vyrábať, spotrebitelia konzumovať. Život pôjde ďalej - aj po kapitalizme.“
Varianta B pozná aj „citlivú revolúciu“
Prečo citlivá? Ako píše: „milióny obyčajných občanov (nielen kapitalistov) vlastnia zdroje, ktoré sú úzko späté s finančným trhom. Ľudia s úsporami alebo akcionári a majitelia cenných papierov rátajú so svojimi dividendami a úrokmi“ (na Slovensku asi nie je ich veľa, ale nájdu sa). Takúto revolúciu „občania určite neprijmú ako vítanú reformu“.
Prvý krok - urobia sa tie isté štyri jednoduché opatrenia.
Druhý krok - to je práve tá citlivosť. Čo urobiť s ľuďmi, ktorí sa spoľahli na svoj príjem z akcií (účastín) a cenných papierov (nehovoríme o veľkokapitalistoch) a predovšetkým s dôchodcami závislými od súkromných penzijných investičných fondov? Autor má zase relatívne jednoduché riešenie. „Vláda zamení zdravé akcionárske certifikáty a firemné dlhopisy za dlhodobé vládne renty zaručujúce každému majiteľovi pevný príjem, a to až dovtedy, kým sa hodnota jeho investičného portfólia neobnoví na sume, aká bola pred dátumom krachu.“
Variant C: Reformný postup.
A napokon si autor myslí, že aj v lone starého ekonomického poriadku je možné robiť „reformu kapitalizmu“: Na takúto zmenu základných charakteristík súčasného kapitalizmu ako ekonomického systému a na vytvorenie „ostrovov pozitívnej ekonomickej deviácie“ sú potrebné:
Zamestnanecká samospráva, tá sa dosiahne v rámci existujúceho systému (1) kúpou kapitalistickej firmy alebo vytvorením družstva a obsahuje: verejnú finančnú a technickú pomoc pre výrobné družstvá a pre zamestnancov, ktorí kúpili kapitalistické firmy, tiež (2) zmenou, reformou legislatívy umožňujúcej alebo podporujúcej vyššiu účasť na riadení kapitalistickej firmy a na rozdeľovaní zisku.
Spoločenská kontrola nad investíciami, ktorá obsahuje (1) zavedenie zelených daní a ďalšej enviromentálnej legislatívy, (2) reguláciu nadnárodných kapitálových tokov, to znamená reformy na obmedzenie rýchleho špekulatívneho a destabilizujúceho pohybu veľkého množstva financií a fondov z jedného trhu na druhý, (3) demokratizáciu a novú reguláciu bankového systému, čo znamená legislatívne zabezpečiť oddelenie funkcie poskytovania spotrebných úverov od podnikateľského úverovania, a legislatívne umožniť aby funkciu investovania plnili verejné komunitné banky, (4) demokratizáciu penzijných fondov, predovšetkým individuálnu a spoločenskú kontrolu nad tokom ich peňazí, (5) zavedenie dane zo základných prostriedkov
Konštruovanie spravodlivého (férového) obchodu, čo znamená (1) obchod založený na tarifách, nie voľný obchod, (2) výnosy z takého obchodu vrátiť chudobným krajinám.
Ako zmeniť spoločnosť?
Spomínané opatrenia sú však len a iba legislatívne kroky v oblasti ekonomiky! Ale my chceme zmeniť celú spoločnosť!
Dúfam, že správne chápem, že ekonomická demokracia je protipólom pojmu kapitalizmus, ktorý sa chápe ako systém ekonomiky. Kapitalizmus je však nielen dnes prevládajúci systém ekonomiky, ale aj všeobecne prijatá definícia pre súčasnú spoločnosť založenú predovšetkým na zisku. Súčasný kapitalizmus má viac či menej prepracované teórie a realizované postupy v širšom zábere, ako je len ekonomika. Z „kapitálovej“ a „ziskovej“ podstaty ekonomiky sa odvodzujú teórie štátu a práva, sociálne teórie, kultúrne teórie a množstvo iných „nadstavieb“. Na základe globálnej ekonomiky fungujú vzťahy nielen medzi podnikateľskými subjektmi, ale aj vzťahy medzi štátmi, nadnárodnými združeniami a koniec koncov aj vzťahy medzi ľuďmi. A toto je moja hlavná pripomienka a otázka k ekonomickej demokracii. Nesmie zostať len na úrovni ekonomickej, čo aj prevratnej teórie! Treba rozpracovať teoretické otázky a praktické kroky pre jej uvedenie do života. Našim cieľom a presvedčením je, že nie kapitál, ale človek rozhoduje (o svojom osude). Kapitál je tu na to aby vytváral potrebné zdroje pre zachovanie ľudstva - všimnite si že nepoužívam rast.
V tejto súvislosti uvediem citát významného prírodovedca a sociálneho antropológa Davida Attenborougha z marca 2011: „Základná pravda, ktorú Thomas Malthus vyslovil, ostáva platná. Na tejto zemeguli nemôže žiť viac ľudí, ako môže byť nasýtených. Mnohí ľudia radi popierajú, že je to tak. Radi veria na oxymoron „udržateľný rast“. Kenneth Boulding, pred 45 rokmi poradca prezidenta Kennedyho pre veci životného prostredia, k tomu poznamenal: „Kto verí na nekonečný rast niečoho fyzikálneho na fyzikálne konečnej planéte, je alebo blázon - alebo ekonóm.“
Už len toto je pre mňa argument, že rozvoj ľudstva založený na neustálom zisku, čiže na extenzívnom drancovaní prírody, človeka a jeho schopností, je neprípustný. To je smrteľná choroba. Takáto diagnóza si vyžaduje liečbu. A je na našej predvídavosti či začneme medikamentmi - reformami alebo budeme operovať - revolúciou.
A toto je pre mňa tiež dôkaz, že budúcnosť ľudstva nemôžeme ponechať na ekonómoch a na ich pokrivene vyrovnaných rozpočtoch. Na jej pozitívnom rozpracovaní a realizácii musíme sa podieľať všetci spoločne.
V tejto súvislosti sa vynárajú zložité otázky. Prvá a najdôležitejšia - kto bude realizovať opatrenia (štyri jednoduché) na zavedenie ekonomickej demokracie. Predpokladám, že štát a jeho politický systém. Autor tvrdí, že v bývalých socialistických krajinách je zvýšená miera možnosti realizácie takého prechodu. Avšak existuje (niekde) aj politická elita, ktorá to dokáže? Nie je teraz čas na vedeckú a vzdelávaciu ofenzívu pri rozpracovávaní tejto otázky? Bez pripraveného „manažmentu zmeny“ to zostane len v rovine utópie.
A pri realizácii sa natískajú ďalšie otázky:
Aké opatrenia treba prijať (v zákonodarstve, vo formovaní verejnej mienky), aby občania boli ochotní prijať ekonomickú demokraciu.? Zhodujeme sa azda aspoň na tom, že krv, pot a slzy ako sprievodne znaky revolúcie už nechceme. S tým súvisí najmä moja ďalšia otázka.
Ako vyriešiť zavedenie významného opatrenia ekonomickej demokracie v súčasných politicko-ekonomických podmienkach - mám na mysli (podla mňa kľúčovú otázku) demokratizácie dôchodkového zabezpečenia, ktoré je vo veľkej miere závislé od „finančného trhu, ktorý prirodzene padne“. Všetci vieme, že „hitom“ súčasnosti je, že vraj pokojnú starobu vám zabezpečí len riskantné investovanie na kapitálovom trhu. Toto je skutočne oxymoron ako vyšitý. Tieto otázky sú už dnes častým predmetom pozornosti aj na stránkach Slova. Skúsme sa pri ich diskutovaní pozrieť na ne aj očami ekonomickej demokracie.
Ako zabezpečiť prežitie opatrení prijatých na realizáciu ekonomickej demokracie v globálnom priestore, predpokladám, že súčasní vládcovia sveta a jeho častí nebudú príliš ústretoví pri likvidácii svojich finančných výsad, je to problém obdobný bývalej možnosti budovania socializmu v kapitalistickom obkľúčení.
Ako zabezpečiť postupné presadzovanie prvkov ekonomickej demokracie v prostrediach krajín, kde sú pri moci alebo majú reálnu šancu vládnuť sily naklonené myšlienkam ekonomickej demokracie ako napríklad v prirodzenom priestore socialistickej internacionály, či novokoncipovanej vládnej sociálne orientovanej Latinoameriky (Kuba, Venezuela, Bolívia, Peru, Brazília - teda niektoré ich vládnuce predstavy). A čo taká Čína a Vietnam?
A to nie sú všetky otázky.
Svet sa musí zmeniť. Súčasný vraj udržateľný rozvoj ľudstva pri neudržateľných zdrojoch a najmä pri neudržateľnej majetkovej diferenciácii je slepou uličkou. Teória ekonomickej demokracie, ako sme ju podľa Schweickarta predstavili, ale aj nami zvýraznené úskalia jej životaschopnosti, sú dobrou základňou pre diskusiu. Rozpracovanie konkrétnych krokov a opatrení z pohľadu jednotlivých vedných disciplín a politickej praxe umožní nahradiť doterajšie spoliehanie sa vo svetovom vývoji na osud, nadprirodzeno či nevyhnutnosť, typicky ľudským prístupom - spoliehaním sa na ľudský um a šikovnosť ľudských rúk, ale bez toho, aby to išlo na úkor ostatných členov spoločnosti.
Reagujte na článok
Komentáre
Chvíľu som váhal, či porušiť ten skutočne krásny záver, ktorý k diskusii urobil Jozef, ale potom som sa rozhodol, prečo nie? Keď diskutovať, tak diskutovať. "Nechte je, ať se sami zmenožní..." povedal Jan Werich, ktorý hlásal, že stretnutie s blbcom je tá najhoršia havária.
Takže nie pre diskusiu s nickom "Inga", ale pre osvetu:
Aké vlastníctvo to v ekonomickej demokracii má byť? Vlastníctvo spoločnosti? A ako budeme tú spoločnosť vedieť definovať? Ako "hniezdo včeličiek", ako "komúnu" bezďákov, ako "štáto-vládna oligarchhia"?
Hm, ja som si to prečítal v diele D.Sch., P.F.Druckera, ajhľa: ľudská spoločnosť sa historicky postupne zorganizovala do náročného spoločenstva, ktorého základ tvorí rodina, vyšší okruh je príbuzenstvo, historicky sa vývoj uberal od rodov ku kmeňom a od kmeňov k formovaniu organizovaného štátu s deľbou práce, štáty boli postupne podľa výrobných vzťahov otrokársky, feudálny, kapitalistický, socialistický, dnes sa hovorí "národný štát" ak jeto štát čiže spoločnosť zorganizovaná na danom území, kde sa historicky sformoval štát, ale je to i "megaštát" formovaný dohodou z mhožstva národných štátov ( boli to USA, ZSSR, dnes sa k tomu blíži EU, atď.
Oligarchia je vláda - a to vláda malej skupiny najmocnejších majiteľov výrobných prostriedkov - a súhlasím, že to dnes často charakterizuje mocenskú strechu mnohých štátnych útvarov v 21.storočí. Byrokracia je vláda úradníkov, ktorí majú moc, poznáme, ako sa vyvinula naša socialistická byrokracia s pôvodných úradníčkov dosadených do národných správ po roku 1945 a ako to skončilo, ak boli "kádrovými rezervami" strany a vlády. Technokracia je vláda - vláda odborníkov, ktorí ale prevzali moc rozhodovania a vládnu autoritatívne. Partokracia - to je vláda politických strán, ak človek nemôže inak uplatniť svoje schopnosti a presadiť sa, iba pomocou príslušnosti k určitej politickej strane ( poznáme z horúcej súčasnosti Slovenska).
No a kde je tu teda to vlastníctvo? Správne, v rukách pracovníkov, ktorí tvoria doslova výrobné spoločenstvá. Kto vládne týmto spoločenstvám? Aká oligarchia? Aká -kracia? Dočerta, ako že nikto?
Koho volia zamestnanci? Profesie, ktorých náplňou je riadiť výrobný proces, lebo sú to výrobné spoločenstvá. Koho vlia občania v danej obci, meste? Profesie, ktorých náplňou je riadiť veci verejné a starať sa o ne ( od územného plánu, cez počet škôlok až po vytváranie sociálnych služieb pre nevládnych). Koho volia ľudia z obcí a miest do "vyšších územných celkov"?( aha, ako výstižne slovensky padlo teraz to pomenovanie správe) - no profesie, ktorých náplňou je spravovať a riadiť vzťahy medzi ľuďmi, organizáciami, spoločenstvami a obcami na danom územnom celku.
A koho teda volia obyvatelia istého spoločenstva s rovnakým jazykom, rovnakou históriou a kultúrou i uceleným hospodárskym komplexom výrobných spoločenstiev? No profesie a v nich ľudí, ktorých náplňou je starať sa o správu, rozvoj, riadenie vecí verejných a spoločenskej infraštruktúry na danom území, ktoré sa nazýva štát.
Cítite z toho výkladu niekde oligarchiu, buržoáziu, -kracie rôzneho druhu?
Pravdou je, že aký bude "národ", teda to spoločenstvo, taká asi bude i vláda(takú si zaslúži vládu). Ak to budú nihilisti, anarchisti, ľudia, čo majú zmätok v hlave, idioti a blázni, tak i volení predstavitelia budú takí ( viď už dávno popísané poučné príbehy Gulliverových ciest a podobne).
Ergo, výrobné spoločenstvo bude určené usporiadaním výrobných síla a výrobných vzťahov. Ale aké bude to "politické" usporiadanie, to závisí od obyvateľstva...
Ono, nie každý má ekonomické a právne vzdelanie. Niektorí sa držia "svojho" rozumu. Potom mu i vlastná mama pripadá ako "netvor", ktorý ho núti jesť a v noci spať, že ano?